Cesta, ktorá nekončí

Spracovávať tému neurodiverzity nie je ľahké. Riziko spočíva najmä v tom, že tvorcovia môžu nechcene potvrdzovať niektoré stereotypy. Na javisku alebo vo filme môžeme často vidieť savanta s nadpriemernými matematickými schopnosťami alebo utiahnutého človeka bez záujmu o sociálny kontakt. Reálny obraz sa však môže meniť v závislosti od miery zdravotnej starostlivosti, úrovne spoločenskej inklúzie a rešpektu voči diverzite.

S obrazom utiahnutej savantky pracuje v úvode intermediálnej inscenácie Winterreise/Zimná cesta aj Peter Mazalán. Situácia v úvode je nasledovná. Na klavírny recitál Winterreise od Franza Schuberta (spieva Peter Mazalán a na klavíri hrá Peter Pažický) s oneskorením prichádzajú matka (Jana Oľhová) s dcérou (Annamária Janeková). Ich príchod pôsobí rušivo, ale interpret sa nedá vyviesť z rovnováhy. Postupnou gradáciou „nevhodného“ správania zo strany dievčaťa však stráca svoju istotu. Slovo nevhodné dávam do úvodzoviek schválne. Ak by sme sa pozreli napríklad na inscenáciu The Curious Incident with a Dog in the Night-Time (Čudná príhoda so psom uprostred noci) v londýnskom National Theatre, v ktorej hlavná postava má Aspergerov syndróm, zistili by sme, že toto divadlo ponúka tzv. relaxed performances (uvoľnené predstavenia). To znamená, že počas nich je povolený väčší šum a ruch ako sme zvyknutí a diváci môžu voľne odchádzať a vracať sa do sály podľa toho, ako potrebujú. Aj takýmto spôsobom sa dá aspoň čiastočne zotrieť hranica medzi neurotypickými a neuroatypickými divákmi.

Inscenácia Winterreise/Zimná cesta v tomto smere stále potrebuje poučeného diváka, ktorého neodradí Janekovej neustále vyrušovanie publika či speváka alebo Oľhovej snaha upokojiť ju. Pri záverečných tónoch koncertu je dôležitý tichý duet. Mazalán s Janekovou si zrazu vymenia úlohy. Janeková stojí v strede javiska očakávajúc potlesk, Mazalán sa vzďaľuje a dostáva sa doslova na perifériu. Tento okamih môžeme interpretovať ako výmenu rolí, keď priestor v strede javiska dostáva neuroatypický človek a jeho rodič, zatiaľ čo ten neurotypický sa drží v úzadí. Zvyšok inscenácie Mazalán sedí naboku scény bez akejkoľvek akcie. Neznamená to však, že by bol na javisku nepotrebný. Mazalán pozoruje dcéru a matku a tiež vzťah, ktorý v druhej časti rozvíjajú. Zároveň môže zastupovať širšiu spoločnosť, ktorá je pasívna, resp. si udržuje odstup v prípade akejkoľvek inakosti.

Janeková má v inscenácii náročnú úlohu, a to zobraziť neuroatypické dievča. To sa jej darí prostredníctvom reči aj pohybu. Dôveryhodne pôsobí najmä jej úzkostná reakcia na vysoké tóny, ale aj netrpezlivé mykanie sa pri matkinom rozpletaní jej vrkočov.

Oľhová otvára rovnako citlivú tému, tému rodičovstva zdravotne znevýhodneného dieťaťa. V intímnej spovedi matky, pri ktorej neočakáva súcit, bez okolkov vysvetľuje náročnosť rodičovstva. Jej postoj, únava v hlase, tvár bez výraznejšej mimiky a najmä okamih, keď jej pozornosť aspoň na chvíľu nespočíva na dieťati, však pravdepodobne navodia aj pochopenie divákov. Zbytočne v tejto časti pôsobí nahrávka otca, ktorý opustil rodinu a vysvetľuje v nej svoje dôvody. Záver inscenácie ešte dopĺňa nahrávka Felixa, Mazalánovho synovca, ktorý sa s ťažkosťami snaží opakovať Müllerovu báseň. Krátky moment nahrávky tak vytvára kontrast medzi Janekovej zobrazením autizmu, ktorý sa cez posadnutosť Schubertom približuje k savantizmu a autizmu, ktorý sa prejavuje ťažkosťami s rečou. Vďaka tomu má potenciál rozšíriť stereotypný obraz neurodiverzity u širšieho publika, ktoré sa s ňou do kontaktu dostáva zriedkavo.

Okrem silnej, ale často tabuizovanej témy má inscenácia ešte niekoľko pozitív, ktoré sa týkajú viac formy ako obsahu. Úsporná scénografia, ktorá využíva iba nevyhnutné rekvizity – klavír a stoličky, pôsobí práve vďaka krídlu veľkolepo. Mazalán umne pracuje aj s dramaturgiou atmosféry, keď využíva prácu s tlmeným svetlom či dymostroj. Práve týmito prostriedkami vytvára intímnu a lyrickú atmosféru, ktorá korešponduje s hudbou a básňami. Dôležitejší ako samotná atmosféra a umelecký dojem však pre mňa naďalej ostáva fakt, že inscenácia systematicky pracuje s témami, ktoré sú na okraji spoločenského záujmu. Je to znak toho, že spoločnosť môže prostredníctvom umenia vidieť do problematiky a azda byť aj citlivejšia k otázkam diverzity.

 

Dominika Dudášová

A
A
A