Kniha týždňa: Dragan Klaić - AKO REŠTARTOVAŤ DIVADLO. VEREJNÉ DIVADLO MEDZI TRHOM A DEMOKRACIOU

Preložila Jana Juráňová

Táto kniha je určená pre všetkých, ktorí majú na starosti divadlá, festivaly, kultúrne domy či zariadenia, zriaďované i nezávislé divadlá, divadelné skupiny. Poskytuje cenné rady pri koncipovaní grantov , “našepkáva” rétoriku pri komunikácii so štátnymi / mestskými / krajskými organizáciami, politickými stranami, rôznymi inštitúciami.

Všetky knihy Divadelného ústavu nájdete v IC Prospero na Jakubovom námestí www.theatre.sk a v sieti slovenských kníhkupectiev. 02/20487405, prospero@theatre.sk

Má verejné divadlo vo svete kasínového kapitalizmu zmysel? Potrebujeme dotované nekomerčné divadlo, keď je len jednou z možností obrovskej ponuky živej i digitálnej zábavy, ktorou sú konzumenti zavalení?

Áno, tvrdí vo svojej knihe známy teatrológ Dragan Klaić (1950 – 2011), divadlo financované z verejných zdrojov stále potrebujeme. Tvorí totiž hodnoty, ktoré sú vzácnou a nenahraditeľnou protiváhou ľahkej komerčnej zábavy. Autorské divadlo nikdy nebolo pestrejšie, píše Klaić vo svojej akademicky dôkladnej analýze súčasného postavenia rozličných podôb scénického umenia. Divadelníkom a ich manažérom z tohto rozsiahleho spektra zároveň ponúka „manuál“, ako obstáť na obrovskom trhu, predkladá fundované návrhy, ako v nerovnom boji so supermanmi, s muzikálmi a telenovelami prilákať a zachovať si diváka, ako svoj projekt spropagovať alebo ho začleniť do širšieho kontextu, ako nahmatať tep neustále sa zrýchľujúcej doby.

(1. vydanie) 

Edícia Svetové divadlo 

Z anglického originálu Resetting the Stage: Public Theatre between the Market and Democracy, 2012 preložila Jana Juráňová 

Návrh obálky, dizajn a zalomenie Ondrej Gavalda 

© Divadelný ústav, Bratislava 2014 

ISBN 978-80-839369-82-9

Postdramatické divadlo

Niektoré vedúce osobnosti scénického umenia i celé kolektívy pôsobia v súčasnosti mimo oblasti dramatického divadla a nemajú záujem o klasické ani súčasné hry, ale tvoria inscenácie, v ktorých využívajú rôzne typy textov, pričom text samotný nie je v týchto inscenáciách hnacím mechanizmom ani východiskom. Východiskovými bodmi sú pre týchto umelcov autorský koncept, estetická predstava, záujem o konkrétnu tému a metaforu či nejakú situáciu. Sami seba nepovažujú za divadelných režisérov v tradičnom zmysle slova, ale za tvorcov divadla. Ich inscenácie sú autonómnymi prácami, ktoré môžu byť inšpirované umeleckými textami, ale nie sú konštruované ako ich nadstavba. Needcompany Jana Lauwersa, Troubleyn Jana Fabrea (www.troubleyn.be), La Fura dels Baus (www.lafura.com), Raffallo Sanzio Romea Castellucciho (www.raffaellosanzio.org), Hotel Pro Forma Kirsten Dehlholm (www.hotelproforma.dk) a mnohé ďalšie predstavujú trend, ktorý divadelný vedec Hans-Thies Lehmann nazval postdramatickým divadlom (Lehmann, 1999, 2006, v slovenčine 2007). Tento typ divadla radikalizuje scénické umenia ako autonómnu časovú a priestorovú štruktúru, pričom ju oddeľuje od tradície literatúry, najmä od tradície drámy, ako aj od celej škály žánrov, ktoré sa v umení vyvinuli, a utvára inscenáciu ako hybrid. Tento druh divadla je širokým estetickým fenoménom, opiera sa o digitálne technológie v Crew Erica Jorisa (www.crewonline.org), o hudbu a spev v mnohých produkciách Christopha Marthalera, o spojenie miniobjektov snímaných minikamerami v divadle Hotel Modern (www.hotelmodern.nl), o pohyb, recyklovaný dokumentárny materiál a ďalšie stratégie i zdroje. Niekedy, ako v prípade Emergency Exit (www.eea.org.uk), má každá inscenácia svoj vlastný začiatočný impulz a vlastné ohnisko, zatiaľ čo iné divadlá a skupiny sa viac sústreďujú na kontinuitu a konzistentnosť alebo prejdú z oblasti divadla do oblasti performancie ako napr. Baktruppen* z Nórska alebo Derevo (www.derevo.org), čo je výnimočný prenos z Leningradu v bývalom ZSSR do Drážďan v Nemecku. Ich práca môže evokovať celý súbor narážok zo súčasnosti alebo z histórie, jej cieľom však nie je predstavovať objektívnu skutočnosť, ale vytvoriť vlastnú javiskovú skutočnosť na ruinách kedysi vznešených chrámov tradičnej humanistickej imaginácie. Príklady postdramatického divadla sú veľmi rôzne, môžu si navzájom protirečiť. Postdramatické divadlo môže byť fragmentárne, prchavé a nepredvídateľné, provokuje publikum, napína jeho trpezlivosť, koncentráciu i asociatívnu imagináciu a mení navyknuté vzorce vnímania podobne ako súčasné výtvarné umenie či súčasná hudba. Postdramatické divadlo má významné miesto v sfére verejného divadla pre svoju prieskumnícku a experimentálnu orientáciu, snahu stáť na rozhraní medzi umeniami a pre úsilie o interdisciplinárnosť. Konceptuálne je mimoriadne zložité, má náročný spôsob performatívnosti, a preto sa z neho stáva menšinový jav, ktorý prežíva vďaka festivalom, experimentálne zameraným centrám umenia a malým klubom. Jeho kľúčovou perspektívou je kritickosť a demystifikácia digitálnej technológie, zameriava sa na kolektívnu predstavivosť a družnosť a jeho cieľom je vytvoriť predstavenie ako udalosť, ktorá sa dotkne všetkých zúčastnených, prekvapí ich a naruší ich pokoj.

DRAGAN KLAIĆ

Dragan Klaić, známy teatrológ, kultúrny analytik, ktorý prednášal na viacerých európskych univerzitách, dlhoročný riaditeľ Divadelného inštitútu v Holandsku (Theater Instituut Nederland), divadelný kritik a esejista sa narodil v roku 1950 v Sarajeve. Svoj bakalársky titul v oblasti dramaturgie získal v roku 1973 v Belehrade na Fakulte dramatických umení (predtým Akadémia dramatických umení) a titul PhD. z oblasti divadelnej histórie a kritiky divadla a drámy roku 1977 na Yale University v USA. Od roku 1978 do roku 1991 pôsobil ako profesor dejín svetovej drámy a divadla na Fakulte dramatických umení v Belehrade. Klaić bol tiež jedným z najvýznamnejších divadelných kritikov v bývalej Juhoslávii v osemdesiatych rokoch, dlhoročným moderátorom okrúhlych stolov na preslávenom Medzinárodnom divadelnom festivale v Belehrade (BITEF) a pracoval aj ako dramaturg s niektorými z najvýznamnejších divadelných umelcov, predovšetkým s Ljubišom Ristićom a jeho spoločnosťou KPGT. Spolu so slovinským divadelným režisérom a dramatikom Dušanom Jovanovićom i grafickým dizajnérom Matjažom Vipotnikom bol spoluzakladateľom európskeho štvrťročníka Euromaske, ktorý prestal vychádzať práve v období vypuknutia vojny v Juhoslávii roku 1991, teda v rovnakom roku, ako Klaić z Juhoslávie odišiel. V rokoch 1992 – 2001 bol Klaić riaditeľom Divadelného inštitútu v Holandsku. V rokoch 1998 – 2003 učil na univerzite v Amsterdame. V rokoch 2001 – 2011 pravidelne prednášal na univerzitách v Leidene, Budapešti, Istanbule, Belehrade a Bologni. K jeho vzdelávacím aktivitám patria aj početné tvorivé dielne a letné školy, čo založil a viedol po celom svete v deviatich jazykoch, ktoré plynule ovládal. Klaić bol predsedom organizácií European Network of Information Centres for Performing Arts – ENICPA a European Forum for Arts and Heritage – EFAH, ako aj členom viacerých správnych rád a rôznych združení (napr.: OSI – Open Society Institute, IETM – Informal European Theatre Meeting, ECF – European Cultural Foundation a Erazmus) a stálym členom Nadácie Felixa Meritisa v Amsterdame. Ďalšou významnou časťou Klaićovej práce boli jeho výskumné aktivity: v roku 2005 v Istanbule uskutočnil rozsiahly výskum alternatívnej kultúrnej infraštruktúry v kontexte Európskej únie, v Budapešti a Barcelone sa venoval kultúrnej politike a manažmentu a dvakrát spolupracoval s holandským ministerstvom poľnohospodárstva – v rokoch 2003 a 2008 – na výskume týkajúcom sa kultúrnych dimenzií tejto inštitúcie. Ako člen správnej rady Európskej kultúrnej nadácie (European Cultural Foundation – ECF) v roku 2005 autorsky spracoval štúdiu Europe as Cultural Project (Európa ako kultúrny projekt). V roku 2004 inicioval nepretržitý European Festivals Research Project (EFRP). Bol jedným z hlavných konzultantov v prípravnom procese pre kandidatúru poľského mesta Lublin na Európske hlavné mesto kultúry v roku 2016.

Okrem kníh a súborov publikovaných v srbochorvátčine v bývalej Juhoslávii do roku 1991 bol Klaić aj autorom kníh, ktoré vyšli vo Veľkej Británii, v USA, Holandsku a Nórsku vrátane publikácií Terrorism and Modern Drama (s Johnom Orrom, Edinburgh University Press, 1990), The Plot of the Future: Utopia and Dystopia in Modern Drama (Michigan University Press, 1991), Shifting Gears / Changer de vitesse (s Rudym Engelanderom, TIN, Amsterdam, 1998), ako aj pamäti o svojom živote v exile Exercises in Exile, ktoré vyšli v holandčine (Thuis is waar je vrienden zijn. Ballingschap tussen Internet en Ikeatafel. Amsterdam : Cossee, 2004) a chorvátčine (Vježbanje egzila, Záhreb, 2006). Klaić publikoval svoje recenzie a glosy v mnohých periodikách v rôznych jazykoch, ako aj vo viac ako šesťdesiatich publikáciách rôznych editorov. Poslednou Klaićovou prácou (predtým než napísal Ako reštartovať divadlo) bola kniha Mobility of Imagination: A Companion Guide to International Cultural Cooperation, ktorá vyšla v roku 2007. Dragan Klaić zomrel 25. augusta 2011 v Amsterdame.

Katarina Pejović