Lúčime sa so sopranistkou Evou Šmálikovou

Divadelný ústav prijal s hlbokým zármutkom správu o úmrtí sopranistky Evy Šmálikovej (1927 – 2025), ktorá nás navždy opustila vo veku 98 rokov. Takmer polstoročie stála na opernom javisku a spoluvytvárala dejiny slovenskej opery.

Eva Šmáliková

(1927 – 2025)

Po absolvovaní štúdia operného spevu na bratislavskom konzervatóriu (1944 – 1950) nastúpila v roku 1952 na sólistický post do opery Národného divadla v Košiciach, kde pôsobila s výnimkou sedemročného intermezza v spevohre prešovského Divadla Jonáša Záborského (1956-1963) až do odchodu do dôchodku (1952 – 1991). 

Jej profesionálny debut bol vzhľadom k veku nezvyčajný: Santuzza v Mascagniho Sedliackej cti. Dramatický soprán tmavého timbru, expresívny náboj hlasu, úctyhodný rozsah i nosné forte schopné dominovať nad bohatým veristickým orchestrom, ju predurčovali na mladodramatické a dramatické postavy romantického a veristického repertoáru. V prvej etape svojho pôsobenia v Košiciach sa do povedomia zapísala ako úspešná Katrena (Krútňava, 1953), Rusalka (Rusalka, 1953), Cho-Cho-San (Madame Butterfly, 1955). 

E. Suchoň: Krútňava (Národné divadlo v Košiciach, 1953), 

zľava A. Matejček, E. Šmáliková ako Katrena,

zdroj: Zbierka inscenácií Divadelného ústavu

Z pohľadu zástoja Evy Šmálikovej v slovenskom opernom umení bolo osem sezón v prešovskej spevohre okrajovou záležitosťou, na pôde klasickej operety, hudobnej komédie a nastupujúceho muzikálu však načerpala bohaté herecké a pohybové skúsenosti, ktoré obohatili aj jej operný diapazón. Do Košíc sa vrátila na post prvého mladodramatického a dramatického sopránu, do exponovaných postáv svetovej opernej literatúry. Spievala Abigail v slovenskej premiére Nabucca (1964) i ďalšie verdiovské hrdinky: Leonoru (Trubadúr, 1966), Alžbetu (Don Carlos, 1967), Aidu (Aida, 1968), Améliu (Maškarný bál, 1969). Veristický charakter hlasu ju priam predurčoval pre hrdinky Pucciniho opier: Turandot (Turandot, 1965), Minnie (Dievča zo západu, 1968), Angeliku (Sestra Angelika, 1969), Toscu (Tosca, 1970), Giorgetta (Plášť, 1973). Práve v týchto vášnivých, vokálne exponovaných partiách sa najvýraznejšie profilovala osobnosť umelkyne. V oblasti slovanského repertoáru vytvorila krásne kreácie Jaroslavny (Knieža Igor, 1971), Milady (Dalibor, 1973), Káte (Káťa Kabanová, 1972), Lízy (Piková dáma, 1973), Kostelníčky (Jej pastorkyňa, 1977). Kronika inscenácií slovenskej opernej tvorby má v Eve Šmálikovej vzorovú Katrenu (Krútňava, 1953), Katušu (Vzkriesenie, 1963), Margitu (Túžba, 1970), Zuzu (Juro Jánošík, 1977). V osemdesiatych rokoch spievala tiež party mezzosopránové: Eboli (Don Carlos, 1980), Amneris (Aida, 1983). 

Interpretačné majstrovstvo Evy Šmálikovej ju natrvalo zapísalo do dejín slovenského operného umenia. 

Svojim postavám vdychovala život s vášňou, ktorá ich robila živšími, autentickejšími a divácky atraktívnejšími. Jej pôsobenie v opere nebolo len povolaním, stalo sa pre ňu poslaním, ktoré by sa nedalo napĺňať bez nesmiernej obetavosti a lásky k opernému umeniu.

Národné divadlo Košice informuje, že posledná rozlúčka so zosnulou sa uskutoční v Košiciach dňa 27. júna o 10.00 hod. v Kostole Kráľovnej pokoja na ulici Milosrdenstva v mestskej časti Košice – Juh. 

Rodine a blízkym Evy Šmálikovej vyjadrujeme úprimnú sústrasť. Česť jej pamiatke!

A. Dvořák: Rusalka (Národné divadlo v Košiciach, 1953) 

zľava A. Matejček (Vodník) , E. Šmáliková (Rusalka), 

zdroj: Zbierka inscenácií Divadelného ústavu

E. Suchoň: Krútňava (Národné divadlo v Košiciach, 1953), E. Šmáliková ako Katrena,

zdroj: Zbierka inscenácií Divadelného ústavu

G. Puccini: Turandot (Štátne divadlo Košice, 1965), 

zľava J. Regec (Princ Kalof), Eva Šmáliková (Princezná Turandot), A. Hucík (v pozadí Mandarín), 

foto: Ondrej Béreš, zdroj: Zbierka inscenácií DÚ