Ivan Mistrík (1935 – 1982): Dve balady o Ivanovi M.

Výstava k nedožitým 80. narodeninám Ivana Mistríka

Ivan Mistrík patrí k strednej generácii činoherných hercov. Ivana Mistríka k divadlu nepriviedol nikto, iba on sám: prirodzene, samorastne, svojím talentom. Vďaka účinkovaniu v Detskej rozhlasovej dramatickej družine získava prvé detské divadelné úlohy v Slovenskom národnom divadle. V tom čase má dvanásť rokov a už hrá Sťopku v Pogodinovom Kremeľskom orloji, Malého Jánošíka v Bottovej Smrti Jánošíkovej, zahrá si v Terenovom Roku na dedine i Bartíka v Millerovej inscenácii Všetci moji synovia.

Štúdium na Štátnom konzervatóriu v Bratislave nedokončí. Vykročí na neistú cestu života a stáva sa členom Dedinského divadla. Má iba šesťnásť rokov. Dve divadelné sezóny pôsobí vo zvolenskom divadle, odtiaľ prestúpi na bratislavskú Novú scénu, ktorá sa v tom čase profiluje ako divadelná scéna pre mladého diváka. Má osemnásť rokov, chlapčenský zjav a úprimný výzor. Prvé umelecky výraznejšie výsledky zaznamená v postavách Peteho Kapanadzeho v Kákošovom Chlapcovi z Gori či Ferka Putorisa v Kukučínových Mladých letách. Akýmsi šťastným riadením osudu sa stretáva s režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou. Ich dlhoročná spolupráca prináša pre Mistríka nové možnosti, obohacuje jeho herecké príležitosti, ku ktorým pristupuje s veľkou zodpovednosťou a maximálnym úsilím. Začínajú Radúzom v Zeyerovom Radúzovi a Mahuliene, kde režisérka vytvorí neheroizujúci typ hrdinu, cez Jána v Kruczkowského inscenácii Prvý deň slobody, seržanta Trottera v detektívke Pasca na myši, Ivana Ulybyševa v Arbuzovovej inscenácii Dvanásta odbila, až k Donovi Juanovi alebo Láske ku geometrii Maxa Frischa, kde Dona Juana alternuje s Ctiborom Filčíkom. Tým sa uzatvára úsilie Magdy Husákovej-Lokvencovej rozšíriť škálu hrdinského typu o viacvrstvové kreácie. V tom čase mu prináša zaslúženú popularitu aj film. Po trinástich rokoch pôsobenia na Novej scéne nastúpi do Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Knieža Myškina v Dostojevského Idiotovi, rolu veľkého formátu a nevídanej hĺbky, tu paradoxne naštuduje ešte ako hosť. Počas pôsobenia na prvej scéne slovenského divadla stvárni mnoho postáv kladných typov s humanistickým posolstvom i komediálne postavy, ktoré presvedčivo zobrazuje pôsobivou prostotou, civilným herectvom, ktoré teoretici divadla pomenúvajú mistríkovstvo. Herecky sa formuje pod režijným vedením Pavla Haspru, Karola L. Zachar, Jozefa Budského, Tibora Rakovského, Petra Mikulíka a Miloša Pietora. S Milošom Pietorom naštuduje Šatrovovu inscenáciu Belasé kone na červenej tráve, za ktorú získa v roku 1981 Cenu Andreja Bagara. V roku 1977 získava titul zaslúžilého umelca.

Katarína Kunová

 

© Výstavu pripravili Divadelný ústav Bratislava a Slovenský filmový ústav Bratislava, 2015.

Kurátorka výstavy Katarína Kunová.

Spolupracovníci zo Slovenského filmového ústavu Eva Bosáková, Michal Maršálek, Jana Stradiotová, Renáta Šmatláková.

Grafické riešenie výstavy Viera Burešová.

 

A
A
A
.