Mária Bancíková

14. november 1913 – 7. január 1962

Takmer tri desaťročia bola poprednou predstaviteľkou náročných psychologických charakterov, ale aj hrdinkou v ľahších žánroch. Za svoju kariéru vytvorila vyše 130 postáv na dvoch bratislavských javiskách – Slovenského národného divadla a Novej scény ND. Na oboch scénach sa stala ženským pilierom súboru. No na jej meno si už dnes spomenie málokto. Bohužiaľ, odišla skôr ako stihli jej umenie podrobnejšie zachytiť filmové kamery. V roku 2013 si pripomíname sté výročie narodenia herečky a príležitostnej prekladateľky Márie Bancíkovej.

Bancíková si výrazné miesto v dejinách slovenského dramatického umenia vydobyla svojou výraznou hereckou variabilitou. Nebola to totiž herečka jedného typu. Jej nadanie ju predurčovalo na veľké postavy v rozpätí od naiviek cez príznačné ľudové charaktery a dámy so zmyslom pre spoločenskú konverzáciu až po femme fatale naplnené tragizmom, vnútorným napätím až buričstvom. Jej herectvo bolo psychologicky analytické, ale nerobilo jej problém ani komediálne zveličovanie či javisková štylizácia. Herečkine kreácie neobsahovali falošné tóny, vždy boli prirodzené a nepreexponované. Vychované Borodáčovou realistickou školou, ale prispôsobivé aj modernejšiemu syntetickému umeniu Jána Jamnického.

Jej talent pre profesionálne divadlo objavil budovateľ slovenského profesionálneho divadla Janko Borodáč. Práve on videl rodáčku z Klenovca na ochotníckych súbehoch, kde excelovala ako Anička v Tajovského Novom živote. Na odporúčanie komisie v roku 1934 nastúpila na Dramatický odbor na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko. O jej kariére herečky bolo rozhodnuté. Talent ju predurčil na veľké postavy a už v roku 1936 dostala angažmán v Slovenskom národnom divadle. Veľké herecké príležitosti na seba nenechali dlho čakať a Bancíková sa stala poprednou členkou súboru, ktorej režiséri zverovali kľúčové postavy. Zo začiatku hrávala predovšetkým v klasickom repertoári svojho „objaviteľa“ režiséra Borodáča. No jej hereckú flexibilitu si povšimli aj mladší a poetikou modernejší režiséri – Ján Jamnický, Ferdinand Hoffmann, Ivan Lichard či Jozef Budský.

Po vojne spolu s niektorými kolegami odišla do novozaloženého divadla Nová scéna ND. Aj tu sa vďaka svojej hereckej tvárnosti dostala k tým najvýraznejším postavám. Napríklad v otváracej premiére v Shakespearovom Skrotení zlej ženy vytvorila titulnú hašterivú a zlomyseľnú Katarínu. Z ďalších figúr, ktoré mala možnosť kreovať pod režijným vedením Drahoša Želenského či Magdy Husákovej-Lokvencovej menujme len titulnú Vassu Železnovovú, Reginu v Malých líškach alebo Grušenku v Bratoch Karamazovcoch. Na Novej scéne v plnej miere dokázala, že jej herectvu nie sú blízke len postavy z minulosti (Knieža Rastic) a z klasického repertoáru (Komédia bez groša, Milenka otrokyňa), ale že dokáže sugestívne tlmočiť aj polohy a myšlienky súčasných žien stredného veku (Návrat do životaRaz na SilvestraĽudia z našej ulice).

V roku 1952 sa s kolegami vrátila na javisko SND. Vďaka hereckej „nezaškatuľkovanosti“ a stále živým hereckým možnostiam jej veľké príležitosti ponúkli aj režiséri mladšej generácie. Bola hlavnou predstaviteľkou v inscenáciách Budského, Rakovského, Zachara, Licharda aj Haspru. V ich réžiách mala možnosť vytvoriť pestrú škálu postáv v rôznorodom žánrovom aj poetikou protichodnom repertoári, kde kultivovane obsiahla fondy lyrickosti, konverzačnej ľahkosti, osudovej dramatickosti či ľudskej slaboty.

Mária Bancíková zomrela po ťažkej chorobe začiatkom roka 1962, nedožila sa ani päťdesiatky. Bohužiaľ, film jej umenie zachytil len okrajovo. Aspoň fragment jej hereckej škály možno vidieť v PredjaríDrevenej dedineJergušovi Lapinovi alebo v Previerke lásky. Naopak rozhlas jej ponúkol zaujímavé príležitosti v inscenáciách AntigonaGazdina robaVlci a ovceŠtyria grobianiKrvavá svadba (a. i.). Dôkazom o jej umeleckej aktivite a všestrannosti je aj jej niekoľko prekladov hier z češtiny, ruštiny a maďarčiny, ktoré vytvorila počas pôsobenia na Novej scéne ND (tam sa časť z nich aj inscenovala). Meno Mária Bancíková bolo v dobe jej života pojmom. Žiaľ ostala len v spomienkach pamätníkov. Jej obsiahle herecké dielo je však hodné toho, aby sme ju pripomenuli aj súčasníkom.

Karol Mišovic

 

Kurátor Karol Mišovic 

Grafické riešenie Viera Burešová 

Divadelný ústav Bratislava © 2013

 

A
A
A
.