Jozef Kroner

Výstava venovaná osobnosti Jozefa Kronera, ktorého 100. výročie narodenia si pripomenieme v roku 2024.

Osobnosť Jozefa Kronera (1924 – 1998) patrí medzi legendy slovenského dramatického umenia. Jeho herecké majstrovstvo si diváci dodnes pripomínajú vďaka desiatkam filmov a televíznych i rozhlasových inscenácií. Rodák zo Staškova, vyučený čalúnnik a lakiar, ktorý sa vďaka pozitívnym ohlasom na svoju ochotnícku činnosť v Považskej Bystrici dostal k profesionálnemu divadlu. Disponoval širokým hereckým rozpätím, no iba výnimočne sa
stretával s úlohami negatívnymi, nebodaj vodcovskými. Jeho odborom boli drobní hrdinovia
a bežní ľudia, v pokoji si nažívajúci svoj životný kolobeh. Či už to boli roly komické, dramatické alebo tragikomické, vždy išlo o precízne štúdie ľudského typu, prejavom tak blízkym divákom v hľadisku, za obrazovkou alebo rozhlasovým prijímačom. Svoju cestu s divadlom ako profesiou Kroner spečatil v roku 1949, keď nastúpil do súboru Slovenského komorného divadla v Martine (onedlho premenovaného na Armádne divadlo) a osem rokov na tejto scéne patrilo pre neho (ako i jeho manželku Teréziu Kronerovú-Hurbanovú) medzi najplodnejšie umelecké obdobia. Mal totiž príležitosť vytvoriť bohatú galériu rôznorodých postáv, s akou sa už neskôr v divadelnej kariére nikdy nestretol. Práve martinský angaž-
mán naznačil aj jeho budúce najčastejšie dramaturgické oblasti stvárňovaných úloh. Mal totiž príležitosť herecky tvarovať sériu komediálnych a veseloherních typov, trpkosťou nasiaknutých ľudských bytostí a stal sa predstaviteľom i vekovo starších rolí. Na jednej strane exceloval jako prostáčik Kubo či ako altruista Jožko Púčik v rovnomenných komédiách, ktorých kreácie si neskôr zopakoval i vo filmovej a televíznej verzii, no bol aj intrigánom Jagom v Shakespearovom Othellovi (1955), hrdinským Alexejom vo Višnevského Optimistickej tragédii (1956), despotickým panovníkom v titulnej úlohe Verhaerenovej dráme Filip II. (1953), ale najmä Rachmanovovým profesorom Poležajevom (1952), ktorý tvorí pomyselný vrchol Kronerovej dramatickej tvorby na turčianskom javisku. Angažmán v Slovenskom národnom divadle, kam prešiel aj so svojou manželkou v roku 1956, preňho síce znamenal nárast ponúk z rozhlasu, televízie a flmu, ale čo sa týka divadelnej kariéry, počet i pestrosť úloh sa mierne znížili. Bol síce hercom všetkých kľúčových režisérov vtedajšej činohry – Jozefa Budského, Tibora Rakovského, Karola L. Zachara, neskôr aj ich mladšieho kolegu Petra Mikulíka, ale postavy eminentnej podstaty sa tu pravidelne striedali s menšími partmi. Režiséri si totiž uvedomovali, že Kronerova herecká schopnosť vykreslenia ľudskej bezprostrednosti vie na svojich ramenách udržať ako náročné ústredné postavy (Galén v Bielej nemoci, Vang v Dobrom človeku zo Sečuánu, Samko Uhrík v Kým kohút nezaspieva a i.), tak i bohato vykresliť drobné žánrové fgúrky, ktoré v jeho podaní nadobúdali nadpriemerne presvedčivý človečenský tón. Vďaka svojmu zmyslu pre vykreslenie humanity a schopnosť absorbovať aj súčasné umelecké trendy pravidelne stvárňoval i roly v súčasných slovenských a českých hrách. Autori i režiséri totiž vedeli o jeho schopnosti preniknúť do mentality dnešného človeka a zrozumiteľne preniesť jeho trápenia do celistvého hereckého tvaru. Ak sa mu aj stávalo, že domáce divadlo jeho kvality nevyužívalo dostatočne, prijímal ponuky odinakadiaľ. Na Novej scéne stvárnil hlavnú postavu Tovjeho v muzikáli Fidlikant na streche (1968), ale gro jeho tvorby spočíva najmä vo flmovom a televíznom médiu, kde sa na nedostatok príleži tostí nemohol sťažovať. Jeho kreácie Tona Brtka z Obchodu na korze (1965), Adama Krta z Rysavej jalovice (1970) titulného Pacha, hybského zbojníka (1975) či Michala Pichandu z Tisícročnej včely (1983) doslova zľudoveli a stali sa zlatým dedičstvom slovenského hereckého umenia, kde hviezda Jozefa Kronera dodnes výrazne žiari. 

Autor výstavy Karol Mišovic
Grafcké riešenie Mária Čorejová
Divadelný ústav Bratislava © 2019

 

A
A
A
.