Kam sme sa ako civilizácia posunuli? Píše Naďa Mikšíková

       „Zomrelo mi už osem, deväť, či desať detí, už vlastne ani neviem koľko“ hovorí porazená, trójska kráľovná, ktorá sa neustále konfrontuje so smrťou svojich detí. HekubaMariny Carr z rovnomennej hry, zosobnenie sily a odvahy, ale aj zraniteľnosti, je napriek všetkému ochotná bojovať ďalej a postaviť sa čelom a  so vztýčenou hlavou tragédii svojej rodiny i krajiny. Ako sa podarilo spracovať divadelnú hru inšpirovanú antickým mýtom Slovenskému komornému divadlu Martin?

       Mýtický príbeh o sile matky je prepracovaný írskou dramatičkou Marinou Carr netypickým spôsobom vo všetkých smeroch. Zdanlivo jednoduchá, avšak monumentálna scéna  neobsahuje žiadne elementy, ktoré by divákom mohli niečo o téme napovedať. Pavel Borák ju koncipoval, podobne ako pri dvoch predchádzajúcich inscenáciách, ktoré spolu tvoria tematický triptych o žene ako hrdinke (Iokasté, Bačova žena, Hekuba). Ide o sivú stavbu so strmou šikminou, smerujúcou do hľadiska. Na jej vrchole sa nachádza obdĺžnikový výrez, kde sa stretávajú postavy po smrti. Jej jednoduchá stavba má dôležité opodstatnenie a funkciu pri hereckom pohybe a choreografiách. Už v úvode odhalí každá postava časť svojho charakteru práve vďaka pohybu po šikmine. Každý z nich má svoje tempo, spôsob a intenzitu akými sa dostávajú na jej vrchol. Tak vyvolávajú napätie, ktoré je pre inscenáciu príznačné. Choreografie vytvorila Stanislava Vlčeková každej postave osobitne a docielila to typickými pohybmi a rečou tela, ktoré tvoria perfektný súlad s hudbou. Nejde o tanec, ale o pohyby pripomínajúce scénické ilustrovanie daného charakteru a pocitu. Potenciál šikmej plochy herci využívajú aj v metaforickom význame – herci sa popri Hekube šmýkajú po šikmine dolu tvárou a odkazujú tak na nespočetné obete vojny. 

       Inscenácia je pozoruhodná najmä netypickou prácou s textom. Marina Carr hru buduje ako sled prehovorov, v ktorých postavy o sebe rozprávajú v tretej osobe a zároveň vystupujú v role rozprávača. Počas dialógov, aj napriek prítomnosti dotyčnej postavy, rozprávajú za ňu. Navzdory nekonvenčnej práci s textom je jeho podanie zrozumiteľné a jednoznačné. Každý herec koná ako jednotlivec. Nereagujú na seba navzájom a ani medzi nimi neprebieha žiaden haptický kontakt. Celé svoje konanie a najmä ostré pohľady sústreďujú výhradne na divákov, čo spôsobuje nepokoj. Obdivuhodný a neobvyklý je aj prístup režiséra Lukáša Brutovskéhok princípom režisérskej tradície. Herci dokážu zaujať iba svojim stoickým prejavom, keďže počas monológov stoja na mieste, minimálne gestikulujú a nemôžu si dopomôcť ani rekvizitami. Herci sa dokázali vcítiť do svojej postavy a prejavili to počas celého predstavenia.

        Lucia Jašková stvárnila Hekubu civilne a nesilene. Predstaviteľka sa neuchyľovala k zbytočnému zveličovaniu a afektovanosti. Vo vypätých situáciách robí trhané pohyby hlavou ako znak úzkosti. Ján Dobrík ako kráľ Itaky Odyseus predostiera vážnu a dôstojnú tvár vládcu vďaka zvučnému a pokojnému hlasu. Tomáš Mischura predstavuje zraniteľného kráľa Trákie Polymestra, ktorý je ochotný urobiť čokoľvek pre záchranu svojich synov. Ukazuje nám citlivú, ale zároveň i ochranársku stránku muža. Obaja herci sa perfektne prejavili aj v pohybe. Sú to najmä oni, ktorí počas predstavenia pohybovo dominujú. Každý ich pohyb je precítený, presný a zapadá do rytmu hudby. Nepriateľom Hekuby je achájsky kráľ Agamemnon, výborne stvárnený Marekom Geišbergom. Jeho špecifická farba hlasu a spôsob, akým s ním pracoval, vnášali do postavy nadradenosť, napätie a autoritu. K uveriteľnosti mu dopomáhal aj jeho ťažký, ale dôstojný pohyb a reč tela. Barbora Palčíková ako najmladšia Hekubina dcéra Polyxena do prednesu vniesla výstižný tón detskej naivity a nevinnosti. Mikina s kapucňou, ktorá tvorila dôležitú časť jej kostýmu, využívala metaforicky ako svoj úkryt a útočisko, čo prispievalo k dôveryhodnosti stvárnenia dieťaťa. 

        Kostýmová výtvarníčka Markéta Sládečková sa rozhodla pristúpiť k návrhu kostýmov moderne. Herci majú oblečený súčasný odev, ktorý odkazuje na aktuálnosť témy. Kostýmy sú prevažne civilné a súčasné, ale miestami nesú znaky vojenskej uniformy. Napriek súčasnému imidžu inscenácie majú niektoré postavy doplnok odkazujúci na staroveké obdobie a antiku, ako napríklad Kasandrine (Zuzana Rohoňová) hrubé, helénske náramky.

        Inscenácia Hekuby nastavuje zrkadlo spoločnosti najmä teraz, počas vojny, ktorá sa deje len pár kilometrov od našich hraníc. Stále sme obklopení informáciami o vojne na Ukrajine, o utrpení detí a nevinných ľudí, ktorí si boje nevyžiadali a nechceli ich. Počas sledovania predstavenia sa mi v hlave neprestajne vynárala otázka: Kam sme sa ako civilizácia posunuli?

Autorka: Naďa Mikšíková, Divadelné štúdiá na Divadelnej fakulte Vysokej škole múzických umení v Bratislave

Foto: Braňo Konečný