Stanislava Vlčeková / Jozef Vlk – Debris Company

Stanislava Vlčeková (1981, Martin)

Absolventka Konzervatória Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici, odboru pedagogika moderného tanca na VŠMU v Bratislave a doktorandského štúdia na Katedre hereckej tvorby VŠMU v Bratislave, Stanislava Vlčeková, pedagogicky pôsobí od roku 2011 na Katedre hereckej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU. Spolu s Renatou Bubniakovou a Luciou Kašiarovou založila v roku 2002 tanečnú skupinu MY3, v ktorej pôsobila ako spoluautorka a tanečnica. Často spolupracovala s divadlom SkRAT, Divadlom elledanse, ako aj s osobnosťami z oblasti divadla a filmu (napríklad s režisérmi Jozefom Vlkom, Romanom Polákom, Kamilom Žiškom, Martinom Čičvákom, Michalom Vajdičkom, Petrom Bebjakom, Rastislavom Ballekom, Mariánom Amslerom, Rastislavom Ballekom, Slávou Daubnerovou, choreografkou Šárkou Ondrišovou a ďalšími).

Je kmeňovou členkou fyzického divadla Debris Company, kde pôsobí ako choreografka a interpretka. Na hudbu Jozefa Vlka vytvorila pre Debris Company choreografie v inscenáciách Soliloquy (Divadlo Aréna 2006), Dolcissime Sirene (Komorné štúdio Slovenského rozhlasu 2007), Ortopoetikum (A4 – priestor súčasnej kultúry 2007), Hexen (Divadlo elledanse 2010), MONO – v spolupráci s Petrom Jaškom (Divadlo elledanse 2010) a EPIC (Divadlo elledanse 2012), Clear (Divadlo elledanse 2014), WOW! (A4 – priestor súčasnej kultúry 2017), Únos Európy (A4 – priestor súčasnej kultúry 2017), Jób (A4 – priestor súčasnej kultúry 2018), GLITCH (Divadlo Pôtoň 2019).

Stanislavu Vlčekovú fascinuje hranica fyzických možností tela, ktorá ponúka objavovanie nových možností spájania pohybu. Organizuje a praktizuje intenzívne workshopy pre profesionálnych tanečníkov, tanečných pedagógov, choreografov a hercov doma i v zahraničí.

Získala niekoľko ocenení. V roku 2004 to bola Cena poroty na dvanástom ročníku Saitama International Dance Contest v Tokiu za spoluautorstvo choreografie pre skupinu MY3 v inscenácii My Tri My Try (Divadlo Aréna 2002). V roku 2009 bola cenou TAOS ocenená ako Tanečná osobnosť sezóny v súčasnom tanci za produkciu Hexen. V roku 2012 získala na Festivale choreografických miniatúr v Belehrade tretie miesto za choreografiu Rose pre Balet Bratislava (Divadlo Nová scéna 2011).

 

Jozef Vlk (1961, Bratislava)

Po založení divadelnej skupiny Hubris Company (neskôr premenovanej na Debris Company) absolvoval niekoľko hudobno-divadelných štipendií (Graz, Štutgart, Amsterdam atď.) a workshopov. Je zakladateľom a vedúcou osobnosťou jedného z prvých slovenských nezávislých divadelných zoskupení Debris Company, ktoré vedie takmer dvadsať rokov. Je autorom hudby mnohých tanečných a divadelných inscenácií, filmov a projektov. Meno Jozefa Vlka sa spája s množstvom divadelných, filmových, tanečných a iných produkcií.

Ako režisér a autor hudby spolupracoval s viacerými významnými osobnosťami na rôznych domácich či medzinárodných hudobných, divadelných a filmových projektoch s úspechom uvádzaných doma aj v zahraničí, ako sú napríklad Matthew Hawkins, Judy Kaplan, Lloyd Newson, Marjolein Sinke, Frank Cox, Jean Michel Bruyère, Pauline de Groot, Martin Burlas, Milan Sládek, Marta Polákova, Šárka Ondrišová, Kamil Žiška, Miloslav Luther, Martin Čičvák, Juraj Chlpík a ďalší. V súčasnosti sa pohybuje prevažne v oblasti divadla, elektronickej novej hudby, súčasného tanca a filmu. Bol organizátorom takých divadelných udalostí a festivalov v Bratislave, ako boli Bazén, Priestor 98 a Protéza.

Je autorom hudby a zároveň režisérom inscenácií, ktoré vznikli v rozpätí posledných desiatich rokov v produkcii Debris Company a v choreografii Stanislavy Vlčekovej: Soliloquy (2006), Dolcissime Sirene (2007), Ortopoetikum (2007), Hexen (2008), MONO (2010) (v spolupráci s Petrom Jaškom), Epic (2012), CLEAR (2014), trilógie WOW! (2017), Únos Európy (2017) a Jób (2019).

V roku 2003 režíroval strednometrážny tanečný film Deň.

Získal viacero ocenení. Za svoje hudobné kompozície získal ocenenia: v roku 2008 – DOSKY – cena v kategórii Najlepšia scénická hudba v inscenácii Canto Hondo (Divadlo elledanse), v roku 2011 – Cena poroty OST-RA-VAR – Najlepšia hudba sezóny v inscenácii Cenci (Divadlo Moravskoslezské Ostrava) a v roku 2012 – DOSKY – cena v kategórii Najlepšia scénická hudba v tanečnej inscenácii Rose/3Balet (Balet Bratislava).

V roku 2013 bol nominovaný na Cenu Tatra banky za umenie v kategórii Divadlo – za réžiu a koncept projektu Debris Company EPIC. V roku 2018 mu bola udelená Grand Prix Nová dráma za inscenáciu WOW!.

 

Charakteristika tvorby:

Režisér Jozef Vlk spolu so Stanislavou Vlčekovou programovo tvorí princípom hľadania hudobno-pohybových kompozícií zvýraznených alebo priamo tvorených silnou hudobnou a svetelno-vizuálnou zložkou. Košatá intelektuálna téma zadefinovaná v hĺbke a šírke súvislostí, v delikátne nastavených detailoch odkazov a citácií, sa v ich tvorbe stáva estetickou normou. Postdramatická divadelná tvorba oboch tvorcov sa v rámci Debris Company vyznačuje fragmentarizáciou textu, priestoru a pohybu, ich redukciou na impulzy asociácie, z ktorých si divák vystavia vlastný príbeh myšlienky a dojmu. Nie je to inak ani v prípade inscenácie WOW! – prvej časti trilógie. V roku 2017 bola realizovaná jej druhá časť s názvom Únos Európy a poslednou časťou je inscenácia Jób z roku 2019.

Prvým významným spoločným projektom Vlčekovej s Vlkom bola inscenácia Soliloquy. Ženské sólo je vystavané podľa poslednej kapitoly románu Jamesa Joycea Ulysses, kde Molly Bloom vo svojom monológu na polceste medzi snom a realitou na jeden nádych pomenúva naše každodenné tragédie, dezilúzie, žiarlivosť, závisť a širokospektrálnu bigotnosť. Vlčeková vo svojej choreografii a interpretácii neustálym tokom pohybu a gesta zosobňuje tekutú premenlivosť krásy a rozkladu. Veľkolepé a nádherné gesto sa v zlomku sekundy karikuje do fanatickej manipulatívnej bezmocnosti, aby sa vzápätí zmenilo v kajúcne a láskavé pohyby, ktoré sa transformujú do expresie zúfalstva a bolesti samoty. Vlčeková sa pohybuje v diagonálnej linke od piedestálu, z ktorého v úvode, po obraze spevu árie, zostúpi. Táto línia má v celej inscenácii rituálnu dominanciu. Medzi oboma hraničnými bodmi javiska a medzi vedomým a podvedomým sa odohráva ľudská osobná tragédia rezignácie, nezmierenia, krásy a hnusu. Neutíchajúci a premenlivý tok pocitov, citov, smútku a myšlienok v inscenovanej pohybovej transkripcii vyvoláva mohutný dojem napätia násobený svojou naliehavosťou. Atakujúce obrazy samospádu nezvratnosti sú prestriedané vizuálne originálnymi obrazmi, príkladom je scéna „listovania“ obrazov premietaných na záhyby sukne. Vášnivý tanečný prejav tanečnice, jej fyzická krása a polarizujúca závažnosť umeleckej výpovede v premyslenej réžii majstra mystifikácie Vlka, vytvárajú v inscenácii priestor pre divadelnú mágiu zosobnenú do tanečného pohybu. Vytvárajú tak krásu, ktorá môže spasiť svet.

Sociálno-antropologické témy Debris rozvinul v brechtovskej inscenácii Epic. Estetika medzivojnovej industriálnej robotníckej šedosti, elitárskeho manierizmu a nemeckého expresívneho divadla a tanca vytvára jasne definovaný rámec pre využité inscenačné prostriedky. Tanečný materiál postáv dvojice proletárov (Nikoleta Rafaelisová, Daniel Raček) čerpá z pohybov a gest pantomímy nemých filmov 20. a 30. rokov. Oprostený od individualizácie symbolizuje skôr fyzický prejav ľudí mechanicky prežívajúcich svoj osud. Formálne gestá tanečníci napĺňajú osobnými tragédiami nemožnosti zmeniť svoj život, svet a prejsť na druhú stranu rieky, ktorá aj doslova delí javiskový priestor. Smutno-smiešne tanečné výstupy sú excelentnou ukážkou vysokého interpretačného umenia. Skĺbená tanečná technika, výrazová precíznosť štylizovaného výrazu a nadhľad skúsených tanečníkov robia z ich výstupov nosné podoby témy a obsahu inscenácie. Výstupy panej a jej poskoka (Stanislava Vlčeková, Juraj Hrčka) kombinujú obscénnosť privilegovanej spoločenskej vrstvy, ich nablýskanú amorálnosť a formálnu lascívnosť gest. Póza Vlčekovej, ktorú opúšťa len občas a na krátko, svojím predimenzovaným vykrivením karikuje a deformuje celý jej pohyb. Jej statickosť vtipne dotvára urozprávaným podlízavým komentovaním Hrčka. Ako Joker mieša karty trápnosti a krutej bezcharakternosti, je šedou eminenciou aj zdegenerovaným psíkom. Scénografický purizmus Toma Cillera dodáva inscenácii na razantnosti a spolu s projekciou Martina Piterku a Alexa Zelinu presne definuje atmosféru obrazov.

WOW! je vizuálne silnou inscenáciou o esencii vzniku života, ktorá je inšpirovaná poéziou Eugena Gindla a v ktorej sa život popiera samým sebou. Konzumná spoločnosť, obdiv samého seba a svojej moci, súťaživosť a neustále premeny nazvané tekutosťou, dospeli v 21. storočí do začudovaného zvolania: wow! Úžas sa tu prelína s údesom, statický kŕč s tancom, zánik s počiatkom. Genéza zrodu alebo zániku ľudskej civilizácie je verbalizovaná projekciou jednotlivých evolučných etáp (Abstract, Holocén, GoldenAge, TheLegology, StupidityBoom, ProGnosis, ColorSlide, RedSpot, PornoGraffiti, CyberKlip, VirtualZoom, Decrescendo, Catharsis, Impromptu in Green).

Obaja performeri sú v mnohých častiach inscenácie takmer nehybní, s ruptúrou deja sú strhávaní do expanzívneho pohybu. Sú to tvory v istom štádiu vývoja s neurčitým smerovaním medzi zrodom a zánikom. Šepot rozprávača Gindlovej básne (Braňo Mosný) vytvára dojem tajomného mystéria, ktoré je určené len pre vyvolených.

Projekcie Alexa Zelinu na pozadí scény stvárňujú obrazy vesmírnych telies a štruktúr. Prelínajú sa a pretekajú cez tanečníkov, akoby samotné telá boli len niečím amorfným, priesvitným a neurčitým. V priebehu performancie sa projekcia dostáva do priestoru, je čoraz plastickejšia, až prekrýva fyzickú prítomnosť samotných performerov. Výtvarnosť jednotlivých scén, šepot a hudba pôsobia ako prvky Bruegelových obrazov, ktoré postupne odhaľujú jednotlivé úrovne genézy ľudského rodu. Celková kompozícia WOW!, verná rukopisu Debris Company, bohato využíva hudobnú a obrazovú zložku kombinovanú s precíznymi pohybmi a nadsadenou expresivitou výrazu, pričom divákovi zároveň otvára možnosti ponoru do hĺbky, k jadru zaznamenaného existenciálneho problému.

Neustále ponory do vrstevnice intelektuálnych tém, otváranie paralelných tokov príbehu, precízna a opulentná vizuálna zložka, cielená dramaturgia a sociálno-umelecká provokácia s citačnými prvkami postmoderny charakterizujú projekty dvojice Vlčeková – Vlk zo zoskupenia Debris Company. Ich dlhodobá tvorivá symbióza v rámci výberu tém, inscenačného spracovania až po interpretáciu zvolených tém je na súčasnej slovenskej performatívnej scéne zriedkavá vzhľadom na dosiahnutie umeleckej komplexnosti.

 

Autorská tvorba:

1995 – Code: QUTNXZ84/4Y, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Monika Čertezni. Premiéra: Bazén, Bratislava

1995 – Nobody Knows, Theater Akademie Schloss Solitude Stuttgart, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, asistent režiséra: Martin Piterka, choreografia: Martin Piterka, Jozef Vlk, Grazia Pergoletti. Premiéra: Theater Akademie Schloss Solitude Stuttgart

1995 – Beethovenhelikopter, Theater Akademie Schloss Solitude Stuttgart, réžia: Jozef Vlk. Premiéra: Theater Akademie Schloss Solitude Stuttgart

1996 – Connecting Meaning to Movement, Flash/About taking a risk, réžia: Lloyd Newson, tvorivá spolupráca: Jozef Vlk. Premiéra: UvA Summer Schooll, University of Amsterdam

1997 – Ode to filth, Theatre, La Fabriks Marseille, Dakar, Senegal, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jean Michel Bruyère, asistent režiséra: Jozef Vlk. Premiéra: Theatre, La Fabriks Marseille

1998 – Cosmidiot, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Monika Čertezni. Premiéra: Galéria Umelka, Bratislava

2006 – Soliloquy, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková. Premiéra: Medzinárodný festival Bratislava v pohybe

2007 – Dolcissime siréne, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Daniel Raček, Stanislava Vlčeková. Premiéra: Komorné koncertné štúdio Slovenského rozhlasu, Bratislava

2007 – Ortopoetikum, Debris Company / umenie a ľudia!, koncept a réžia: Maja Hriešik a Debris Company, choreografia: Stanislava Vlčeková. Premiéra: A4 – priestor pre súčasnú kultúru, Bratislava

2008 – Hexen, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Daniel Raček, Stanislava Vlčeková. Premiéra: Divadlo elledanse, Bratislava

2008 – Be Bop, Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica

2010 – Between a rock and a hard place, Studio ALTA, ME-SA, Debris Company / umenie a ľudia!, Koncept a choreografia: Stanislava Vlčeková, Jozef Vlk. Premiéra: Divadlo Studio ALTA, Praha

2010 – Mono, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Peter Jaško, Stanislava Vlčeková. Premiéra: Divadlo elledanse, Bratislava

2011 – Private prisons, Debris Company / umenie a ľudia!, choreografia: Stanislava Vlčeková, Peter Jaško. Premiéra: site specific, Bratislava

2012 – Jana Bodnárová: Kolísky, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková. Premiéra: Divadlo elledanse, Bratislava

2012 – Jozef Vlk a Peter Lomnický: Epic, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková. Premiéra: Divadlo elledanse, Bratislava

2012 – Rose/3Balet, Balet Bratislava, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková. Premiéra: Nová scéna, Bratislava

2012 – Power Power dance, Divadelní Flora, Olomouc, Debris Company / umenie a ľudia!, VerTeDance, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková, Tereza Ondrová, Veronika Kotlíková, Anna Steller. Premiéra: Divadelní Flora, Olomouc

2014 – The Tempest (Prospero, Caliban and The Lovers), Balet SND, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Jaro Viňarský, Andrej Petrovič, Stanislava Vlčeková. Premiéra: Slovenské národné divadlo, Bratislava

2014 – Peter Lomnický: Clear, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková. Premiéra: Divadlo elledanse, Bratislava

2015 – Roots, Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková. Premiéra: Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica

2017 – Eugen Gindl: WOW!, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková. Premiéra: A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava

2017 – Peter Lomnický: Únos Európy, Debris Company / umenie a ľudia!, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková. Premiéra: A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava

2017 – Miracles, Divadlo Pôtoň, Sláva Daubnerová, Med a prach, Debris Company / umenie a ľudia!. Premiéra: Divadlo Pôtoň, Bátovce

2019 – Peter Lomnický: Jób, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková. Premiéra: A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava

 

 

Video z inscenácií:

Soliloquy, 2006

Autor videozostrihu: Juraj Chlpík, Martin Piterka

archív Debris company/umenie a ľudia!

 

EPIC, 2012

Autor videozostrihu: Juraj Chlpík, Martin Piterka

archív Debris company/umenie a ľudia!

 

WOW!, 2017

Autor videozostrihu: Juraj Chlpík, Alex Zelina

archív Debris company/umenie a ľudia!

 

A
A
A