Tempo je kľúčové

Divadelný kritik Miroslav Zwiefelhofer sa v súvislosti s inscenáciou D1 (pracovný názov) vyjadril, že nie je náhoda, že sa rozhodli uviesť túto inscenáciu práve v Slovenskom komornom divadle v Martine. Dôvodom je známa dopravná obštrukcia – chýbajúci úsek diaľnice, ktorý komplikuje a (takmer) znemožňuje pohodlné cestovanie napríklad zo Žiliny do Martina. Dokončenie tunela Višňové sa naťahuje už roky a táto kauza dostáva pomaly toľko pozornosti a publicity, ako výroky niektorých politikov.

Východiskovým bodom pre inscenáciu sa stal práve spomínaný nedokončený tunel, ktorý zastupuje omnoho komplexnejšie problémy v našej krajine. Podnety na vznik inscenácie nepochádzajú len zo spomínaného dopravného úseku a jeho obmedzení. Inscenácia nie je len modelovým zobrazením pomalého „tempa“ rekonštrukcií, stavieb, budovaní ciest a celkovej infraštruktúry, ale komentuje desaťročia zanedbávaný prístup k mnohým problémom slovenskej spoločnosti – nezodpovednosť politikov, ich nedodržané sľuby či zvláštne finančné operácie.

Slovo tempo som v súvislosti s inscenáciou a zlepšovaním infraštruktúry na Slovensku použila zámerne. V inscenácii je dominantná najmä vizuálna zložka. Nestáva sa na javiskách kamenných divadiel často, aby herci v inscenáciách tak významne spolupracovali s výtvarným princípom – ktorý je nielen funkčný, no zapája do procesu každého jedného herca. Výsledkom je inscenácia, ktorej ťažiskom je procesuálnosť. Prejavuje sa v podobe sústredenej práce hercov ako robotníkov, v ich až meditatívnom úsilí odliať konkrétny nápis (Inscenácia bude dokončená v roku...). Herci pracujú veľmi pozorne a majú na výtvarný prejav vytvorené ideálne podmienky. Na javisku sa nachádzajú stoly aj so sadrou a formami, ktoré má k dispozícii každý herec a počas inscenácie s nimi pracuje a odlieva z nich písmená. Následne ich kladie na zem, aby ich chemicky ošetril a potom ich vešia na ťahy. Aj tento výtvarný prejav je jedným zo spôsobov, akým inscenácia zaujíma stanovisko k téme dokončovania diaľnice, ktorá však, zdá sa, nemá konca. Výtvarník Juraj Poliak spolu s režisérom zobrazujú hercov ako robotníkov pri ich pracovnej rutine. Práve táto skupina je často ukazovateľom toho, či sa na stavbe pracuje, alebo nie. Poliak tak vnáša do prostredia kamenného divadla progresívne výtvarné princípy, ktoré sa v budúcnosti môžu stať prirodzenou súčasťou scénických realizácií.

Inscenácia okrem vizuálnej stránky vyniká aj spomínanou prácou s tempom. Deje sa to už počas úvodu, tzv. Invokácie, keď sledujeme príchod robotníkov na stavbu, ktorá je priamo na javisku. Niekoľko minút, v úplnom tichu, sledujeme bádavú prácu hercov, ktorí skúmajú možnosti práce so sadrou. Tempo v inscenácii je aj naďalej pomalšie, dôraz je kladený na výtvarnú prácu a potom na slovo. Herci v D1, Nadežda Vladařová, Barbora Palčíková, Alena Pajtinková, Tomáš Mischura, Matej Babej aj Daniel Žulčák majú v inscenácii niekoľko poetických monológov, každý s prvkami vtipnej politickej satiry. V prehovoroch, ktoré veľmi trefne pomenúvajú, čo trápi slovenský ľud, sú herci energickí, niekedy až agresívni. V inscenácii nie sme svedkami konfliktov, nečakajte ani uzavretie dramatického oblúka. Jediná herecká interakcia vzniká pri tancoch a spolupráci na sadrových odliatkoch.

Nielen neukončené diaľnice, ale aj chýbajúca komunikácia či neschopnosť dodržať sľuby sú témami, ktoré rámcujú spolu s výtvarnou inštaláciou celú inscenáciu. Ďalším prvkom, ktorý rezonuje v texte a v rôznych podobách aj na javisku, sú rôzne odkazy na folklór, ktorého zámerom je trochu groteskne zobraziť Slovensko ako krásnu krajinu. Malebné Slovensko s krásnymi pohoriami s nádhernými výhľadmi, ktorého obyvatelia nerátali s tým, že bude práve kvôli pohoriam (ale ešte viac kvôli politickým machináciám) taký problém vybudovať jedinú diaľnicu spájajúcu východ so západom.

D1 (pracovný názov) ako jediná inscenácia festivalu poukazuje na dlhodobé problémy, ktoré nás trápia, priamo ich pomenúva a ukazuje, ako ľahkovážne sa k nim stavajú kompetentní ľudia v politike. Aj preto je pochopiteľné, že získala nielen Cenu diváka, ale aj cenu Grand Prix festivalu Nová dráma/New Drama. Inscenácia poskytuje priestor na reflexiu Slovenska najmä po roku 1993 a tragikomickým spôsobom poukazuje na chyby, na ktoré ako krajina doplácame, a na sľuby, ktorých výsledky ešte nevidíme (nevideli sme ich a nevieme, či niekedy uvidíme). Je to dielo, ktoré popri slove poskytuje aj silný vizuálny príbeh, ktorého tempo v konečnom dôsledku odzrkadľuje celkové postoje politikov k problémom nielen dnešného Slovenska.

A
A
A