Štefan Králik

* 8. apríla 1909 Žilina-Závodie

† 30. januára 1983 Bratislava

Štefan Králik patrí po Ivanovi Stodolovi medzi dramatikov, u ktorých sa povolanie lekára spojilo s dramatickým písaním. Narodil sa v rodine železničného úradníka v žilinskej mestskej časti Závodie. V rokoch 1919 – 1927 vyštudoval Štátne reálne gymnázium v Nitre. S húževnatosťou sebe vlastnou sa vybral študovať do Bratislavy na Lekársku fakultu Univerzity Komenského. Jeho vnútornou motiváciou bola snaha zachrániť vlastného otca, ktorý trpel vážnou srdcovou chorobou. Po skončení školy nastúpil ako asistent neurologicko-psychiatrickej kliniky vo Fakultnej nemocnici v Bratislave. Neskôr ako súkromný praktický lekár pôsobil vo Važci, v Kojetíne na Morave, v Detve, vo Zvolene a v Bratislave.

Králikova dramatická tvorba v sebe obsahuje životné skúsenosti z lekárskych čias. Svoj prvý dramatický pokus Chudobná rodina napísal ako mladý gymnazista. K systematickej dramatickej tvorbe sa dostal počas druhej svetovej vojny. Zaradil  sa medzi významnú vlnu v slovenskej povojnovej dramatickej spisbe, kam patrili najmä dramatici Peter Karvaš a Leopold Lahola. Kým P. Karvaš a L. Lahola reflektujú v svojich prvotinách najmä existencionálne a vysoko humánne otázky previazané s témou vojny, Š. Králik sa v svojich prvotinách venuje téme dediny (Mozoľovci, 1942; Trasovisko, 1945) a dobové alúzie odkrýva v dráme o vzbure felahov v starom Egypte v hre Veľrieka (1943). Králikovu dramatickú prvotinu inscenoval jeden z najvyspelejších ochotníckych súborov Slovenský spevokol v Martine. Hru Mág Veri, knižne vydanú pod názvom Veľrieka inscenovali v ochotníckom spolku Detvan vo Zvolene. V Trasovisku sa inšpiroval Ibsenom a Dostojevskym, kde je hlavnou témou vedomie viny a následné očakávanie trestu. Autorovým zrelším dielom bola hra Posledná prekážka (1946), po ktorej už siahlo aj profesionálne divadlo. Dramatik stavia do kontrastu osobné šťastie a nadosobné poslanie. Za dramatický vrchol sa považujú Králikove drámy Hra bez lásky (1946) a Hra o slobode (1948). Obe hry sú poznačené výrazným skeptickým pohľadom na svet a udalosti každodenne nekaždodenného života. Dramatik sa v oboch hrách podporuje predovšetkým skeptické a pochybujúce videnie sveta. Po februári 1948 nastáva v jeho dramatickej tvorbe výrazný obrat. Z cesty pochybovania a skepsy sa obracia na cestu viery – na socialistickorealistické vnímanie sveta a presadzovanie nových ideí. Priekopníckym príspevkom bola hra Buky podpolianske (1949). Svoj pohľad zameriava na pofebruárový vývoj na slovenskej dedine a interesuje sa za ideu združstevňovania.  Ďalšia hra, v ktorej sa jasne zračil  Králikov pohľad na novú skutočnosť je Horúci deň (1951), nevyhol sa v nej schematickému riešeniu konfliktu. V Svätej Barbore (1953) spracoval príbeh baníckej vzbury v Handlovej v predvečer prvej svetovej vojny. Z hier sa výrazne vytrácajú subjektívne a hlbšie psychologické sondy do ľudských charakterov. Dramatika zaujíma historický spoločenský pohyb a kolektívny hrdina – ľud v ňom. Začiatkom 60. rokov napísal Mikromemoáre, Kvintesencia životnej komédie lekára Diviša (1962). Kvôli ťažkej chorobe sa na niekoľko rokov odmlčal. K dráme sa vráti až  v sedemdesiatych rokoch zbojníckou trilógiou Rebel  a hrami Margaret zo zámku (1974) a Krásna neznáma (1976). Napísal aj spomienkové prózy, inscenovali ich v televízii – Kraj sveta Istanbul, Výlet do mladosti, Rodinná anamnéza a Ulička stratených snov. Jeho nedokončené pamäti vyšli posmrtne pod názvom Učeň boha Aesculapa (1990). Jeho hry boli sú preložené do viacerých svetových jazykov.

 

Autor výstavy Martin Timko

Grafické riešenie Viera Burešová

Divadelný ústav Bratislava © 2009

 

A
A
A