Študentská porota - hodnotenie

Adam Nagy

  • Tento typ Hladu prežívam veľmi rád
  • Peter Lomnický: Hunger, Debris company, Bratislava 

Tvorcovia Debris company – Jozef Vlk a Stanislava Vlčeková – opätovne spolupracovali s Petrom Lomnickým a použili jeho dramatický text Hunger, ktorý je inšpirovaný dielom nórskeho spisovateľa Knuta Hamsuna. Na základe inscenačného textu vytvorili javiskovú esej o umelcovi, ktorý trpí fyzickou aj vnútornou prázdnotou, ale verbalizovali aj tému neschopnosti uživiť sa umením. Choreografka Stanislava Vlčeková využila pre ňu typické pohybové prostriedky – tekutá chrbtica, partnering, veľké a oblé gestá v prípade Lenky Barilíkovej-Spišákovej a výrazná mimika – ku ktorým pridala aj prácu panvy a prvky breakdancu a parkouru. Choreografia spoločne s projekciou mesta, hmyzu (stonožky, šváby, húsenice), schúleného spisovateľa v pivnici, bojovou etudou medzi Danielom Račkom a Jánom Džonaldom Minárikom a akusticko-elektronickou hudbou vytvorilo homogénne dielo.

  • Redefinícia vs. konvencia
  • Libuša Bachratá, Jana Bučka, Veronika Malgot, Lýdia Ondrušová: Roľa, DIVADLO NUDE, Bratislava

Konečne svieti slnko. Vonku je príjemne a naša skupinka vysmiatych, mladých kritikov ide smerom Čunovo, na pole uprostred ničoho.

            Tvorivý tím si pre svoju inscenáciu Roľa zvolil formu site-specific a nemohli sa rozhodnúť lepšie. Dielo v strede prírody len potvrdilo svoju rituálnu podstatu. Performerky (Libuša Bachratá, Jana Bučka, Veronika Malgot, Lýdia Ondrušová) sú závislé na priazni matky zeme, ktorá hostí umelkyne vo svojom lone. Zároveň podtrháva myšlienku úplnej slobody bez spoločenských konvencií a očakávaní, ktorými sú vo svojom civilnom živote zviazané. Vytvorili si rituálny priestor v tvare kruhu, ktorý bol rozdelený na dve časti – hrací priestor a akási metaforická porýľovaná priekopa, hranica. Kruh je forma, ktorá sa často využíva pri ľudových, slovanských rituáloch, zároveň symbolizuje zacyklenie, nekončiaci sa kolobeh. Ako už bolo uvedené, hrá sa vo vnútri, ale performerky kruh dvakrát narušia. Prvýkrát, keď Lýdia Ondrušová odbehne do diaľky, vyzlečie sa donaha a oslobodí sa od svojich kolegýň, lebo už nemá silu s nimi viesť nezmyselnú hádku. Druhýkrát, keď na záver všetky opustia tento priestor a ukončia svoj rituál ženskosti.

            Zem, pôda je vnímaná ako zdroj života, podobne ako žena. Všetky štyri si uvedomujú svoje spoločenské roly, ktoré musia hrať, aj keď im to je proti srsti. Každý má od nich očakávania – manželstvo, deti, kariéra, postava, výzor. Otázkou je, čo chcú ony? Môžu sa z toho vymaniť? Majú na výber? Veď sú to sestry, matky, herečky, dcéry, ale hlavne ŽENY. Všetky tieto spoločenské úlohy ich zväzujú, čo v mnohých momentoch ukázali aj v pohybe, lebo sa nevedeli od seba odtrhnúť. Stáli za sebou v objatí, a keď sa jedna z nich snažila odtrhnúť, ostatné ju opätovne pritiahli k sebe do objatia. Najsilnejším momentom bola scéna, keď sa jedna snažila všetky  zviazať dokopy bielym špagátom, ale zlyhala.

            Performerky vychádzajú zo svojho súkromného života, ale zároveň sa snažia redefinovať spoločenský konštrukt ženy, ktorý je už storočia zaužívaný v našom stredoeurópskom kultúrnom priestore. Hoci sa to zlepšuje, stále prevládajú názory, že úloha ženy je starať sa o rodinu, muža a domácnosť, a popri tom mať dokonalú vizáž. Performerky poukazujú na to, že popri úlohe ženy v domácnosti dokážu mať aj kariéru, súkromný život, a čo je najdôležitejšie, riadia si ho samé, a nie podľa očakávaní zastaraných konvencií. Vyzdvihujú ideu, že nie sú nikoho hračkami, ale sú svojbytnými osobnosťami, ktoré majú nárok na vlastné ja a myšlienky. Tento svoj zámer zobrazili hneď v prvom momente, keď dorazili z diaľky na miesto konania performancie. Hneď ako vstúpili do kruhu, každá z nich začala svoj monológ o nárokoch a požiadavkách, ktoré na ne kladie spoločnosť a ich okolie. Ako náznak toho, že im na tom nezáleží a nechcú to už počúvať, zrolovali vo vetre sa vlniace biele plachty a odhodili ich z kruhu. Týmto spôsobom naznačili, že im nezáleží na názoroch, ktoré ich okliešťujú.

Pre mňa jeden z najlepších momentov bolo, keď zo zeme vyhrabali plechové hrnčeky a taniere, ktoré znázorňujú istý archetyp domácnosti. Sú to predmety, ktoré sa spájajú s rodinnými rituálmi, ktoré dokážu byť veľmi príjemné, ale môžu skĺznuť aj do hádok, ako v tomto prípade. Tieto predmety boli zakomponované aj do pleteného ponča, ktoré si dve naraz obliekli ako náznak uväznenia vlastného ja v domácnosti a v konvenciách.

Pre rituál boli dôležité aj kostýmy a účesy, ktoré pripomínali novodobé šamanky alebo divožienky. Neustále obliekanie a vyzliekanie bol jeden z mála prvkov, ktorý ma doslovne vyrušoval, a nie vždy som dokázal odčítať jeho interpretáciu (napríklad dlhá biela a ružová sukňa).

Napriek tomu, že išlo o rituál, pohyb bol minimálny. Výrazný bol na začiatku, keď pripomínal umývanie tvárí. Zásadné boli momenty snahy úniku z kruhu. Po jednom bežia dookola, ale vždy sa vrátia k ostatným, až na jeden spomínaný prípad.

Atmosféru performancie dopĺňala živá hudba. Interpretky (Marina Lazić, Nora Ibsenová, Terézia Rusiňáková) vyzdvihli atmosféru pulzujúcej energie ženskosti. Základnú hudobnú stopu tvorila harmonika, violončelo a bubon. Hoci to nie sú klasické rituálne hudobné nástroje (až na bubon), ich kombinácia vytvorila originálnu zvukovú stopu podporenú spevom performeriek a Nori Ibsenovej.

Performancia má silný feministický podtext, napriek tomu svojou úprimnosťou, prirodzenosťou, autentickosťou a výpoveďou ulahodí nielen ženskému, ale aj mužskému obecenstvu.

Dominika Dudášová

  • Na to, aby som sa mala rada, nepotrebujem tvoje povolenie
  • Kolektív autorov: Generácia Z – Krása nevídaná, Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, Bratislava

Priestory CO krytu Divadla P. O. Hviezdoslava nie sú najpohodlnejšie ani najpôvabnejšie. Koberce na zemi trochu naprávajú dojem z inak chladného a sivého priestoru. Aj napriek tomu v nich človek môže začať pociťovať úzkosť, strach, ak to preženiem, tak aj paniku. V divadelnom kontexte nie je takáto voľba priestoru ničím výnimočným. V kontexte inscenácie Krása nevídaná však prostredie inscenácie korešponduje s jej témou.

                Kým začne samotné predstavenie, berie Annamária Janeková divákov na prehliadku CO krytu. Ukazuje jednotlivé kóje, ktoré predstavujú stereotypy či traumy týkajúce sa žien – napr. ružová zvukotesná kója zobrazuje maternicu, čierna kója obete domáceho násilia, sexuálneho zneužívania a týrania.

                Predstavenie začína banálnym rozhovorom troch dievčat v posteliach, ktorý sa premieta na steny, ale zároveň herečky kopírujú svoje miesta, kde ležia. Na túto scénu nadväzuje otázka: „Kto je tvoja najmilšia osoba?“, po ktorej sledujeme spoveď troch mladých žien, ktoré zažili alebo stále zažívajú rôzne traumy. Herečky Annamária Janeková, Mária Schumerová a Romana Ondrejkovičová o nich striedavo rozprávajú a dotýkajú sa tém, akými sú prepuknutie depresívno-úzkostnej poruchy, psychické a fyzické týranie vo vzťahu, znásilnenie. Výber príbehov nie je ničím výnimočný, ak sa aspoň trochu rozhliadneme, postavy z nich, resp. obete vidíme okolo seba. Otázkou však zostáva, koľkokrát si budeme musieť ich príbehy zopakovať na to, aby sme ich začali brať vážne. Koľko bude trvať, kým naučíme deti, najmä dievčatá, aby sa mali radi? Na tento neduh poukazuje scéna narodenia dievčatka, ktorému „sudičky“ odmalička svojimi dotieravými otázkami či spochybňujúcimi komentármi znižujú sebavedomia. Zaujímavé je, že tieto „dobroprajné rady“ adresujú malému dievčatku práve ženy. Inscenácia takýmto spôsobom pracuje s príčinou a dôsledkom. Príčina: „dobroprajné“ komentáre o postave či správaní dievčaťa. Dôsledok: mladá žena skrývajúca svoje pocity a predovšetkým bolesti pred blízkym okolím.

                Očisťujúcim okamihom predstavenia je rapová skladba v podaní Romany Ondrejkovičovej. Jej cieľom nie je nutne kritizovať a vracať požičané ľuďom, najmä mužom, ktorí ženám ubližujú. Možno skôr, trochu nahnevane, hľadá spôsob, ako sa máme my ženy mať rady. O ceste k sebaláske je aj nasledujúca otázka Annamárie Janekovej. Odpoveď z publika nedostane od žien. Nepovieme jej, že má právo na to, aby sa mala rada. Nedáme jej za pravdu. Sme ticho. Namiesto toho sa zozadu ozve hlboký povzdych. Mužský. Janeková sarkasticky a promptne poznamená, že sa opäť ozval muž.

                Záver inscenácie patrí nevhodným vtipom o ženách a nahrávkam slovenských politikov. Počuli sme ich mnohokrát. Ani vtedy, ani teraz nie sú vtipné. Bolia nás. Hneváme sa. Sme zúrivé. Zdá sa, že jedna z mála vecí, ktoré môžeme urobiť pre to, aby sa niečo zmenilo, je nasledovať posolstvo inscenácie – byť svojou najmilšou osobou a akceptovať samu seba.

  • Spoiler: Všetci raz zomrieme
  • Lenka Garajová: Prevádzači, Divadlo Petra Mankoveckého, Bratislava

Disclaimer: Dávam ruky preč od toho, ako sa budete cítiť po prečítaní tejto recenzie.

                „A stalo sa to vo štvrtok. Potom v pondelok prišla inovať. Veď vieme, inovať je najparádnejší závoj. Hocikde a hocikedy ho niet. Pekný je závoj na vyšedivených lúkach, ale teraz sa nerozložil po rovinkách, ani po úbočiach nie. Krásny je na brezovom prúte, matne svieti, aby bol diskrétny v nádhere a nevtieral sa do očí hocikomu. Ale teraz neovil brezový prút. Inovať nesadla ani na smreky, ani na vŕby, neprišla o polnoci, ako chodieva, prišla za bieleho dňa a sadla iba na Makovu chalupu. Ba ani tam sa nerozprestrela po celej chalupe, nie po streche, nie na prahu, nie po celej chyži, iba na Julinu tvár sadla.“[1]

                Z mnohých odkazov, ktoré sa tvorcovia inscenácie Prevádzači Divadla Petra Mankoveckého rozhodli použiť, som si vybrala Jozefa Maka. Na strednej škole sme ho čítali v čase, keď nám zomrela triedna. Ďalším, podstatnejším dôvodom, prečo som sa rozhodla začať túto recenziu citátom z románu Jozefa Cígera Hronského, je kontrast, ktorý vytvára s jednou z tém inscenácie. A nakoniec, postavu Emila Bodku (Tomáš Pokorný) môžeme vnímať ako paralelu k človeku miliónu.

                Tvorivý tím Prevádzačov smrť priblížil a oddialil zároveň. Priblíženie je všetkým zrejmé. Samovražda Emila Bodku zdrvila jeho štyroch kamarátov, postupne spomínajúcich na zážitky s ním. Premýšľajú, či mohli urobiť niečo inak, aby tragédii zabránili. Spočiatku sprítomňujú kamaráta cez videozáznamy, ktoré sa premietajú na jednu z pohyblivých stien. Neskôr je zas skutočnosť, že Emil je mŕtvy, zdôraznená mikrofónovým ozvučením predstaviteľa postavy – vďaka tomu znie jeho hlas vzdialene.

                Na tlmočenie témy oddialenia smrti tvorcom poslúžili sociálne siete. Sme generáciou, ktorá na nich trávi svoj čas. Práve tu sa odkrýva kontrast medzi spoločnosťou minulého storočia a nami. S modernizáciou zdravotnej starostlivosti sa smrť stala sterilnejšou a vzdialenejšou. Ľudia v minulosti umierali doma v prítomnosti svojich blízkych, dnes sa väčšinou chodí umierať do nemocníc. Tvorcovia Prevádzačov sa rozhodli umieranie posunúť na trochu sci-fi level, v ktorom si človek musí vybrať akéhosi splnomocnenca. Jeho úlohou je potvrdiť smrť danej osoby, čo má za následok zmenu profilu na sociálnej sieti – k menu zosnulého pribudne fráza „Spomíname“.

                Kontrast medzi tým, čo bolo a čo sa potenciálne môže stať s rituálmi umierania v budúcnosti, je jednou z nosných myšlienok inscenácie, ktorá veľmi dobre reflektuje nie tak dávne obdobie pandémie, keď sa smrť vrátila do príbytkov. K tejto téme tvorcovia pridali ďalšie – samovražda či vyrovnávanie sa so smrťou blízkych. Všetky spomenuté témy sú dosť ťaživé na to, aby aj inscenácia získala tento prívlastok. Nedá sa poprieť, že by v nej neboli okamihy, ktoré sú náročné na spracovanie, ale striedajú sa s ľahšími a humornejšími situáciami – takou je napríklad premietanie inscenovanej reportáže o hrobárovi, ktorého povolanie postupne zaniká.

                Okrem využívania projekcie pracujú herci v úvode a závere s pohybovým divadlom, keď svojimi telami vytvoria provizórne súsošie, ktoré môže pripomínať pomník. Dôležitou a dobre fungujúcou súčasťou inscenácie je aj scéna, ktorú herci v priebehu predstavenia niekoľkokrát prestavajú – najskôr pripomína výsek izby, potom ordináciu psychoterapeutky či priestory, v ktorých sa konajú vernisáže. To, čo sa naopak javí nevyužito, sú mnohé myšlienky, najmä z fyziky o vesmíre, ktoré majú podporovať malosť existencie novodobého Jozefa Maka. Inou rozporuplnou časťou inscenácie je rozhovor medzi Tomášom Turekom a Jakubom Jablonským, v ktorom Turek striedavo stvárňuje žiarlivú partnerku a partnera. Problematická je v tomto prípade nekonzistentnosť a ťažko odčítateľný zámer tvorcov.

                Inscenácia priniesla témy, ktorým kvôli pandémii chtiac-nechtiac čelíme možno intenzívnejšie ako pred ňou. Niektoré z nich sú rozpracované do hĺbky – osobne za takú považujem rozoberaný kontrast, iné sú len načrtnuté – v závere spomenutá toxicita sociálnych sietí, falošné účty či fenomén trollovania.

Laura Fedorová

  • Niečo pekné
  • Kolektív autorov: Kým prídu Stouni..., Slovenské národné divadlo, Bratislava

O deji inscenácie Kým prídu Stouni v réžii Matúša Bachynca sa veľa povedať nedá. Na scéne sú červené pohovky pred zamatovou oponou, keď sa odostrie, vidíme pomerne skromné pódium. Máme tu štýlového, no obstarožného manažéra, vyparádenú, no alkoholickú producentku, Roba Rotha ako… ako niečo, čo si veľmi užíva život a mnohých iných, s legendárnou kapelou súvisiacich ľudí. Rytmus predstavenia je postavený na pomerne monologických výstupoch popretkávaných nie práve hitmi od Rolling Stones, ktoré performuje, nazvime to, divadelná kapela.

Takto to znie ako dosť veľká, hm, hlúposť. Pre niekoho to isto aj hlúposť je, šepoty za mojím chrbtom dokazovali, že niektorí prišli do Národného za takpovediac hlbokou kultúrou. Na konci sa však väčšina postavila. Čím to je? Sú hlúpou masou? Nerozumejú konceptu stavania sa, kričania bravo, nepoznajú váhu potlesku? Potešili sa, že konečne nemuseli pre túžbu po intelektualizme presedieť cez ťahavú tragédiu, kde by sa im tri hodiny zdali ako štyri týždne? Možno, asi, určite. Hej. A možno že aj preto, lebo to bola, ľudovo povedané, pecka.

Celé je to postavené na sile osobnosti. Či už ide o mágiu okolo sexu, drog a rock and rollu alebo o Rothov sexeapeal, ktorý sa postupom času mení z animálneho na čarovne civilný; faktom je, že bez obrovskej chémie hereckého súboru a vybraného subjektu by to spadlo ako domček z karát. Roth cez až stand-upové monológy prezentuje svoju nekritickú lásku ku kapele, kontrastuje s výstupmi kolegov, ktorí sa pokúšajú spracovať paradoxy kultu Rolling Stones. Každá postava prezentuje iný aspekt kontroverzie: hádajú sa o ich talente, pokrytectve, sexizme a prehnanej sexualite, pokrivenom pohľade na život, týchto veciach. Občas je to vtipné, občas zaujímavé, niekedy zbytočné a trochu nudné, ako napríklad hádka matky s dcérou kĺzajúca po povrchoch klišé. Kamila Magálová je diablom, jej postava môže byť braná ako vyslovene komická, no i ako akási alegória či reálne ponaučenie, že každé kúzlo má svoju cenu, len tu je to teda vyjadrené doslovne. Tvorcovia sa však očividne neberú vážne, herci sa smejú naozaj a cez bizarne poskladanú mozaiku vzájomných vzťahov je jasné, že toto má byť čisto len zábava. Nie hlúpa, nie podradná, no zábava.

Zaujalo ma, že v hádke o talente štvorakordových hudobníkov padla zmienka o filharmónii, o tom, ako tam ľudia sedia ako také puky, len aby nespravili niečo nesprávne. Aj v divadle sedeli diváci ako päť peňazí, sledovali gumového Rotha, ako zažíva niečo krásne, môže sa hrať na Micka a ešte mu za to aj platia, no všetci len sedeli, nik sa neopovážil ani len naznačiť tlesknutie do rytmu, dupkalo sa len jemne, na tých, čo občas zapískali, sa zazeralo. Slovom, boli sme ako na koncerte Brahmsa. Komické.

Nominácia na Novú drámu je, samozrejme, otázna. Malo by niečo takéto súťažiť medzi inscenáciami snažiacimi sa reflektovať svet okolo seba, ľudí vo víre osudu? A robia Stouni niečo iné? Myslím si, že v tejto diskusii je kruciálne to, ako vnímame divadlo. Má byť morálnou inštitúciou, miestom ultimátnej pravdy, intelektuálnym semenišťom? Ale hej, určite. No môže byť aj týmto, môže byť aj show, môže byť aj niečím, pri čom vchádzam polovyškriabaná a odchádzam vyškerená, áno, ultimátne šťastná. Môžeme si povedať, že takéto inscenácie zaplatia za tie múdre kusy, že je to pre prostého diváka, že to nikomu nič nedá. Nedá, nedá. Ale čo by nedalo! Možno si niekto práve pri takejto inscenácii povie, že ej, to divadlo vôbec nie je desivé miesto pre premúdrených buržujov, je to niečo, kam môžem chodiť aj ja a môžem tomu rozumieť. Asi zjednodušujem. Hovorí sa, že divadlo má byť život, respektíve, že život je divadlo alebo ja neviem, ako sa to už formuluje. Prosto, že divadlo má mať niečo so životom. Bytie nie je len o nekonečných pohybových performanciách, o kňazoch pedofiloch, o vojne a úpadku, smútku, strate a samote. Je aj o sebeckej zábave, spievaní, skackaní, zabúdaní a kolektívnej eufórii živého spojenia. Ľudia, ktorí boli vo veľkej sále Národného, nesedeli v utorok večer pred telkou, neviedli nekonečné reči pri proseccu, nekupovali si novú obrazovku v Datarte. Dali svoje peniaze a čas divadlu. A to je pekné, nie?

  • Bodajby to bolo o Azorkovi
  • Alžbeta Vrzgula: Ponížení a krvilační, Uhol_92, Bratislava

Ponížení a krvilační od divadla Uhol_92 v réžii Alžbety Vrzguly ponúkajú mnoho tém, avšak nejednoznačnú formu. Pandémia a náboženstvo, beznádej a prežívanie, málo a priveľa, starí a mladí, utečení a usedení, takí a hentakí. Je tam toho toľko, až aj to podstatné a zaujímavé stráca na podstatnosti a zaujímavosti, stáva sa len ďalším motívom, poletujúcim lístočkom, ktorý divák môže chytiť, ale nič ho k tomu nenúti. Nevie, prečo by to mal spraviť. Ale teda, dá sa povedať, že sa tvorcovia snažia naliať priveľa tekutiny do malého hrnčeka, priam až hrnčúšika, ktorý má z estetických a generačných dôvodov podobu nočného klubu. Vidíme DJ-ov a basáka, neónové svetlá, nápis Vitajte, ktorý sa neskôr spojí s jedným z monológov. Na okraji sú stoly, na druhom konci zas niečo plastové, čo slúži ako prezliekacia kabínka a aj ako akvárium (?). Na javisku sú traja herci predstavujúci samých seba, oslovujú sa krstnými menami a nesnažia sa o nijaké prevteľovanie. Postupom času sa k nim pripoja aj hudobníci, ale len ako komparz. Text odkazuje na román Stefana Zweiga Svedomie proti násiliu. Tisne sa mi na jazyk slovo ževraj, lebo sa mi celá téza o inšpirovaní sa iným textom zdá ako zámienka na prezentovanie vlastných myšlienok pod prizmou cudzieho, overeného múdra. Áno, objavuje sa tam opakovane dáky príbeh o študentovi zo 16. storočia, ktorého upálili prívrženci Kalvína a to má nejako odôvodňovať, prečo dve performerky obdivujú tretieho performera a ešte aj nosia jeho merchandise.

Rada by som sa chytila jednej témy, nejako to pomenovala, áno, toto to celé spája a asi to aj niečo spája, ale stratilo sa to pod nátermi hudby a farieb a tancov a nie až tak podarených výstupov. Muž, alebo teda Mesiáš, alebo teda Peter Ondrejička, nepodáva práve presvedčivý výkon a často mu nie je rozumieť. Neskôr som dospela k presvedčeniu, že je oveľa lepší spevák než herec. Katarína Gurová a Lena Libjaková sú oveľa prirodzenejšie, avšak nemajú veľmi čo hrať. Kto sú títo ľudia? Prečo mi hovoria to, čo mi hovoria? Lebo sú ponížení a krvilační predsa! Tancujú, korčuľujú, hrajú sa a besnia, lebo nevedia, čo robia na tomto svete, všetko sa cyklicky opakuje a nič nemá zmysel, lebo prebytok možností vymazal cieľ. Toto sa povedalo a potom sa tancovalo. Potom sa zas Ondrejička vyzliekol, ukázal nám boxerky s krížikmi a začalo sa hovoriť o Bohu, čo súvisí teda s tým, že aj toho študenta pred storočiami upálili kvôli viere. Prichádza sekvencia všakovakých bizarných vyjadrení od politikov z rôznych zemí. Na to naviazala Libjaková nahnevaným monológom pravdepodobne odkazujúcim na ženské práva. Neviem, či cieľom inscenácie bola zmätenosť prisúdená generácii, ktorú reflektuje alebo ide skôr o priveľa nápadov bez pevnejšieho zošitia. Napriek konkrétnosti príbehov, jasným menám, miestam, názvom, dokonca i rokom, do mňa dorážala prílišná rozpustilosť, tézovitosť, ošúchanosť; áno, áno a? Prestávam rozumieť potrebe just nevytvárať príbeh, just nepoužiť nijakú dramatickú techniku staršiu ako dvadsať rokov, just niečo dakam nezasadiť, nedať tomu odôvodnenie, niečo pútavé. Chvíľami som mala pocit, že takto si to prichystali herci a ešte len čakajú na návštevu režiséra.

Libjaková v jednom z posledných monológov šepká, že Boh nepatrí do divadla. No tak teda?

Paulína Čupková 

  • Úsmev, poprosím!
  • Thomas Melle: Naše fotky, Mestské divadlo Žilina

 V jednom okamihu sa po celom svete začala otvárať téma sexuálneho zneužívania detí na cirkevnej pôde. Chvíľu nás to atakovalo zo všetkých strán a teraz to niektorým znie len ako dobrý podklad pre vtip. Začali sme to brať na ľahkú váhu? Alebo nám ten paradox, v ktorom sa namiesto čistej viery ukrýva len strata nevinnosti nehanebnou rukou človeka, nedá spávať? Ten bolo potrebné vytiahnuť opäť na povrch a pokúsiť sa tie schovávané zverstvá zasa rozotrieť po stenách, aby sme rozmýšľali, ako ich zase premaľovať?

Inscenácia, ktorá mala česť neoficiálne zahájiť tohtoročný festival Nová Dráma/New Drama, patrí pod Mestské divadlo Žilina. Naše fotky sa venujú práve tejto téme, konkrétne kauze, čo vyplávala na povrch v roku 2010. Týranie detí má však len jediný dôkaz, a tým sú fotky chlapcov urobených jedným z jezuitov. 

Autor, Thomas Melle, opisuje niečo, čo sám zažil. Vytvoril súhrn rôznych obrazov zo života štyroch kamarátov, ktorí spolu študovali. Traja z nich sa majú po materiálnej a sociálnej stránke dobre, pretože sa tvária, že zabudli. Ten štvrtí trpí, fetuje a topí sa v nepotlačených spomienkach plných traumy. Minulosť ich postupne dobieha, núti ich postaviť sa čelom k potlačeným spomienkam a cez to sa nám predostierajú rozličné línie charakterov.

Režisér Mestského divadla Žilina, Eduard Kudláč, k nám dostáva vraždy duší spáchané na internátnom kolégiu cez konverzácie obetí a výpovede zaznamenané na kamere. Človek by si pomyslel, že je to zaujímavý koncept, pokiaľ by sa dielo opticky nekončilo na štyroch rôznych miestach. 

Avšak, skôr ako budem nevrlá, musím oceniť nielen tému, ale najmä scénografiu a zvukovú zložku. Témou bolo vytváranie estetickej pornografie na cirkevnej pôde, čo Peter Machajdík spojil v choráli s technickými zvukovými doplnkami. Scénografka Eva Kudláčová Rácová vytvorila jednoduchý, ale za to schopný koncept. Obdĺžniky rôznych veľkostí z jemne priehľadného materiálu visiace v pozadí vytvárali mozaikovú stenu, na ktorej sa premietali emočné výpovede preživších. Inak bola scéna prázdna, a tak sa pohľad diváka ukotvil na herecké výstupy. 

Dramaturgia textu nedávala väčšinu času zmysel. Prehnaná lyrickosť, primnoho metafor či zmätočných fráz. Slovné vyjadrovania mali všetci na jedno kopyto, a hoci jedna z postáv bol dlhoročný feťák, bezdomovec a ľudská troska, dokázal sa vyjadrovať ako intelektuál.

Herecká časť bola kameň úrazu.  Na začiatku vidíme dvoch rozprávačov, muža (Boris Zachar) a ženu (Iveta Pagáčová). Na Zacharovi je viditeľné, že má čo-to odrecitované a vie pracovať s hlasom, o jeho kolegyni sa tak vyjadriť nemôžem. Zlé frázovanie, nijaká melodika a prehnaná, nelogická gestikulácia, ktorá postupom času len gradovala. Hlavným protagonistom bol Peter Martinček, ktorý ma po celú dobu dožieral svojím flegmatickým prístupom, hoci sa na povrch vydieralo najmä jeho súkromie. Michael Vrzala ako Konstantin bol temným svetielkom. Vytvoril strach, bolesť aj prázdnotu, ale svojimi slovami celú snahu takmer defenestroval z najvyššieho poschodia. To, že som sa musela počas predstavenia opierať o anglické titulky visiace nad javiskom, aby som si ujasnila slová, ma vytrhávalo z už aj tak dosť chabej vidiny príbehu. Nemôžem však opomenúť opomenuteľné, postava učiteľky bola pre samotný príbeh zbytočná. 

Jediné plus tejto inscenácie je téma, pretože kým ľudia budú ľuďmi, bude stále aktuálna. 

  • Tvár v zemi nasiaknutej krvou
  • Alžbeta Vrzgula: Ponížení a krvilační, Uhol_92, Bratislava

 Inscenačný tím Uhol_92 nám ponúkol nový, vtipný, prehnaný a nedotiahnutý uhol pohľadu. 

Sme v bare, je tu príjemne. Do takého klubu by som chcela ísť, ale už by som sa tam nevrátila. Klasika – bar, DJ, trochu živej hudby, presklená debna na kolieskach a plocha na korčuľovanie; nad všetkým visí nápis Vitajte. Vidíme v ňom mladú ženu, ktorá sa prihovára nejakému típkovi na bare, ani si nevšimne, že už tam sedí iný. Aj s týmto sa cíti byť prepojená, tak čo na tom záleží. A má pravdu, všetci sú tam stratení, cez stratenoť, spoločnú duševnú prázdnotu sú si koniec-koncov rovní. 

Hlavnou témou je... my. Pokrytectvo, blúdenie, nevyužívanie možností/nadmerné využívanie možností, vraždenie, znásilňovanie, arogancia, nestabilita, stratenosť, topenie permafrostov, náboženské dogmy vytvárajúce nenávisťou priepasť, hoc' hlásajú lásku! A taktiež to, že systém je nastavený pre starých, takže sa my, juniori, dostaneme ku korytu života a skúseností ako nadčasoví seniori. On tu nie je, boh tu nie je. Áno, boh je mŕtvy. Tak sa uvedomme a začnime preberať zodpovednosť za vlastné činy. To, čo som teraz načrtla, bola asi tak polovica spomenutých tém diela. 

Niečo tak úderné, pochopiteľné, stokrát preberané a stále nič... vzali to zo zvláštneho konca. Etudy k divákom v podobe príhovorov, nadbytok spevu (ktorý bol však naozaj čistý, kvalitný a pestrý), nepochopiteľné tanečné pasáže, v ktorých nedokážem nájsť po tom zahltení informáciami význam a potom... prišla sprcha. Unikátny nápad ako iný unikátny nápad (upozornenie na šetrenie vodou) spláchnuť do priehľadného odtoku a dívať sa, ako mizne. 

Teraz k svetlejšej stránke, hudba sa mi páčila, veľmi, a to mám radikálny štýlový odklon. Vytvárala atmosféru a zároveň podčiarkovala podstatné veci. Kostýmy, nielen tie úžasné sektárske s tvárou ich zvoleného záchrancu, boli sympatické, novátorské, svieže. Korčule, ktoré neboli len doplnok, ale aj spôsob ukážky určitej slučky pri korčuľovaní dokola, boli náznakom snahy. Ale aj protagonisti obutí v nich sa bavili ako malé deti. 

Herci si predstavenie užívali, a to som rada. Pár divákov ale buď zaspávalo, alebo pozeralo na hodinky. Áno, nová dráma, ale prečo nahý mužský zadok? Prečo monologizovaná prednáška o histórii pokrytectva? Prečo tak dlho? Máloktoré dielo má potenciál byť niekoľkohodinovým, menej je niekedy viac. Dajte človeku príležitosť, aby sa ani len nemohol začať nudiť.

  • Oheň plápolá
  • Kolektív: Spaľovačka, GAFFA, Bratislava

Štyri postavy. Prázdny okamih. Len spálená myseľ alebo vyprahnutý svet? 

Inscenácia Spaľovačka vytvorená divadelníkmi GAFFA sa pýši svojou koncentrovanou mnohorakosťou. Ani scény, prázdneho rozbitého priestoru poliateho starým betónom, zhrdzavenej kúpeľne a troch kusov komunistického nábytku, a ani hudby či osvetlenia, ktoré bolo veľmi schopne a plnohodnotne využité na odzrkadlenie emocionálnej stránky situácie, sa to však netýka. 

Nosným bodom tohto diela, ktoré je voľne postavené na Spalovačovi mrtvol Ladislava Fuksa, sú výviny a línie charakterov po zažití straty a životnej traumy. Samotný dej je postavený na súrodencoch, ktorých matka sa zabila a otec odišiel. Brat je gay, sestra (ne)spávala s otcom. Dve možnosti... čo však reálne zabilo ich matku? 

Na počiatku vidíme dvoch performerov, Máriu Ševčíkovú a Jerguša Horvátha, ktorí sa formou hry na odchádzanie (striedanie sa v behu medzi dvoma bodmi, pokým Mária Ševčíková neostane z dohľadu) snažia naučiť byť od seba. Sestra je hlavou rodiny a musí naučiť svojho brata trpiaceho chorobnou závislosťou a naviazanosťou, aby vedel byť sám. Avšak opäť skončia v jednom rytme, opäť skončia spolu a sú zasa na začiatku.

V tomto diele vidíme obťažovanie mladistvých, psychické problémy v podobe týrania pozostatkom nedostatku socializácie, spomenie sa incest a homosexualita, jej neprijatie a nepochopenie. V podaní pohodlnej nahoty je to o niečom zvláštnejšom. Iné slovo nenachádzam. Prudké hrany okrášlili slabým zahmlením, pohľadom inej osoby. Zaobalili ich do križovatiek, ďalším spôsobom pochopenia deja.

Žena predstavuje sestru, matku, otca, staršieho nadržaného muža. Muž zas predstavuje brata, sestru, otca. Vzájomné vplyvy a spojitosti vzťahov poukazujú na obojstranné toxické obmedzovanie, potláčanie. Avšak obaja si uvedomujú súdržnosť, ktorej sa nemôžu postaviť chrbtom. 

Zľahka si vymieňali postavy. Či už išlo o náznak sexuálneho styku v podobe incestu alebo následného vykrikovania si viny. V závere sa však dcéra rozpráva s otcom v podobe prázdnej stoličky (pravdepodobne preto, lebo ich po smrti matky opustil), kým brat je v úzadí a tvári sa, že neexistuje. 

Herecké výkony boli tak hodnotné, energické a plytké... v závislosti od toho, aký bol ich zámer. Súhra, level intímnosti a pochopenia, akí medzi sebou herci prejavili, ma očaril. Emócie boli načrtnuté, niekedy vykríknuté, ale prehliadnuteľné nikdy. 

Gradácia sexuality, zvrhlá forma intimity, ladné zamieňanie charakterov a údernosť výpovedí toto predstavenie má miesto na festivale Nová Dráma/New Drama. Človek neodchádza spokojný. Odchádza zmätený, možno podráždený, znechutený. To sú hneď tri dôvody, prečo rozmýšľať nad dianím vo svete a nad samým sebou. 

Paulína Grolmusová

  • Ilúzie v našich mysliach
  • Peter Lomnický: Hunger, Debris company, Bratislava

Inscenácia Hunger od Debris company nám prináša voľnú interpretáciu románu Hlad od nórskeho spisovateľa Knuta Hamsuna. Tvorcovia s ňou pracujú ako s ideovým rámcom inscenácie. Dielo ako celok nám prináša katarzný zážitok. Text slovenského dramatika Petra Lomnického sa preplieta a prepája s pohybovým a výtvarným spracovaním. Jednotlivé aspekty do seba zapadajú, nevyrušujú sa a vzájomne nadväzujú. Inscenácia otvára a komunikuje veľa dôležitých a podstatných tém. Reflektuje spoločnosť a svet cez subjektívne videnie. Rieši otázky minulé aj súčasné. Jednotlivé scény tak pôsobia chaoticky a zmätene, divák sa stráca. Dej totižto negraduje, ale postupne upadá a je presnou reflexiou života protagonistu. Je založený na opakovaní rutiny, ktorú vytvárajú postavy. Tá sa ale nakoniec naruší až úplne zmizne.

Inscenácia rozpráva príbeh muža, mladého spisovateľa, je prúdom jeho mysle a vedomia. Prechádza ulicami a stretáva postavy (ženu, strážnika, redaktora z novín a žobráka), ktoré sú však len jeho ilúziami a myšlienkami. Nie sú skutoční, sú len výplodom fantázie spisovateľa. Tieto ilúzie sú spôsobené hladom, ktorý spisovateľ prežíva na rôznych úrovniach. Či už je to hlad po jedle ako takom, alebo práve po fantázii a sebarealizácii, hlad po vyjadrení svojich myšlienok.

Tieto aspekty hladu môžeme zachytiť práve pri rozdielnej pohybovej reči tela. Choreografia Stanislavy Vlčekovej je integrálnym prejavom interpretov (Ján Džonald Minárik, Daniel Raček, Lenka Barilíková-Spišáková). Dáva celku zmyselnosť a odpovede na vzťahy jednotlivých postáv. Napríklad: protagonista Ján Džonald Minárik má jemnú a dynamickú reč tela, ktorou reaguje na všetky podnety okolo seba. Či sa jedná o hudbu, alebo o reflexiu pohybov ostatných postáv. Minárik je známy z prostredia breakdancu a parkúru. Tieto faktory dotvárajú ilúziu, akoby jeho telo nepoznalo gravitáciu. Metaforicky lieta vo svojich myšlienkach, pohybuje sa ako prízrak. Protipólom sú mu neprístupné, strnulé, nedynamické pohyby postáv, ktoré znázorňujú jeho ilúzie. Tie sa javia veľmi neprirodzené, ako aj ich mimika a reč. Budia dojem bábok na špagátikoch a práve vôľa a podvedomie spisovateľa sú tým, čo ich dáva do pohybu. Spoločne tak vytvárajú kontrast dobre zvládnutej pohybovej a tanečnej zdatnosti voči mechanickému, strnulému pohybu, ktorý je pre človeka neprirodzený.

Scénografia a svetelný dizajn Jána Ptačina predstavuje iluzívnosť a zároveň jej čiastočné popretie. V niektorých momentoch je dizajn striktne popisný, zatiaľ čo v iných abstraktný. Scénu tvorí rám dverí so schodiskom a na stred situovaný vchod do malého priestoru kobky, v ktorej spisovateľ nachádza útočisko. Grafický dizajn sa premieta na celú bielu plochu a dotvára príbeh. Premietalo sa dianie vo vnútri kobky alebo výjavy z ulice, či prírody. Rastliny a chrobáky predstavovali parazity v našich mysliach.

Celkový koncept zodpovedá tvorbe nemých filmov, mizanscény a hudba vytvárajú ilúziu tvorby nemého filmu.

  • Rocʼnʼrolový koncert na doskách divadla
  • Kolektív autorov: Kým prídu Stouni..., Slovenské národné divadlo, Bratislava

Inscenácia Kým prídu Stouni... Slovenského národného divadla neponúka žiadne ťažké témy, filozofické otázky či konfrontácie s globálnymi problémami. Ako tvrdia sami tvorcovia, jej cieľom je hlavne zabaviť, ako aj odpútať diváka od ťarchy sveta a spoločnosti. Oddýchnuť si aspoň na chvíľu od reality. Ide sa o hudobno-divadelné predstavenie o skupine Rolling Stones s ich piesňami zahranými ako revival divadelnou kapelou. Tóny svetoznámych piesní sú hrané naživo. Nie však od profesionálnych hudobníkov, ale od hercov na javisku. Výkony hercov sú pozoruhodné. V predstavení zaznejú skladby, ktoré kapela síce hrávala, ale neboli ich autormi. Dôvod, prečo nezazneli ich originálne piesne, ktoré pozná každá generácia, bol jednoduchý. A síce že nezískali autorské práva. Tento fakt je spomenutý aj priamo v hre.

Využívajú analytický prístup skúmania fenoménu popkultúry a hlavne jej životného štýlu – sex, drogy a rockʼnʼroll, ktorý je spoločnou témou a ideovým rámcom inscenácie. A síce užívať si život naplno a bez prekážok. Zo strany postáv je na túto „ideológiu“ nazerané pozitívne aj negatívne. Ako predobraz si zvolili práve kapelu Rolling Stones, ktorá svojím dlhoročným pôsobením ovplyvnila niekoľko generácií. Je spätá s miliónmi ľudí po celom svete. Postavy sami zobrazujú rôzne postoje a názory na to, ako ich ovplyvnila hudba. Táto hra ale nie je o kapele Rolling Stones ako takej, tá je len akýmsi symbolom hudby v našom svete.

Scéna je situovaná do prostredia prípravy veľkolepého koncertu kapely, ktorú milujú milióny. Scénografiu tvorí rozostavané pódium, kde sa stretávajú manažér skupiny, manažérka koncertu, technici, zvukári, osvetľovači, ochranka a ďalší. Jednotlivé postavy vypovedajú vlastný príbeh o tom, čo ich spája s hudbou a aký význam má v ich životoch. Do konfrontácie sa dostávajú verní fanúšikovia rockʼnʼrollu s jeho odporcami. Sporné sú hlavne témy ako čo je naozaj hudba, ako podľa nich vyzerajú hudobní idoli. Počas dialógov a monológov postáv dospejeme k názoru, že hudba ako celok ich spája a každého jednotlivca obohacuje svojím vlastným spôsobom.

Silným aspektom inscenácie je situačná komika, satira a sarkazmus. Prepája sa divadelný prístup so znakmi a princípmi stand-up comedy, fenoménu, ktorý sa dostal do popredia a obľuby za posledných pár rokov aj na Slovensku. Príkladom sú aj jednotlivé výstupy protagonistu Roba Rotha. Monológy, ktoré viedol, boli výpoveďou fanúšika a milovníka kapely Rolling Stones, ktorým aj sám herec celoživotne je. Náznaky stand-upu môžeme vidieť vo viacerých faktoroch. Výpovede plné satiry a sarkazmu, vtipné repliky smerom k publiku, ale aj kompozícia, ktorá bola poňatá ako priame nasvietenie na mikrofón. Ten sa používa v dvoch prípadoch. Pri speve a stand-upových výstupoch jednotlivých aktérov. Tento princíp mohol byť dôslednejšie uchopený a viac rozpracovaný.

Inscenácia plná vtipu, hudby, dobrých hereckých výstupov a profesionálne zvládnutej režijnej či dramaturgickej stránky zaujme široké divácke publikum.

  • Agrárnosť našich predkov
  • Libuša Bachratá, Jana Bučka, Veronika Malgot, Lýdia Ondrušová: Roľa, Divadlo NUDE, Bratislava

Zelené pole. Obkopaný kruh s nepravidelne rozmiestnenými palicami, na ktorých vejú biele plachty. Tento výjav, keď zavriem oči, mi spolu s vôňou trávy a čerstvého vzduchu či štípaním mravcov pripomína leto u babky a vôňu vyvesenej bielizne. Spomienky na krásne chvíle s babkou a dedom; celou rodinou. Nie všetky spomienky sú však krásne, spomínam si aj na momenty, keď som chcela ujsť pred vlastnou rodinou a kričať. Naša vlastná identita, rola, ktorú stvárňujeme v životoch a očakávania, ktoré napĺňame. Či nenapĺňame?

Inscenácia Roľa: Autorské scénické agrárne dielo, skúmajúce dedičnosť v línii predkov od divadla NUDE prináša strastiplnú púť za poznaním samého seba, vybudovaním vlastnej identity a ponúka témy, ktoré rezonujú v každom z nás. Prečo nezapadám do rodiny? Prečo je moja povaha priečna a vymykám sa zo štandardov rodiny? Prečo som jediná s kučeravými vlasmi? Keď je mama štíhla, babka štíhla aj starká štíhla, prečo je osud tak nespravodlivý a toto som nezdedila?

Autorky zvolili formu side-specific. Performancia sa odohráva na priestrannom poli, najbližšie k našim predkom, ktorí pracovali rukami a boli prepojení s matkou prírodou; prebieha tu určitá forma rituálu. Ten a náznaky obradovosti môžeme vidieť v pohybe, hudbe a prostredí. Živá hudba je tvorená violončelom, akordeónom/harmonikou a šamanským bubnom. Potenciál hudobníčok a hudobnosti tohto diela bol potlačený nedostatočným využitím a zlým umiestnením na scéne. Hudobné prejavy boli veľmi tiché a v niektorých momentoch nepočuteľné. Piesne, ktoré mali dotvoriť emóciu, boli situované na koniec predstavenia a kvôli množstvu stratili čaro. Pohybová zložka bola akýmsi rituálnym tancom; opakovanie konkrétnych tanečných figúr v celom diele, ako aj hudobných fráz, emócií a hlasov.

Performerky (Libuša Bachratá, Jana Bučka, Veronika Malgot, Lýdia Ondrušová) sú zároveň aj autorkami textu. V performancii ide o ich osobnú výpoveď a odpovede na otázky, ktoré našli pri objavovaní vlastných identít. Prechádzajú rôznymi fázami. Od otázok prečo je niečo dedičnosťou dané, aký je vlastne poriadok dedičnosti cez potrebu ospravedlňovať vlastnú jedinečnosť. „Moja vina, moja vina, moja preveľká vina.“ Fráza, s ktorou sa stretávame celý život.

Inscenácia je oslavou ženskosti, ale aj smutnou pripomienkou, ako je v našej kultúre nazerané na ženy. Rola ženy je ťažká a nesie veľkú ťarchu. Po rodičoch a predkoch nezdedíme len kus role, o ktorú sa treba starať, ale aj to, kým sme. „Prišli sme sem, aby sme žili život...“ Sme žijúcimi dôkazmi našich predkov, sme to, čo tu po nich zostane. Sme roľa, o ktorú sa treba starať, a hneď ako sa narodíme, dostaneme do vienka rolu, ktorú máme plniť.

„Želám si vedieť, ako to bolo. Tak to bolo, a tak to aj bude.“ Prijatie vlastnej identity je prepojené s prijatím samého seba a so sebaláskou, ktorá je potrebná v našich životoch. „Myseľ pustiť do vzduchu a nechať ju odletieť.“

  • Ako Fénix vstaneš z popola
  • Kolektív: Spaľovačka, GAFFA, Bratislava

Hra, ktorá tematizuje incest? Alebo hra, ktorá sa zaoberá traumou a krutým životom? Všetko v našich životoch je hra a my sme len hercami? Inscenácia prináša veľa otázok a podnetov na premýšľanie. Rozpráva o tom, o čom sa mlčí v spoločnosti. Nie je to tabu, ale práve trauma, ktorú si nesieme so sebou a s ktorou nevieme pracovať. Odráža sa v našich životoch až do konca.

Spaľovačka od divadelného zoskupenia GAFFA ponúka aktuálnu tému, ktorú v určitom zmysle a forme v sebe nesie každý z nás. Trauma a osobná pamäť, ktorá nás formuje alebo môže úplne spáliť. Medzi životom a smrťou sa človek môže dostať do fázy prežívania.

V tomto momente sa ocitajú aj hlavné postavy Zina a Mili. Dvaja herci vyobrazujú príbeh dvoch súrodencov. Staršej sestry a mladšieho brata, ktorí zostali bez rodičov. Preplieta sa tu prítomnosť ich spolunažívania s udalosťou, ktorá bola v minulosti pre nich zlomovou. Oslava, na ktorej sa stalo niečo, čo neskôr ovplyvnilo ich životy. Jedna hra dvoch detí, jeden prevrhnutý stôl a neskôr smrť najbližšieho človeka. Čia je to vina? Kto prevrhol stôl? Mili? Zina? Bol to úchylný strýko? Alebo to bola pani so sendvičmi v kabelke? Každý má svoj pohľad na to, čo sa stalo a divák si môže určiť svoju vlastnú verziu príbehu. Začiatok inscenácie je mierne chaotický. Stretávame sa s hlavnými postavami, ktoré hrajú hru na odchádzanie. Jeden zo súrodencov zostáva vždy na mieste, zatiaľ čo druhý uteká preč. Keď sa vráti, vymenia si role. Ich vzťah sa podobá vzťahu matky so synom. Nevinná hra sa ale stane tragédiou. Keď ženská postava zmizne a chlapec zostane sám. Má táto časť divákovi metaforicky naznačiť smrť matky? Alebo evokovať silné, priam až neoddeliteľné puto medzi súrodencami?

Neskôr vidíme čiastočne idylický výjav dvojčlennej rodiny pri raňajkách. Tento sa ale zmení v nežno-erotickú hru plnú zmyselných dotykov dvoch milencov. Nastáva otázka, kto je kto? V momente, keď hra skončí, otvorí sa časová línia oslavy. Divákovi sú predložené dve verzie príbehu, zo začiatku neznáme vzťahy medzi postavami. Celkový kontext vytvára ďalšie a ďalšie otázky.

Žena umýva muža vo vani, holí ho, podáva mu uterák. Stará sa oňho ako matka o syna alebo ako žena o milenca? Navlieka ho do šiat a vymieňajú si role. Žena sa stáva mužom, sexuálnym predátorom, niekým, kto túži po mladom tele dievčaťa. Muž sa stáva dievčaťom v čiernych šatách, obeťou. Celkom zvláštna sexuálna predohra. Moment tejto hry sa zmení na hádku dvoch súrodencov. Otvára sa otázka incestu a zneužívania.

Príbehy postáv Mili a Zini sú dopadom tráum, ktoré zažili. Zrazu začínajú jednotlivé mozaikové scény z prítomnosti a minulosti do seba zapadať a tvoria jasný pestrofarebný obraz dvoch súrodencov a ich života plného bolesti. Jednotlivé scény, doplnené hudbou a svetlom, nám oddeľujú spomienky od súčasnosti. Divák je detektívom, ktorý odhaľuje pravdu. Na konci ale zostanú vo vzduchu visieť otázky. Zabila sa matka kvôli dcére alebo synovi? Vadilo jej, že jej syn je gay? Spávala jej dcéra s otcom? Na konci bratova stolička zostáva prázdna, v pozadí vidíme jeho postavu. Opustil vlastnú sestru a dokázal sa od nej odtrhnúť? Nebol už ďalej od nej závislý?

Prevrhnutý stôl symbolizuje rýchly a trefný moment, ktorý zmenil životy dvoch ľudí a prevrátil ich naruby. Môžeme spáliť svoje minulé ja a vstať z popola ako fénix, keď sa vyrovnáme s vlastnou traumou?

  • Preduševno
  • Anton Korenči: Zánik západu, AntiTeatro, Bratislava

„Zomiera, keď táto duša uskutočnila plnú sumu svojich možností.“[1]

KATARZIA

Tú prinieslo nezávislé divadelné zoskupenie AntiTeatro v inscenácii Zánik Západu – performatívna inštalácia na motívy Oswalda Spenglera. Podzemný priestor plný zaujímavých zákutí a performatívnych inštalácií. Touto formou prezentujú filozofiu kultúry a dejín od Oswalda Spenglera. Teóriu o ôsmych kultúrach; štyroch obdobiach jednej kultúry a jedného tisícročia.

Divák sa ocitá v podzemí a prechádza sa okolo inštalovaných skulptúr tvorených látkou a ľudským telom. Priestor je osvetlený baterkami. Dve postavy vidíme celé. Ďalšie dve sú skryté v látke. Srdce miestnosti tvorí drevená konštrukcia kupoly. V jej strede visí kus čiernej látky a pod ním je zrkadlo, ktoré odráža svetlo a vytvára slnečné lúče. Celá miestnosť je zahalená do mäkkého osvetlenia a vytvára pocit hmly.

Jedna KULTÚRA (Táňa Pauhofová); ŠTYRI FÁZY (Silvia Sviteková, Hana Gallinová, Alexandra Lukáčová, Sára Polyáková); TISÍC ROKOV.

JAR
LETO
JESEŇ
ZIMA

Priestorom nás sprevádza hudba (Jozef Vlk), ktorá celému výjavu dodáva užasnú atmosféru. Veľké plus dodávala inscenácii plastickosť stereofónneho zvuku. V jednom momente sa človek cíti ako v strašidelnom dome. Idea zániku našej vlastnej (európskej) kultúry je desivá, ale zároveň aj fascinujúca. Prináša mnohé myšlienky. Túto rozmanitosť pocitov dokázali perfomerky vystihnúť.

Fascinácia je tá emócia, ktorú cítia diváci, a to, čo môžeme odčítať z tvare Táni Pauhofovej. V jednom momente sa začne hýbať po priestore. Vychádza z fázy preduševna (koncept Oswalda Spenglera). Prechádza sa a zastavuje len na miestach, ktoré sú osvetlené baterkou. V svetelných bodoch. Pozerá sa na jednotlivé inštalácie, ktoré zatiaľ vytvárajú len jeden pohyb, ktorý sa opakuje.

Nakoniec prichádza k prvej fáze:

 JAR             

Pohyb performerky naznačuje a ukazuje symbol prebúdzania, obdobie jari v kultúre. Jednotlivé telesné prejavy sú priam neprirodzené, pripomínajúce hadiu ženu. Divák nadobúda dojem, že nemá kosti. Jej pohyby sú nadľudské, ale napriek tomu sú jemné, dynamické a simulujú larvu motýľa. Predstaviteľka predvádza zaujímavý koncept pohybu, kostýmu a interakcie s prostredím. Po čase, keď prvá fáza príde do svojej finálnej podoby, Kultúra si odnáša kus látky so sebou a obohacuje sa ním.

Kultúra prechádza do ďalšej fázy:

 LETO                      

Zaujímavá kompozícia látky, ktorá vytvára štvoruholník a v ňom na zemi leží protagonistka. Väčšinu svojho pohybového výstupu trávi na hlave alebo dolu hlavou. Dynamické a prudké pohyby niekedy skĺznu k momentom, keď máme pocit, že sa tanečníčka zlomí a rozpadne ako porcelánová bábika. Aj tu si Kultúra odnáša svoj kúsok.

Prechádza k tretiemu zastaveniu:

 JESEŇ                     

Majestátna socha. To je pojem, ktorý mi napadol pri tejto performerke. Jej kostým je tvorený sukňou z ťažkej látky a pohyb sa mení na beh. Odchádza a pribieha. Aj od nej si Kultúra odnáša kus látky.

Prechádza k poslednej statickej inštalácii:

ZIMA                        

Odlišuje sa farbou. Doposiaľ boli fázy tmavé, táto je biela. Jemný pohyb. Sneh, ľad a jeho topenie. Kultúra si na ruku nasádza kus bielej sieťky.

Prichádza posledná fáza: „Tým sa vracia do preduševna.“[2]

PREDUŠEVNO

Fáza, v ktorej kultúra pociťuje svoj pomalý zánik. Predstaviteľka jari prichádza na scénu a stúpa na zrkadlo uprostred. Zavesí sa do látky a snaží sa vyjsť zo štvorca. Látka, ale ani Kultúra, jej to nedovolí, pohyb sa začína stavať cyklickým a postupne upadá. Napokon zostane visieť. Tu si berie Kultúra posledný kúsok a usádza sa do kresla, poslednej inštalácie, ktorú tvorí KULTÚRA SAMA. Napije sa z pohára s otrávenou tekutinou a otrávi sa.

V tejto fáze sa podľa Spenglera nachádza aj naša kultúra. Je zacyklená a blíži sa ku koncu. Čaká na nástup ďalšej. Podobné aspekty môžeme nachádzať i v našej spoločnosti: epidémie, prírodné katastrofy alebo vojny.

Každá fáza aj s Kultúrou sa hýbu veľmi pomaly až nakoniec zastanú a zaniknú. Nevstanú ani na potlesk divákov, a tým poukážu na úplný, definitívny a nezvratný ZÁNIK ZÁPADU.

Celkovo sa inscenácia v určitých náznakoch snaží dotknúť imerznej formy divadla.

Kristína Stankovičová

  • Frustrácia, paranoja, plač a bezmocnosť
  • Kolektív autorov: Generácia ZKrása nevídaná, Divadlo P. O. Hviezdoslava, Bratislava

Nezvyčajný divadelný priestor, (ne)zvyčajné osudy mladých dievčat/žien. Každá z troch hlavných protagonistiek tejto inscenácie spracováva vlastnú traumatickú a bolestnú minulosť.

Tri osamelé ženy zdieľajú s divákmi a zároveň v interakcii medzi sebou to, čo ich v živote bolestne zasiahlo.

Jedna z postáv má problémy s chorobou, ktorá ju zožiera zvnútra. Jej stav je dôsledkom traumatickej udalosti – bola znásilnená kňazom, ktorého brala ako otca. Druhá bola konfrontovaná so žiarlivosťou a násilnosťou svojho partnera. Tretia pociťuje nepochopenie v rodine. Prečo je vo svete toľko problémov? Prečo trpíme? Prečo ženy trpia?

     Odpoveď na tieto otázky inscenácia neponúka priamo. Na začiatku sa pred nami odohráva obraz „troch sudičiek“ a bábätka, ktorý vyvracia predstavu života ako rozprávky.

„Myslíš si, že budeš pekná?“

„Myslíš si, že sa ti bude dariť?“

Práve akoby svet bol miestom, kde vnútorná krása nemôže prekvitať. To, že sa ženy v tomto svete sčasti cítia ako v sieti, symbolizuje aj scénografia. Na bokoch javiska sú umiestnené pavučiny, siete, v ktorých sa herečky v istých chvíľach ocitnú. Nakláňajú sa dopredu, no sieť im nedovolí kráčať vpred. Ide akoby o symboliku tohto sveta, ktorý svojimi nezmyselnými pravidlami (a ľuďmi, ktorí ich dodržiavajú) znemožňuje mladým rásť.

     Čo sa týka kostýmov, herečky (Mária Schumerová, Annamária Janeková, Romana Ondrejkovičová) sú zo začiatku oblečené v bielom, neskôr v pastelových farbách neutralizovaných hnedou alebo béžovou farbou. V druhej polovici predstavenia dochádza k zmene. Zo zlomených žien sa stávajú ženy, ktoré prekonali fázu smútku. Tomu zodpovedá i oblečenie – zelený zamatový overal, čierne šaty... – ako aj väčšia dynamickosť scén.

     Zaujímavá je i scénografia v pozadí sa nachádza stena z mikrovlniek, ktorá neplní len estetický účinok. Keď Romana Ondrejkovičová rapuje, zvyšné herečky mikrovlnkami dotvárajú rytmus (cinkajú nimi, búchajú dvierkami), a pritom sa diskotékovo hýbu.

Tým najdominantnejším z celej inscenácie je však výpoveď týchto troch mladých žien.

Dobre režijne zvládnuté prerývané dialógy tak nadobúdajú rozmer valiacej sa snehovej gule, ktorá strhne so sebou takmer každého diváka.

     Jedným z dôležitých aspektov boli i narážky na povrchnosť rodičov a ich „kresťanskú“ vieru. Postavy poukazujú na pasivitu zo strany, odkiaľ by mala prísť tá najväčšia pomoc.

Každopádne fázu životných drám prekonávajú a dospievajú do bodu, keď každá z postáv vyhlási: „Som svoja najobľúbenejšia osoba,“ čo je značný posun oproti začiatku inscenácie, keď práve so sebaprijatím mali postavy problémy.

     Pre mňa jediným mínusom celej inscenácie bola úvodná časť, ktorú tvorila prehliadka jednotlivých kójí, a to kvôli malej motivickej prepojenosti so samotnou inscenáciou.

 

  • Prázdny priestor zaplnený slovami
  • Thomas Melle: Naše fotky, Mestské divadlo Žilina

Prázdne javisko je príčinou toho, že pohľad diváka upúta to jediné, čo na scéne je, visiace (zrejme plastové) obdĺžniky, ktoré pripomínajú prázdne obrazy/fotky – zatiaľ nevypovedané príbehy... Plastové obdĺžniky sa využívajú ako podklad pre projekciu. Premietajú sa na nich fotky, ktoré tak vyzerajú mierne zrnito a rozostrene, čo vyvoláva dojem, že sa príbeh Jeska (Peter Martinček) a jeho spolužiakov odohral za dávnejšej éry.

Zámeno naše v názve inscenácie evokuje, že pôjde o niečiu osobnú skúsenosť. Tento predpoklad sa potvrdzuje, pretože inscenácia sa týka minulosti mužov, ktorí ako dospievajúci mladíci zažili sexuálne obťažovanie/zneužívanie zo strany učiteľa.

Štajn (predstavený katolíckeho evanjelia, ktorý zneužíval mladistvých) sa v priebehu predstavenia na javisku neobjaví. Páchateľ je v úzadí, zostávajú len dôsledky, ktoré ožívajú práve cez fotografiu získanú Jeskom.

            Dej inscenácie sa pomaly rozvíja a problematizuje zároveň. Jesko Dreschner nie je jediný, kto je obeťou Štajnových „estetických“ chúťok – teda fotografovania nahých chlapcov v rozličných pózach. Veď aj sochy v antike zobrazovali nahých mužov a ich atletické telá.

Postupne sa nám odkrývajú ďalšie príbehy mužov, ďalšie osudy, z ktorých najtragickejším sa javí príbeh Konštantina (Michael Vrzala), absolventa katolíckej školy, ktorý sa v dôsledku prežitých udalostí nedokázal vrátiť k normálnemu životu a spácha samovraždu.

            Postava Malteho (Adam Herich) a Johanesa (Michal Koleják), taktiež obete Štajnovho fotografovania, dotvárajú a zároveň uzatvárajú skupinu mužov, od ktorých sa dozvedáme o zneužívaní. Každý z nich pritom zastáva jemu vlastný postoj k minulosti. Najneutrálnejším sa zdá byť práve Johanes – právnik, ktorý v jednej z výpovedí premietaných na pozadí prázdnych „obrazov“ povie: „Ja jediný prežijem.“

Jeho neutrálny postoj sa prejavil i v postavení na javisku. Vždy, keď sa bývalí spolužiaci stretnú (okrem Konštatina, žijúceho na okraji spoločnosti), stojí Johanes uprostred a vytvára akúsi bariéru medzi Maltem a Jeskom, ktorých názory na vývoj situácie sa radikálne líšia.

Inscenácia je obohatená i o detektívny rozmer, nakoľko odosielateľ fotografie je neznámy. Jesko dostáva anonymné telefonáty, ktoré znepokojujú aj jeho ženu (Natália Tašánková). Cíti, že sa ich vzťah kvôli tajomstvu oslabuje.

Okrem detektívneho motívu, ktorý sa vytráca až ku koncu, vo chvíli, keď sa Konštantinova priateľka (Kristína Sihelská) prizná, nachádzame v inscenácii i prvky spovede, intímnych vnútorných prehovorov realizovaných prostredníctvom premietania.

            Dvaja rozprávači (Iveta Pagáčová a Boris Zachar) sprevádzajúci dej, vedomí si toho, čo si Jesko myslí, čo prežíva, postupne dávkujú informácie. Uvádzajú veci na pravú mieru, komentujú, reflektujú, teoretizujú... Dokonca majú i kvázi prednášku o estetike a umení.

Nie je však toho trochu priveľa? Veľa úvah, informácií, veľa prázdnych a poloprázdnych téz, ktoré práve svojou frekvenciou strácajú na hĺbke?

Celkovú atmosféru na javisku dotvárala i hudba. Výsostne znejúce „anjelské“ tóny boli popretkávané rušivými zvukmi, ktoré prichádzali náhle, nečakane, no keď zazneli, sprevádzali hudbu do konca.

            Inscenácia nám ponúka viaceré témy, ktoré sú v dnešnom svete aktuálne. Jednou z nich je napríklad problematika médií i toho, aký majú dosah na tvorenie verejnej mienky. Vidíme človeka (postava Jeska), ktorý nechce byť v očiach verejnosti vykreslený ako obeť.

No nedozvedáme sa prečo. Prečo sa bojí priznať si pravdu sám pred sebou?

            Scénický minimalizmus je doplnený množstvom slov. Celá inscenácia sa nesie v duchu vypovedania o skutočnosti, v duchu dialógov medzi postavami, ktoré sa týkajú minulosti a toho, ako vzniknutý problém riešiť. Jedna udalosť a množstvo rečí.

Tu vyvstáva otázka – nie je tých slov priveľa?

  • Neskončime ako vlk tasmánsky
  • Lenka Garajová: Prevádzači, Divadlo Petra Mankoveckého, Bratislava

V inscenácii Prevádzači je spracovaná problematika smrti. Ak si uvedomíme, že smrť sa nás všetkých bezprostredne týka, je to iné, ako keď vnímame smrť len ako slovo, ktoré je vzdialené našej každodennej realite, vzdialené našim problémom.

Jedna z postáv (Edita Koprivčević Borsová) v priebehu predstavenia poznamená: „Ja som si smrť uvedomila, až keď mi zomrel škrečok.“

Možno sa nám to zdá zvláštne – ale jeho smrť bola definitívna. Škrečok zrejme nemal Instagram, Facebook alebo inú sociálnu sieť. Keď zomrel, nebolo návratu.

Napriek tomu Emil (Tomáš Pokorný) sa na smrť pripravoval. Predtým ako zomrel, viedol rozhovory s ľuďmi, ktorých mal rád. Súhlasil s tým, aby po smrti bol istým technickým spôsobom vo svete prítomný. Veď taká je doba, tak sa to robí. Je možné žiť v novom, virtuálnom priestore aj po smrti. Mobil predsa nie je vec, je to časopriestor, vraví jedna z postáv.

     Scénu a kostýmy mala na starosti Laura Štorcelová. Na scéne sa nachádzali kubusy väčších rozmerov. Boli to kubusy, aké sa využívajú v galériách na zostavovanie galerijných priestorov. To nám potvrdí i fakt, že raz v priebehu inscenácie prostredníctvom nich vytvorili priestor galérie „neobrazov“. Kubusy však neplnili len túto funkciu. Inokedy napríklad symbolizovali oddelenie Emila od skupinky štyroch žijúcich postáv – Emilových kamarátov, alebo sa na nich zjavoval ako duch cez projekciu. Tvorcovia inscenácie pracovali i so svetlom. Tiene na bielom pozadí nedotvárali len atmosféru, ale akoby symbolizovali prechod do iného – nehmotného stavu.

Téma smrti bola v inscenácii prítomná od začiatku. No nedozvedáme sa, prečo Emil zomrel, respektíve prečo chcel zomrieť. Svojím svetlým oblečením viditeľne kontrastoval s ostatnými postavami, ktoré boli oblečené prevažne do tmavých farieb. Ďalší kontrast spočíva v popísanom tele Emila (sám si po rukách píše fixkou slová) a koncepte „neobrazov“, teda obrazov – prázdnych bielych plôch. Akoby mu nikto nerozumel, akoby bol sám. Vždy, keď sa objaví na javisku – pôsobí smutným dojmom. Zvláštna je aj jeho záľuba pozerať sa ľuďom do očí. Ale prečo? V priebehu inscenácie sa v súvislosti s pozeraním do očí opakuje veta: „Dve minúty vás môžu vystrašiť, ale po štyroch vás to už naozaj niekam privedie.“ Ale kam? To sa nedozvedáme. Tajomstvá však v tomto prípade nie sú na škodu. Udržujú diváka pri pozornosti. Lákajú, dráždia.

Inscenácia je príznačná i svojou aktuálnosťou. Kam až nás moderné technológie zavedú? Nedostane sa ľudstvo práve kvôli odpútaniu sa od reality na kraj priepasti?

V inscenácii je použitý príklad kamenára, ktorého úlohou bolo vyrývať do kameňa mená zosnulých a ďalšie dôležité informácie. Ale ten prichádza o svoje zamestnanie práve kvôli zmodernizovaniu a digitalizácii v oblasti jeho profesie, pretože po novom sa na sociálnu sieť k profilu osobe, ktorá zomrela, pridá slovo SPOMÍNAME. A tým je celá vec uzavretá.

Celú inscenáciu som vnímala v duchu – neskončime ako vlk tasmánsky. Zachovajme si zmysel pre reálno – nevyhyňme spolu so svojimi kultúrami a tradíciami. Nežeňme sa v ústrety niečomu, čoho dôsledky budeme možno neskôr ľutovať.


[1] SPENGLER, Oswald. Zánik Západu. Praha : Academia, 2017, s. 136.

[2] Hronský, J. C., 2002. Jozef Mak. Bratislava: Perfekt, s. 205.

 

A
A
A
.