Mária Prechovská

Prvá dáma činohry SND

Osobnosť Márie Prechovskej (21. 1. 1921 – 5. 11. 1995) nerezonovala v dejinách slovenského divadla, filmu, televízie a rozhlasu len vďaka jej hereckej špecifickosti. Bola totiž aj jednou z mála tuzemských umelcov a umelkýň, ktorých nevychovala žiadna slovenská divadelná škola ani ochotnícke javisko. Vo vojnových časoch, v roku 1942 odišla z rodnej Trnavy študovať herectvo priamo do centra umeleckého života strednej Európy, do Viedne. Tam sa stala poslucháčkou svetoznámeho Seminára Maxa Reinhardta (v tom čase premenovaného na Reichshochschule für Musik Wien). Síce školu navštevovala len jeden akademický rok, ale pre jej herectvo to bol viac než produktívne strávený čas.

Preto, keď v roku 1945 po absolvovaní konkurzu nastúpila do angažmánu činohry Slovenského národného divadla vzbudil jej herecký štýl takú nebývalú pozornosť. Kolegov, kritikov i bežných divákov pútala nielen svojim noblesným šarmom, dokonalou rečovou kultúrou a melodickým hlasom, ale najmä prejavom, ktorý nepodliehal rudimentárnym ani sentimentálnym polohám, ale smeroval k emočnej vecnosti. Na javisko prinášala dovtedy u nás nevídaný jav – výraz revidovaný nie citom, ale intelektuálnym nadhľadom. V jej kreáciách sme sa nestretávali s prebytočnými hereckými ornamentmi, ale so sugestívnymi hereckými portrétmi vystavanými na balanse emócie s ráciom.

Pre tieto danosti sa Prechovská už od začiatku kariéry vyčlenila zo skupinky kolegýň rovesníčok. Kým ony museli dlhé roky stvárňovať šablónovité postavy vydajachtivých panien a bezduchých krások, Prechovskú do rolí naiviek obsadzovali len zriedkavo. A keď, tak v herečkinom stvárnení to neboli dievčatá bezhlavo zamilované, ale obdarené rozumovou rozvahou (Doňa Ines v Donovi Gilovi, Máša v Kremeľskom orloji, Kandida v Diabol sa žení). Režiséri vytušili, že spolupracujú s mladou herečkou schopnou už teraz obsiahnuť výrazný charakterový oblúk, ale zároveň aj s interpretkou disponovanou pre náročné filozofické postavy, cez ktoré dokáže zrozumiteľne pretlmočiť diskurz moderného sveta (Rozalinda v Ako sa Vám páči, Klarisa v Neužitočných ústach, Anna vo Všetkých mojich synoch).

Kým v poslednej etape tvorby, v 70. a 80. rokoch takmer bez výnimky stvárňovala submisívne staré dámy a morálne vzory, na vrchole kariéry bola predstaviteľkou ich presných opakov. Osudových múz odzbrojujúcich mužských protivníkov zmyselnou krásou (Ruth v Nemcoch, Zoe v Stratenom liste), ostrovtipných dám z najlepšej spoločnosti (Grófka vo Figarovej svadbe, Gloria v Diplomatoch, Epifania v Milionárke), duševne nevyrovnaných stvorení, zrkadliacich v sebe deviácie súčasnej spoločnosti (Martha v Kto sa bojí Virgine Woolfovej?, Monika v Pštrosom večierku, Winnie v Šťastných dňoch), ale aj zlobou nasiaknutých indivíduí uzurpujúcich si právo rozhodovať o živote druhých (Panovová v Ľubov Jarovej, Herodias v Herodes a Herodias, Vassa vo Vasse Železnovovej).

Márii Prechovskej patria v slovenskom dramatikom umení mnohé prvenstvá a tým aj význačné postavanie v širokej galérií našich najosobitejších hereckých predstaviteľov, pre ktorých práca na javisku, v rozhlasovom štúdiu či pred kamerou nebola povolaním, ale priam poslaním.

Autor výstavy Karol Mišovic
Grafický dizajn Zuzana Hudáková
Divadelný ústav Bratislava © 2021

 

A
A
A