Divadlo s ľudskou tvárou

Významné tvorivé pohyby a výnimočné inscenácie v slovenskom profesionálnom divadle šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia

Venované 50. výročiu Pražskej jari

 

Divadelný život sa počas šesťdesiatych rokov pod vplyvom politického uvoľňovania vyznačoval výrazným tvorivým rozmachom predovšetkým mladých tvorcov, odkrývaním citlivých tém, hľadaním nových foriem a žánrov divadla a väčším otváraním sa západnému divadlu.

Na konci päťdesiatych rokov začali hýbať českým divadelným prostredím najmä divadlá označované ako malé javiskové formy. Tie sa vedome programovo tvorbou „odlišovali“ od veľkých profesionálnych divadiel. Odozvy týchto divadelných prúdov sa prejavili aj na Slovensku, najmä v tvorbe Milana Lasicu a Júliusa Satinského či Radošinského naivného divadla.

Igor Lembovič, zakladateľ a režisér Divadla poézie, inicioval adaptovanie bývalého pivničného Bristol baru na Sedlárskej ulici na divadelný priestor. Ten neskôr pod názvom Divadlo na korze zohral mimoriadne významnú úlohu v bratislavskom divadelnom živote. V intímnom prostredí Divadla poézie až do roku 1968 vznikali podoby pásiem a kompozícií najmä moderných slovenských, ale aj svetových básnikov. Okrem iných spomeňme aj najvýznamnejšieho predstaviteľa americkej beatnickej generácie Allena Ginsberga, ktorý počas svojho pobytu v Československu navštívil aj Bratislavu.

Na javisku Divadla poézie účinkoval ako herec aj jeden z najvýznamnejších slovenských divadelníkov – Ján Jamnický. Divadlo postupne uvádzalo tiež komorné divadelné hry, najmä moderné a súčasné diela západnej dramatiky – modelové hry a západnú absurdnú dramatiku, a takisto uviedlo aj pokus o domácu absurdnú hru – Hodinky Rudolfa Skukálka.

Výrazný tvorivý pohyb a záujem o absurdnú dramatiku zaznamenalo aj novozaložené komorné divadlo Malá scéna SND, ktoré vzniklo v roku 1962. Vzniklo ako priestor pre tvorbu komorných hier, malých dramatických pásiem a javiskových foriem. Nedošlo však k vytvoreniu vlastného umeleckého profilu a v roku 1964 prešla pod kompetenciu umeleckého šéfa činohry SND. Divadlo sa prezentovalo inscenáciami viacerých emblematických dramatikov tohto obdobia.  Inscenovali tu diela Slawomira Mrožeka, Václava Havla, Edwarda Albeeho, Petra Shefera.

Bratislavský divadelný život obohatilo Divadlo pantomímy, ktoré po školení u Emila Františka Buriana formovali mím Milan Sládek a režisér a školený tanečník Eduard Žlábek. Usilovali sa pantomimický a pohybovo exponovaný prejav rozvinúť do širšie vrstvenej javiskovej kompozície. V inscenáciách, ktoré pôsobili objavne, divadelne inovatívne a inšpiratívne spájali pantomimické a pohybové prostriedky so štylizovaným činoherným herectvom, ktoré sa opieralo aj o text.

Na konci päťdesiatych rokov vznikol aj prvý profesionálny kabaretný súbor – bratislavskej Tatra revue.

Spoločensko-politické uvoľnenie však bolo postupné a dalo by sa povedať, že politické špičky komunistickej strany na reformné úsilia a otvorenosť v kultúrnej sfére neboli ochotné reagovať rovnako ústretovo. I keď na prelome rokov 1967/1968 došlo k výmene prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa a prezidenta v jednej osobe Antonína Novotného, vnútrostranícky boj a súperenie pretrvávali. Prvým tajomníkom sa namiesto neho stal slovenský komunista Alexander Dubček a prezidentom  armádny generál Ludvík Svoboda.

Zmeny sa začali diať nebadane. Prvý pozitívny signál bol, že v Prahe začali znovu vychádzať Literární listy. Po páde Novotného sa čoraz viac dostávali k slovu komunisti, ktorí boli obeťami čistiek a politických procesov, a rovnako skupina mladších vzdelaných komunistov. Predovšetkým oni naštartovali verejnú diskusiu a snažili sa presadiť reformy. Verejne sa diskutovalo o ekonomických reformách, slobode tlače, vyrovnávaní sa s minulosťou, slobode bez cenzúry v kultúrnej sfére a komunistická strana pripravila v apríli 1968 zásadný dokument Akčný program. Spoločnosť sa prebúdzala, do hospodárskeho života sa mali zaviesť reformy postavené na princípoch trhového mechanizmu. Bola zrušená cenzúra. Sloboda v printových médiách priniesla obrovské množstvo článkov a diskusií o dovtedy tabuizovaných témach. Vznikli viaceré občianske iniciatívy a organizácie, sloboda sa dotkla aj života cirkvi a náboženských spoločností v štáte. Jar 1968 nebola len obyčajným ročným obdobím, ale stala sa aj symbolom nového života v krajine. Komunistickú stranu vtedy spontánne podporovala väčšina občanov štátu.

Neskrývane menšie nadšenie pre to, čo sa odohrávalo v Československu, prejavovali komunisti v ostatných krajinách východného bloku. Nevôľu prijať tieto reformy vyvolávala predovšetkým verejná kritika politických chýb komunistov – to sa medzi špičkami komunistických predstaviteľov vnímalo ako čosi nebezpečné a nepredstaviteľné. Na čele týchto oponentov československých reforiem bol Leonid Brežnev, prvý tajomník Komunistickej strany ZSSR. A práve sovietski komunisti v spolupráci s ostatnými krajinami Varšavskej zmluvy, okrem Rumunska, rozhodli vojenskou inváziou a silou zastaviť demokratizačný proces v Československu. Vedúcich predstaviteľov Komunistickej strany Československa a štátu – Dubčeka, Smrkovského, Černíka, Kriegla a ďalších – zatkli a odtransportovali do Sovietskeho zväzu.

Nielen na uliciach, ale aj v slovenských profesionálnych divadlách zaznievali nástojčivé hlasy vzdoru a odporu proti tomu, čo sa stalo. Vývoj smerom k zahataniu reforiem bol však nezvratný a  v kultúrnej a divadelnej sfére znamenal administratívne zrušenie Tatra revue a Divadla na korze. Postupne dochádzalo k zásadnej zmene repertoáru v slovenských divadlách a niektorí aktívni divadelníci museli z divadiel odísť.

Augustové udalosti zasiahli do života viacerých slovenských divadelníkov. Výstava ponúka pohľad na niektorých z nich vďaka dochovaným dokumentom v Archíve Divadelného ústave. Tieto materiály približujú spôsob akým niektorí divadelníci aktívne vstupovali do verejného priestoru svojimi osobnými občianskymi a odbornými názormi.

Na začiatku sedemdesiatych rokov začala spoločenský a kultúrny priestor našej krajiny ovládať normalizácia a konsolidácia, ktoré vracali vývoj v krajine do obdobia cenzúry, neslobody a totality jednej strany a názoru. Profesionálne slovenské divadelníctvo riadené štátom sa muselo opäť vrátiť k ideologicky usmernenému zameraniu podporujúcemu „poetiku“ socialistického realizmu.

 

Autor výstavy Martin Timko

Grafické riešenie Mária Čorejová

Divadelný ústav Bratislava © 2018

 

A
A
A