Najdôležitejšie je mať záujem a „sitzfleisch“ - rozhovor s Vierou Sadloňovou, Vierou Burešovou a Zuzanou Nemcovou

Martina Mašlárová, Barbora Forkovičová

redaktorky časopisu kød – konkrétne o divadle

 

Pod pojmom divadlo si spravidla nepredstavujeme krabice plné novinových výstrižkov, odbornú literatúru či výstavné exponáty. Aj to však k divadlu patrí, tak ako k nemu patria osobnosti, ktoré nevidno na javiskách, pretože ich náplňou práce je dokumentačná, archivačná, výskumná, publikačná, propagačná či výstavná činnosť. Tieto aktivity už šesťdesiat rokov zastrešuje bratislavský Divadelný ústav, ktorého neodmysliteľnou súčasťou sú aj respondentky tohto rozhovoru. Viera Sadloňová ako dlhoročná vedúca knihovníčka špecializovanej knižnice, Viera Burešová ako manažérka výstav a Zuzana Nemcová ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie sú jeho tromi stabilnými oporami, sú pamäťou inštitúcie a zároveň zdrojom mnohých historiek i prekvapivých faktov...

 

Ako to bolo kedysi

VB: My by sme vám toho vedeli porozprávať... Ja som nastúpila v roku 1980, keď som odišla z Novej scény, a Vierka v 1977. Vierka bola v Ústave o dva-tri roky dlhšie.

VS: Riaditeľom bol vtedy Andrej Nemlaha, už to tu bolo znormalizované. Keď som prišla, Dana Sliuková tu bola jediný mladý človek. Ja som mala asi dvadsať, ostatní pre mňa boli starci. Napríklad taký štyridsaťročný Stanislav Vrbka.

ZN: Úplný starček nad hrobom. (smiech)

VS: Dana mala na starosti Divadlo pre deti a mládež v Trnave, to sa mi s ňou spája. Stále tam chodila a rozprávala o Trnave, tak som od nej mala všetky informácie.

VB: Ja mám Danu spojenú s bábkovým divadlom, lebo ma s ňou poslali na festival Loutkářská Chrudim. Cestovali sme celý deň, boli sme tam dve noci a bývali sme nad takou krčmou, ale nedali nám kľúčiky. A ráno o piatej sme mali ísť na autobus, báli sme sa, že keď nám niekto ten kľúčik nezavesí do výčapu nad futro od dverí, tak sa odtiaľ nedostaneme. Ale bol tam zavesený. Tak sme ráno pekne odišli.

VS: Ja som spočiatku robila dokumentáciu aj výstavy. Vonku na tráve sme mali rozložené plagáty. Proste vnútri nebolo miesto.

VB: Plagáty boli uskladnené v plechovej garáži.

VS: A že – vonku je pekne. Normálne sme ich vyložili na trávu, aby sme ich videli – a smiali sme sa, že máme koncepciu výstavy.

VB: Vtedy bol Divadelný ústav na Pekárskej ulici v Petržalke. V unimobarákoch.

VS: To bolo druhé miesto po Vajanského nábreží. Najskôr bolo Slovenské národné múzeum, tam mali len jednu miestnosť a potom dostali Pekársku. Akože už normálne priestory, pričom to bolo asi 6 – 7 kancelárií.

ZN: Bojové podmienky zoceľujú ducha.

VS: Bolo nás asi dvanásť. Všetci sa čudovali, keď som hovorila, že robím niekde, kde pracuje dvanásť ľudí.

VB: Keď som nastúpila ja, bolo nás, myslím, pätnásť. V roku 1983 sme sa sťahovali. Vo februári. Bolo strašné počasie a išli sme na Dlhé diely do vinohradov, do takého unimobaráku. Sťahovák ani nevedel vyliezť hore do kopca.

VS: Sekretárka si vtedy cestou do roboty zlomila nohu a ja som ju musela zastupovať niekoľko mesiacov. Jediné, čo komu napadlo bolo, že zoberú človeka z dokumentácie. To sa vždy robilo. Nie, že by zobrali administratívnu silu, hoci aj študentku. Musela som ju zastupovať ja a dokumentácia stála, nemohla som chodiť do divadiel.

VB: Lebo Vierka robila knižnicu aj dokumentáciu.

VS: Najskôr dokumentáciu. A musela som chodiť po divadlách, brať materiály.

VB: A ty si už ani toľko nechodila, ako predtým Nelly Štúrová. Keď som bola ešte na Novej Scéne, Nelly Štúrová, blonďatá dáma, prišla a pýtala sa: „Pani Vieročka, a máte fotky?“ Vravím: „Nelly, ja už nemám ani skrine!“ Išlo sa maľovať, končila sezóna. Ona prišla začiatkom júla. A všetky skrine s knihami a inými materiálmi boli otočené chrbtom, že sa bude maľovať, každý rok sa deratizovalo.

VS: A ona chcela fotky.

VB: A ona chcela fotky. Za sezónu. Tak sa tie vysoké skrine odtiahli a hľadali sme. Ona neodišla, pokiaľ si neodniesla fotografie a ja som potom, keď domaľovali, dva mesiace dávala do poriadku archív. Keď som odtiaľ odišla, jedna výtvarníčka, pani Vaničková, povedala, že chýbala nejaká obálka a že určite ju mám doma. Hovorím: „No určite, doma nemám čo skladovať, iba obálky s fotkami.“ Potom sa v divadle za šéfovania Ľuba Romana robila veľká prestavba, archív vyviezli kamsi do Makova a tam ho vytopilo.

VS: Keď som ja prišla do ústavu, Nelly mi ukázala inscenačné obálky, ktoré robila ona. Perla Karvašová, ktorá mala na starosti knižnicu, zas robila obálky bábkových divadiel. A potom ma Nelly zavolala a ukázala mi lístkovnice, asi päť, ledva ich otvorila a celé to vyzeralo tak, že keď prišli z výstrižkovej služby balíky, vysypali ich tam, zavreli, a potom zas a zas.

ZN: Tak už viem, ako vzniklo to, čo máme v tematických heslách. Dobre.

VS: Z jednej inscenácie bývali pri sebe viaceré recenzie a tam sa to pomiešalo. Ja som potom robila také vysoké kopčeky, napríklad Tri sestry, Čajka, Romeo a Júlia. No a musela som ešte dať pozor, či sú všetky články popísané. A keď neboli, tak naháňať denníky. To bola katastrofa. Mnohokrát sme dohľadávali informácie aj v Česku, kadekomu sme písali. Aj do výstrižkovej služby, s nimi sme korešpondovali veľmi čulo. Keď sme vedeli, že nám niečo chýba, oni vedeli, kde to majú doobjednať.

ZN: Teraz je to v podstate kombinované, lebo cez monitoring nám externá firma sleduje médiá podľa vybraných hesiel. Materiál sem, samozrejme, prichádza v oveľa širšej podobe, než v akej to potrebujeme. Tak to potom prechádza triedením, vyberajú sa naozaj relevantné články a tie by sa mali zapísať do bibliografie, do systému, a až po zápise do systému by mali ísť do obálok. Či už osobných, inscenačných alebo tematických.

VB: Ja som mala na starosti výstavy a všetky mimovládne organizácie v rámci Československa, ktoré boli medzinárodné a mali slovenské sekcie na Slovensku – ASSITEJ, ITI, OISTAT, UNIMA...[1] Spadali pod Divadelný ústav, lebo Ministerstvo kultúry s nimi nemohlo pracovať preto, že to boli mimovládky. Dostávali sme na to aj financie, plánovali sa pracovné cesty, organizovali aktivity, bolo to náročné. Vtedy ešte neboli počítače. Dostala som taký elektrický stroj s veľkým tabulátorom. Nikto ho nechcel. Povedali mi: „Veď ty robíš cesty, tebe to bude dobré.“ 

VS: Ekonómky mali taký.

VB: Ale nechceli ho, tak ho dali mne. To bol strašný stroj.

VS: Žena ho nezdvihla. Mal sto kíl a robil obrovský hluk.

VB: Búchalo to viac, ako keď tu Janko Jaborník písal na písacom stroji „č-č-č“. On keď klepal do klasického stroja, bolo to veľmi počuť. Raz som ho videla, ako si sadol k počítaču, ale nevedel, čo s ním, tiež doň búchal.

ZN: To bola sila zvyku.

 

Osobnosti Divadelného ústavu

VB: O Divadelnom ústave sa hovorilo, že je to odkladací priestor pre nepohodlných riaditeľov.

VS: A pritom to boli veľmi múdri ľudia. Práve preto sa to hovorilo. Aj o niektorých nemocniciach sa hovorilo, že v nich boli odložení lekári, ktorí si „otvorili hubu“. Tam potom boli sústredení tí najlepší.

ZN: Napríklad Stano Mičinec. To je nezabudnuteľná figúrka.

VB: On bol predtým dramaturgom na Novej scéne a Dalibor Heger bol riaditeľom. Ja som vlastne bola ich podriadená. A v sedemdesiatych rokoch mali politický problém kvôli jednej inscenácii, tak museli odstúpiť. Išlo o výmenu medzi Novou scénou a istým divadlom v Macedónsku. Do Skopje išiel Vladimír Strnisko režírovať Kováčikovu Krčmu pod zeleným stromom. Vtedy bol „načierno“ zamestnaný na Novej scéne ako dramaturg, lebo mal tiež problémy s režimom.  

VS: Krčma pod zeleným stromom bola fantastická inscenácia.

VB: A za to sa tu mala robiť adaptácia románu Veľká voda Živka Čingova, ktorú mal prísť režírovať Vladimir Milčin, režisér zo Skopje. No a asi dva týždne pred premiérou si na ÚV prečítali scenár a medzi riadkami zistili, že to je z obdobia stalinizmu. Premiéra sa nekonala. Strnisko mal v Skopje úspech a tu vyhodili Dalibora so Stanom aj s Milkou Štercovou, celú dramaturgiu. Nemohli sa zamestnať. Dalibor si po známosti našiel miesto v televízii. Stano zostal bez zamestnania s dieťaťom na krku. Bol rozvedený s Oľgou Zöllnerovou a prisúdili mu dieťa. Ján Kákoš, náš bývalý zamestnanec, predtým riaditeľ a tiež niekdajší riaditeľ na Novej scéne mu poradil, aby odišiel z Bratislavy a zamestnal sa niekde mimo. A on hovorí: „No, ale ja nemôžem odísť z Bratislavy. Ja som teraz dostal trojizbový byt.“ Tak ho lekárka vypísala na desať mesiacov na psychiatriu do Liptovského Mikuláša. Chodil tam zbierať hríby. Keď sa vrátil z Mikuláša, šiel pracovať do LITA a z LITA prišiel do Divadelného ústavu. Pomohol mu Dalibor, s ktorým sa večne klbčili. Oni boli stále na nože, boli by sa aj pobili.

VS: Stále niekto niekoho opravoval. To nebolo tak, to bolo v tom roku a nie s tou osobou. A potom sa pohádali.

VB: Obidvaja boli múdri, Dalibor bol naozaj odborník na muzikály a hudobné divadlo. A Stano bol veľmi vzdelaný človek.

VS: Odo mňa z knižnice si zobral v piatok päť-šesť scenárov. A v pondelok ich doniesol prečítané. Ja som bola v šoku a myslela som si, že každý dramaturg tak číta hry. A potom som bola prekvapená, že niektorí to vôbec nerobia.

ZN: Bol to taký čulý, čiperný človiečik, ktorý bol strašne zvedavý. Všetko ho zaujímalo. Všetko. Aj každý človek. Keď sme prišli my ako študenti, tak on hneď: „A čo potrebujete, a prečo to potrebujete, načo to potrebujete...“ Vyspovedal každého, kto tam prišiel. Myslím, že mu urobilo veľmi dobre, že nakoniec skončil v Divadelnom ústave.

VB: Len bol nešťastný z toho, akých mal podriadených.

VS: On mal strašne veľa lenivých zamestnankýň.

VB: Pýtal sa ma: „Vieš, kde majú fotky? Pod stolom.“

VS: Nevedel im prikázať. A keď ich zbadal, že sú v sklade pri obálkach a robia, celý natešený tam utekal im ďakovať, že vôbec začali robiť. A my sme ho nútili, nech s tými lenivými niečo urobí.

VB: Stano sa aj veľmi zaujímavo zabával, zvlášť keď sa s Jankom Jaborníkom rozprával o premiére, ktorú spolu videli. Ja som si vždy myslela, že sa bijú, tak na seba kričali. Ale oni si len vymieňali názor na inscenáciu. Chodili na všetko. Janko Jaborník odcestoval v pondelok a vrátil sa na konci týždňa.

VS: Neexistovalo niečo nevidieť. Veľmi veľa sa cestovalo.

ZN: Divadiel bolo o dve tretiny menej. Nejakých päťdesiat vrátane bábkových.

VS: Oni doniesli materiál, „bachli“ ho Nelly, aj keď mali dané divadlo na starosti a ona už musela urobiť obálku, dať tam fotky, popísať ich. Takže vlastne preto zháňali dokumentátora, ja som nastúpila, aby to niekto, preboha živého, sústredil do tých obálok a aby každá inscenácia obálku mala. Oni to nechceli robiť, ale zase čítali, vzdelávali sa a písali. Písali. Veľmi veľa.

ZN: Ale pocit, že dokumentácia je nejaká čierna podradná robota, začal vznikať až oveľa neskôr. Skôr išlo o to, že to sa fyzicky nedalo stihnúť, keďže tak veľa cestovali a boli stále niekde v inom priestore. A písali.

VS: Oni boli vďační Nelly za to, že to robila.

VB: Od utorka do nedele boli v podstate preč.

ZN: Ale samozrejme, že fotografie popísali. Janko poctivo popisoval fotografie.

VB: Aj Stano Mičinec, jeho rukopis na nich rozpoznám.

ZN: Lebo ľudia, ktorí sa tým divadlám nevenovali, nemohli poznať každého jedného herca. Kdežto oni ich poznali dôverne, všetko popísali, ale administráciu toho popísaného materiálu už musel urobiť niekto iný.

***

VB: Ja som prišla do Divadelného ústavu vlastne vďaka Stanovi. Stretla som ho na Hviezdoslavovom námestí, pýta sa ma: „Čo si, starena, taká smutná?“ Hovorím: „Stano, ja musím odísť z divadla, lebo mi niekto chodí do šuflíkov.“ A on na to: „Veď u nás je voľné miesto, poď.“ Na scénografiu miesto Božky Šérovej.

VS: V deviatom mesiaci tehotenstva.

VB: V siedmom alebo ôsmom. Ešte sa kotúľala. Ona nevedela ani, kto je Vychodil a to robila scénografiu. Nechápala som, ako takú mohli prijať. Ale to bolo na telefonát od Kota.

VS: Mamička.

VB: Mamička vybavila. Kot zavolal nášmu riaditeľovi a ten sa vždy tak zľakol.

VS: Nemlaha všetko sľúbil. Riaditeľ bábkového divadla mi povedal, že je to skrachovaný teológ. Nechcel mi dať materiál, keď som povedala, že som od Nemlahu, skoro ma vyhodil.

VB: On chcel študovať teológiu?

VS: To povedal ten riaditeľ.

VB: Ale bol to komunista.

VS: Veď to viem. Ale vyčítali mu, že sa nevedel pobiť, pohádať, nič vyprosiť na ministerstve.

VB: Keď zazvonil telefón, že volá ministerstvo, a bolo jedno, či to bol vrátnik alebo kto, tak on sa začal triasť. Pritom ako človek nebol zlý. On sa len nehodil k tým divadelným kapacitám, ktoré tam boli.

VS: Nevážili si ho.

VB: Ľudsky vôbec. To bolo najstrašnejšie.

VS: Oni si asi mysleli, že on to mal sám pochopiť a odísť. Lenže koho by tam boli dali?

VB: Veď to, bola to politická nominácia. A potom sme dostali Štefana Bolebrucha. To bol vlastne pracovník ÚV, ktorého sa potrebovali zbaviť, tak ho urobili riaditeľom. On donášal z ÚV na ministerstvo a z ministerstva na ÚV. Bol to zlý človek. Ekonómka, ktorá bola labilnejšia, kvôli nemu skončila na psychiatrii. Mne chodil rozprávať, ako ma nikto nemá rád, že ma ohovárajú. Hovorím, tak nech ma ohovárajú.

Za jeho éry sme tu mali samých exotov. Všetko išlo vtedy cez ministerstvo, ktorému sme boli priamo podriadení. Napríklad keď sa robila výstava, nemohli sme ju robiť sami vo vlastnej réžii, muselo sa to zadávať cez Výstavníctvo. Rok dopredu sa zadala výstava a modlili sme sa, aby to urobili – za nekresťanské peniaze. Potom sme dostali kopu smetia, to bol náš majetok, a súdruh Bolebruch povedal, že som si určite postavila chatu a že rozkrádam majetok. Ja som ostala vyvalená a preplakala som asi týždeň. Povedala som mu: „Mám jeden štátny byt, nemám ani auto, síce ani pôžičku, ale chatu nemám.“ Potom ho stranícki kolegovia „vypšikali“ preč, Nemlaha na dôchodku sa o to tiež pričinil. Vtedy konečne niečo urobil pre ústav. A všetci si oddýchli, keď odišiel, lebo to bol jeden strašný človek. A potom prišiel Vincent Šabík.

VS: Šabíka vôbec nezaujímal Divadelný ústav. Ani najmenej. To bol riaditeľ, ktorý o nás nevedel nič. Nezaujímala ho dokumentácia, knižnica, nič.

VB: Nanajvýš si prečítal sprievodný list, päťkrát mi ho vrátil, päťkrát som ho musela opraviť. „Toto prehoďte sem a toto sem. Tu čiarka.“ Fajku si päťkrát prehodil. A o Divadelnom ústave nevedel vôbec nič.

VS: Jeho vôbec neobťažovalo, keď sme prišli oznámiť, že je hotová ročenka alebo niečo podobné. Zaujímali ho len spisovatelia, tých prijímal.

 

Hrozba zániku

VS: Keď som nastúpila, sotva po roku sa rozprávalo, že sa budeme rušiť. Odnepamäti sa to hovorilo. Ja som si už hľadala iné miesto. A ďalších štyridsať rokov nás s tým strašili.

VB: Stále nás s tým strašili.

ZN: Išlo o to, že v druhej polovici osemdesiatych rokov sme sa stali Ústavom umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Literárne centrum a Divadelné centrum sa spojili.

VS: Ale nás nezachraňovali, vraj sa zachraňovali spisovatelia, literáti, lebo tí boli doslova na ulici.

VB: Oni boli pravou rukou Ministerstva kultúry, ministra Válka. Robili takzvané sondy. Každý týždeň robili prehľad zahraničnej literatúry a ich povinnosťou bolo raz za týždeň prísť na poradu a raz za týždeň na službu.

VS: Robili to v krčme. A my sme boli zvyknutí pracovať a boli sme v šoku. A rovnako oni, že čo od nich chceme.

VB: A pritom oni mali o tretinu alebo o polovičku väčšie platy ako my. My sme boli oproti nim chudáci.

VS: A boli sme dobre naštvaní.

VB: To sme boli s Maticou slovenskou na jednej chodbe. Ráno neraz išiel predseda Matice, Vladimír Mináč, so svojím šoférom, ktorý vliekol dva demižóny, jeden vtedajšiemu riaditeľovi ÚUKDD Pavlovi Števčekovi a jeden k nim.

VS: A keď niekoho hľadali, hovorilo sa: „Choďte do Kláštornej, tam sedí.“ Cez pracovnú dobu. Ale aj sa robilo. Oni popri tom aj pracovali.

VB: Pracovali. Veď to boli spisovatelia, básnici, to bola ich sloboda.

VS: Števček prišiel za Elenkou Noskovičovou, keď niečo potreboval napísať. On sa nadýchol, diktoval, ona to zapísala. A bola z toho recenzia na knihu. A nebolo to tak, že by sa niečo prepisovalo, dopĺňalo. Nič. Ako jej to povedal na prvý raz, tak sa to vytlačilo. Takto oni vedeli robiť.

VB: Noskovičová bola dobrá pisárka.

VS: My sme ostali s otvorenými ústami, že to ani nie je možné. U nás predtým Nemlaha stále niečo opravoval, vymieňal slovíčka.

ZN: Ale neviem si predstaviť, že by si niekto dovolil Števčekovi niečo škrtnúť.

VS: Presne tak. Ale zásahy sa nerobili ani Vrbkovi, v žiadnom prípade. Ani Nelly. Skrátka to boli také osobnosti. Neexistovalo, že by sa im vymenilo slovíčko. Ale zrejme ani nebolo treba.

ZN: A potom Oleg Dlouhý spomínal, že po roku 1989 naozaj hrozil zánik Divadelného ústavu. Existovala obava, že ho vlastne Literárne centrum pohltí úplne alebo že zostane len ono. Lebo oni o nás nemali záujem.

VS: Ale hovorilo sa aj o Slovenskej akadémii vied. 

VB: Že sa Divadelný ústav pripojí k SAV.

VS: A že nás bude menej.

ZN: Potom v roku 1990 rýchlo vybavili vznik samostatnej inštitúcie, tiež sa to podarilo politicky pretlačiť. Našla sa nejaká vôľa na vznik Divadelného ústavu.

VS: Ale vtedy nám pomohli aj Česi. Praha a ich Divadelný ústav.

VB: Lebo my sme vlastne boli akože ich pobočkou.

VS: Ale aj oni sa vtedy zachraňovali.

VB: Oni mali ešte aj iné problémy. Budova, v ktorej sídlia, sa reštituovala po revolúcii a majiteľ chcel ideálnu polovicu domu. Oni nevedeli, či nebudú sedieť na dvore.

VS: Ale aj tak to mali z hľadiska priestorov stokrát lepšie ako my.

VB: Oni boli, tak ako my, „porozhadzovaní“ na viacerých lokáciách po Prahe a hovorili, že im bolo výborne, lebo mohli ísť pracovať raz tam, raz tam. Vtedy sa im dobre robilo. Potom keď sa dostali do jednej budovy, nevedeli si na to zvyknúť.

VS: Predtým nikto nikoho nekontroloval. Aj my sme mohli byť „na Leninku“ alebo „na Pugačke“. Vždy sme mohli byť na dvoch miestach. Mne sa nechcelo behať, ale boli takí, ktorí to využívali. 

 

Po revolúcii

VB: To bol nový štart.

VS: Veľa vecí sa naštartovalo.

ZN: To bol vlastne začiatok konsolidácie Divadelného ústavu. Tým, že sa Divadelný ústav osamostatnil, že opäť vznikol ako samostatná inštitúcia, začali sa potvrdzovať všetky jeho úlohy, hlavne pamäťové, budovanie knižnice, zbierkotvorná činnosť.

VS: A videotéka. Vtedy sa to rozbehlo. Vo všetkých divadlách sa začali natáčať inscenácie. Ročne to bolo kvantum.

ZN: Od druhej polovice osemdesiatych rokov. To súviselo zase s rozvojom VHS techniky, ktorá začala byť ľahko dostupná. Divadlá mali svojich ľudí a malú kameru, ktorá by dnes bola obrovská, ale na tú dobu bola relatívne malá. Takže veľa divadiel si robilo vlastné záznamy inscenácií.

VB: Aj výstavy sme robili vo vlastnej réžii. Keď bolo treba urobiť veľkú výstavu, tak sa to zadalo niekomu zvonku, ale s tým, že jedna výstava do roka stačí, lebo to bolo strašne náročné. Aj na prípravu, aj na výrobu. Nikto, kto s tým neprišiel do styku, si to nevie vôbec predstaviť. A vždy sme robili Pražské Quadriennale. V Dome umenia bývala rok predtým výstava slovenskej alebo československej scénografie a z toho sa vyberalo do československého stánku PQ. A bolo to spravodlivé, lebo prišla medzinárodná, vlastne československá komisia najlepších scénografov, ktorí vybrali najlepšie veci.

VS:  Tam sme aj dostávali ceny.

VB: Áno, dosť často.  

ZN: V deväťdesiatych rokoch sa v rámci konsolidácie vtedajšiemu riaditeľovi Jarovi Blahovi podarilo stabilizovať v podstate všetky činnosti Divadelného ústavu.

VB: Za Blaha sme sa presťahovali na Jakubovo námestie.

VS: A  dostali sme ďalšie poschodie.

VB: Áno, ku koncu jeho funkčného obdobia sme už mali druhé poschodie, tam bolo divadelné oddelenie, ďalšia časť bola hore na piatom poschodí. Tam boli teatrológovia Laco Lajcha, Ivan Lacika, Vlado Predmerský a Oleg Dlouhý.

ZN: A aj Janko Sládeček. Tam sme oslavovali jeho trojičky.

VB: A Andrej Navara. Keď sa zabuchli dvere, nebolo nič počuť. U Olega na stole mali mobil, ktorý bol vždy vypnutý. Ja som ho po nich zdedila, bolo tam asi tristotisíc odkazov pre všetkých. Tam im bolo veľmi dobre. No a potom za Maťašíka sme dostali priestory dole na prízemí.

ZN: Tam bola vtedy ešte redakcia Pressburger Zeitung.

VB: Tí boli na jednej strane a my sme boli tam, kde sú teraz šatne a kancelária Štúdia 12. A priestory na druhej strane, to sme dostali až za...

ZN: ...Silvie Hroncovej.

VB: Nie, až za Vladislavy. Za Silvie tam ešte bol Pressburger Zeitung, ale pre dlžoby museli odísť. V ten rok odchádzali všetci, čo tu boli v podnájme, uvoľnilo sa to pre ministerské organizácie.

VS: Na chodbe na prvom poschodí, kde je teraz kancelária riaditeľky, knižnica a kancelárie dokumentácie, boli v jednom období ponaťahované káble, išli sme sa tam pozabíjať, lebo prerábali elektriku. A elektrikári nám hovorili: „Dievčatá, možno je tam aj nejaký prúd, radšej preskočte a nestúpte na ten káble, lebo vás zabije.“ Takže sme chodili ako srnky.

VB: Ja som ešte za Jara Blaha bola v tej tvojej miestnosti, v trezore s drevenými dverami. Tam sme sedeli s Lacikom a s Navarom.

VS: Mobilný sklad.

ZN: Tam sa robila aj prvá inventarizácia. 

VB: Tam sa robili všetky ústavné oslavy. Keď sa zavreli dvere, tak nebolo ani vidieť, ani počuť.

VS: Nie je tam žiadne okno, žiaden vzduch, nič. Aj ja som tam sedela sedem rokov.

VB: Za Andreja Maťašíka sedelo v miestnosti, kde je teraz IT-čkar, asi šesť alebo osem teatrológov. Mali štyri hnedé stoly a nejaké zásuvky.

VS: A mňa keď posadili do súčasného priestoru knižnice, bola som uveličená, že vidím stromy, mám svetlo, vzduch. Lebo tam, kde je teraz študovňa, to bolo malinké, tmavé, bolo tam strašne veľa regálov, ktoré zobrali aj to málo svetla. A okná sa dali otvoriť len dve také úzke, aj keď boli tridsaťstupňové teplá. Navyše sme nemohli umývať podlahy, lebo tam boli staré koberce.

VB: Koberce tu boli veľmi dlho, až Silvia ich dala preč. A všetko, čo tu leží a beží, sa urobilo za Silvie.

VS: Bez nej by tu veľmi veľa vecí nebolo urobených.

VB:  Ona zriadila depozit, lístkovnicu, divadlo, všetko.

ZN: Tak ako Andrej Maťašík, aj Silvia mala politické kontakty, vďaka ktorým sa to všetko podarilo.

VS: Ona veľa vecí „vyhádala“. Bola som pri tom, keď telefonovala, doslova ziapala do telefónu: „Toto ste sľúbili, musíte to dodržať.“ Pozvala sem ministrov, ťahala ich do lístkovníc, otvorila obálku, ukázala Kňažkovi: „Takúto vašu obálku tu máme.“ A hneď pýtala peniaze. To bolo úžasné.

VB: Andrej Maťašík bol zas počítačový maniak, tak sme mali všetci počítače. To bolo nóvum.

VS: A všetci sme plakali, že sa to musíme učiť.

VB: Áno, ale mali sme. Predtým sme boli radi, že vôbec sme.

ZN: Že Divadelný ústav vôbec prežil.

 

Zlaté časy

VS: Najlepšie to bolo za Silvie. Z hľadiska materiálu, vybavenia, ale aj ľudí.

VB: Za Silvie a v deväťdesiatych rokoch. Vtedy zase bolo dobré, že sme sa osamostatnili a robili sme si sami svoje aktivity. A posilnil sa styk so zahraničím.

VS: To musel rozbehnúť Jaro Blaho.

VB: Spolu s Danou Sliukovou a vďaka nej. Ona ovládala nemčinu, angličtinu, bola scestovaná. Najradšej chodila do Moskvy alebo do „dobrého“ a „zlého“ Nemecka. Na to keď si spomenieme, tak sa aj dnes smejeme. Išla na bábkový festival v Nemecku vlakom cez Východné Nemecko, niekde o tretej ráno vystúpila a tam čakala na prípoj. Hľadali sme na mape, ako pocestuje, aby nešla cez „škaredé a zlé“ Nemecko. Pritom jej otec bol kultúrny atašé v Berlíne, takže tam vyrástla. Ale bolo to škaredé Nemecko, tak tadiaľ nie. A potom, keď o tretej ráno čakala na tej stanici, bála sa, či je naozaj v tom správnom Nemecku.

ZN: No áno, keď sa išlo cez západnú krajinu, boli aj iné cestovné doložky, iné diéty a všetko. Takže aj to zohrávalo rolu.

VB: Fakt je, že vtedy sem chodilo veľmi veľa zahraničných hostí. Ona mala kontakty z festivalov a tí sem chodili. Ona začala robiť týždeň českého a slovenského divadla. Robil sa aj bábkový festival. To všetko bolo s medzinárodnou účasťou. Okrem Bábkarskej Bystrice a Bábkarskej Žiliny bolo ešte Divadlo deťom.

ZN: Ale zase treba povedať, že to všetko malo korene niekde v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch. Ide o kontinuálny vývoj. Nedá sa len tak povedať, čo bolo najlepšie. Lebo keby tu nebolo napríklad hodnotiteľské oddelenie, všeličo by nebolo. Už v osemdesiatych rokoch mal Divadelný ústav samostatné hodnotiteľské oddelenie, kde boli ľudia, ktorí len cestovali a písali. Nosili dokumentačný materiál naspäť z divadiel a písali hodnotenia. To bola ich pracovná náplň.

VB: Ale vďaka osamostatneniu sa to bolo skrátka také nadýchnuté. Lebo za Československa chodili na zahraničné pracovné cesty len predsedovia organizácií, riaditelia, skrátka najvyšší funkcionári. Vždy mal vycestovať jeden člen, ktorému pozývajúca organizácia všetko zaplatila. A keď sme sa osamostatnili, otvorili sa hranice aj možnosti cestovať, chodilo sa, kam sa dalo, sami sme si to všetko organizovali. Pokiaľ Silvia nespustila krik na chodbe, že nie sme cestovná kancelária.

 

Štrukturálne zmeny

ZN: Zmeny v štruktúre Divadelného ústavu sa začali diať za Andreja Maťašíka. Vtedy sa zrušilo hodnotiteľské oddelenie a došlo k prvej vážnejšej vnútornej reorganizácii. Nie som si celkom istá, či práve najšťastnejšej, ale došlo.

VS: Vtedy veľa ľudí odišlo.

VB: Lebo zmenené pozície boli pre nich neprimerané. Nejeden sa zháčil, že má robiť nejakého dokumentátora, keď je divadelný vedec.

VS: Každý mal napríklad služby v bádateľni. A teraz si predstavte, že človek ako Ján Sládeček, ktorý chrlil jednu knihu za druhou o osobnostiach ako Ján Jamnický a podobne, fotí nejakému prvákovi z VŠMU výstrižky. Išiel ho trafiť šľak, lebo to bol preňho stratený čas. A hanbili sme sa, že to je tak. Hovorilo sa vtedy, že tam mal byť jeden človek, ktorý by osem hodín sedel, staral sa o fond, zakladal by obálky, kopíroval, vedel poradiť študentom, ale to by zas musel byť nejaký vedec, ktorý by mal prehľad.

ZN: Ale v podstate to nemusí byť vedec. V odborných knižniciach to robia bežne knihovníci.

VS: Lenže vtedy ešte neboli elektronické databázy. Takže ten človek musel veľa vecí vedieť z hlavy.

ZN: Existovali zoznamy, súpisy, od roku 2000 bol inventarizačný zoznam. Poradenstvo je, samozrejme, druhá vec. Nie vždy je ľahké vedieť, kam človeka nasmerovať. Často hlavne mladí ľudia a študenti prídu s veľmi širokými témami alebo zvláštnymi požiadavkami.

VS: Alebo nevedia, čo vlastne chcú.

ZN: Povedia: „Ja chcem inscenáciu tohto režiséra.“ Hovorím: „Dobre, fajn, a kto je autor predlohy?“ „No, ja neviem.“ Tak ideme a hľadáme. V škole dostanú také zadanie, venujú sa režisérovi a chcú nejakú jeho inscenáciu. Ale niekedy sú témy veľmi široké a my nemáme urobenú rešerš na každú tému, s ktorou niekto príde.

VS: Niekedy im povieme: „Choďte naspäť a prekonzultujte to, ohraničte si to aspoň časovo.“ Veľakrát to tak urobia a vrátia sa s konkrétnejším zadaním. Lebo inak by to bolo nemožné, ten záber je taký široký, že by nestačili štyri štyri diplomovky, aby to tam ten človek napchal. A pritom to má byť len semestrálna práca.

ZN: Alebo niekedy chcú osobnú obálku, dostanú osobnú obálku, potom zistia, že to vlastne nechceli, lebo potrebujú inscenačnú obálku. Hovorím: „Dobre, a ktorú inscenáciu?“ A to už nevedia.

VS: Stretávam sa aj s tým, že od školiteľa majú na diplomovky literatúru, ktorá je absolútne nevhodná pre danú tému. Jedna kniha sa dá použiť a ostatné, ktoré sa témou zaoberajú, vo výbere nemajú. Ja som si vždy myslela, že školitelia musia byť veľmi múdri ľudia, už si myslím niečo iné.

ZN: Kúzelný bol jeden mladý muž, ktorý robil produkciu a potreboval k práci nejaké ekonomické čísla. A tak prišiel sem a hovorí: „Ja by som potreboval taký výstup, kde je to kvantifikované.“ Hovorím: „No dobre, nech sa páči, sadnite si do študovne, zoberte si ročenky, na konci sú vždy súpisy repríz aj iné dáta, môžete si z toho vypísať, čo chcete, urobiť si tabuľky, aké potrebujete.“ A on na to: „No, ale viete, ja ročenky nepotrebujem, mne by stačilo len, keby ste mali taký materiál.“ Tak skromne to povedal, akože nepotrebujem toho veľa.

VS: Chcú hotové veci. Mne Janko Jaborník veľakrát povedal: „Viera, ešte raz mu to vypracuješ!“ Keď som niekomu povedala: „Veď tam to máte urobené,“ lebo som vedela, že o tom bola, povedzme, habilitačná práca, dostala som vynadané: „Nesmieš mu to povedať, to musí sám.“

 

Nástup digitálnej éry

VS: Úžasne to pomohlo v prehľadoch, v súpisoch.

VB: Vôbec pri práci.

ZN: Ale súčasne to bola obrovská záťaž.

VS: To áno. Lebo nás na to bolo vždy málo. Chcelo to najskôr nahadzovať, nahadzovať do databáz, a na to sme nemali ľudí. Chvalabohu, my v knižnici sme na tom boli lepšie, lebo vtedy zobrali ľudí priamo na tento druh práce.

ZN: Lebo inde nastala situácia, že k štandardným pracovným povinnostiam, ktoré sa samozrejme nezrušili a bežali ďalej, pribudlo spracovávanie zbierkových predmetov a zbierkového materiálu. Pôvodne bolo potrebné ich fyzicky spracovať – popísať, zaradiť, zatriediť. To všetko zostalo, ale k tomu pribudlo niečo ďalšie, spracovanie v elektronickej podobe, v informačnom systéme. A stále to ide ďalej, nespracúva sa len aktuálny stav, ale aj všetko smerom dozadu, do minulosti. A nie všetci boli nadšení tým, že musia robiť aj túto robotu.

VB: Myslím, že to nadšenie tam nie je dodnes.

ZN: Pritom ten prvý program, takzvaná THEISA, priniesol na svoju dobu veľmi premyslený systém. Naozaj bol veľmi dobre spravený. Systém počítal napríklad aj s evidenciou akvizícií, mal niekoľko segmentov, čiže nielen tú informačnú časť, ktorú vidíme teraz v etheatre navonok, ale boli v ňom zapísané aj staršie akvizície z deväťdesiatych rokov. Dokonca sa rozlišovalo, že materiály, ktoré prišli do Divadelného ústavu, boli zapísané v jednom „chlieviku“ a tie, ktoré sa reálne prevzali, boli zapísané v druhom. Čiže sa dalo zachytiť vlastne všetko, čo sem príde a mohlo byť uvedené, že či to bolo alebo nebolo prijaté, či to bolo vrátené atď. Ale ten systém nikdy nebol úplne dokončený.

VS: Aby sa mohol ukázať.

ZN: A druhá vec bola, že sa ukázalo, aké sú všetky tieto elektronicko-informatizačné systémy finančne náročné. Nebojujeme s tým len my, s tým bojujú všetky galérie a múzeá. Pokiaľ si to inštitúcie nedokážu nejakým spôsobom zabezpečiť, tak je to veľmi náročná úloha. To, čo sa nám zdá ako obrovská suma za hodinu práce, je v IT svete najnižšia hranica. A my sa z toho ideme zblázniť. Na jednej konferencii sa napríklad spomínalo, že isté brnianske múzeum to vyriešilo tak, že sa spojili s fakultou informatiky a fakulta si to zadala ako svoj výskumný program. Dostali to študenti, fakulta na to získala finančné prostriedky a z výsledku sa tešilo múzeum.

Ale na toto by skôr mala existovať nejaká celková stratégia. Ibaže keď tu nemáme stratégiu na iné veci, tak prečo by sme mali mať na rozvoj informačných systémov pamäťových inštitúcií? Z môjho pohľadu je to často skôr náhodné. Keď sa podarí vydupať nejaké finančné prostriedky, tak to ide, ale ministerstvo kultúry je strašne nezaujímavé ministerstvo. Nehovorím, že ľudia sa majú trhať, kto si sadne na tú stoličku, ale vzhľadom na to, koľko pracovných príležitostí a aký kapitál prinášajú ľudia a inštitúcie, ktoré pod ministerstvom kultúry sú, že sa snažíme prezentovať ako kultúrna krajina a že keď sa hovorí o cestovnom ruchu, nie je to len o prírode, ale aj o kultúre, tak by som očakávala, že tam bude väčšia sila a viac sa prenesie do praktického života.

VS: V knižnici prebiehala elektronizácia dobre. Silvia bola veľmi nadšená, keď sme prišli s nápadom kúpiť knižničný softvér Winisis, ktorý bol mimoriadne lacný. Bola taká veľkorysá, že potom povedala, že vďaka úspore môžeme najať viacero študentov, ktorí naraz nahadzovali knižky do systému. Urobilo sa to tak rýchlo, že sa nás chodili vypytovať z Filmového ústavu, ako sme to mohli tak rýchlo stihnúť, keď oni na tom pracovali roky. Potom sme už robili len opravy. Ale ja som bola taká prísna, že sa študenti báli pomýliť a veľa vecí bolo naozaj dobre nahodených.

ZN: Slovenská národná galéria robila tiež niečo podobné. Keď vytvárali svoj systém, mali to ako projekt na nejaké trvanie. Na to obdobie mali angažovaných ľudí, ktorí tú databázu napĺňali a keď projekt skončil, tak sa s nimi rozlúčili. Ale robili to viac ako päť rokov, nebolo to na rok.

***

ZN: Malo to veľké výhody, lebo bibliografický výstup z Winisisu už bol naprogramovaný a naformátovaný tak, že sa dalo ho len zobrať a vložiť. Keď sa robili retro ročenky, rovno to mohlo ísť grafikovi. Bolo to tiež vymyslené tým spôsobom, že keď sa ako tematické heslo zapísal napríklad festival Divadelná Nitra a v bibliografii sa zapísali články k festivalu Divadelná Nitra, tak sa po kliknutí na tematické heslo dali zobraziť aj tie články. Akurát tieto systémy majú zároveň podmienku, že treba údaj zapísať do presne určeného riadku, teda keď je to festival, musí to byť v riadku „akcia“ a v žiadnom inom. Inak sa to navzájom neprepojí. Akonáhle sa začnú tieto pravidlá z akéhokoľvek dôvodu porušovať, v tej chvíli systém prestáva fungovať.

Presne to sa časom stalo, že z rôznych dôvodov, buď personálnych výmen, ale aj preto, že napríklad konkrétny riadok nechcel zobrať informáciu alebo ju zle zobrazoval, sa skrátka informácia zapísala do nejakého iného riadku, aby sa tam dostala. A v tej chvíli sa to vlastne celé narušilo a prestávalo to fungovať. Bolo veľmi dobré, že sa dal urobiť tematický výstup k inscenácii, človeku atď., len to bola nesmierne piplavá práca. Keď bolo na festivale desať divadiel, tak všetkých desať divadiel bolo treba zapísať. Keď bolo v článku spomenutých dvadsať relevantných mien, tak bolo treba vypísať dvadsať mien.

VS: A ešte predtým ten materiál zohnať.

ZN: A vtedy to fungovalo. Zadali ste napríklad Martin Huba, a keď niekto zaznačil, že ho spomínajú v nejakom článku, tak systém vygeneroval záznam. A keď bol dobre popísaný článok, netvrdím, že ste ho nemuseli čítať, ale vedeli ste, či ho chcete čítať. Čo sa z neho dozviete. Z kvalitne urobeného bibliografického záznamu sa viete dozvedieť veľmi veľa dôležitých vecí. Ale rizikom je, že tie programy a systémy rýchlo starnú.

VB: Potom sa začne robiť niečo nové a vymýšľa sa a je to ešte horšie.

ZN: Napríklad tematické heslá sa nestihli ani zapísať do Winisisu a už z neho vypadli.

VB: To bolo veľmi rýchle.

ZN: Áno, to bolo vtipné. Tematické heslá boli predtým úplne inak usporiadané, ale keď som ja nastúpila, tak už boli „preupratané“, alebo skôr „prekrabicované“. Samozrejme s inou logikou, zameranou na informačné systémy. Takže v jednej škatuli pod písmenkom B bola aj Bábkarská Bystrica, aj Bratislavské hudobné slávnosti. A potom mi to niektorí skúsenejší starší bádatelia vracali a hovorili: „Toto máte zle zaradené. Tu som vám tie BHS nechal navrchu.“ Lebo logicky im nesedelo, že sa tieto materiály stretávajú. A neskôr to bol aj problém, lebo vo chvíli, keď sme o ten informačný systém prišli, ako keby sme stratili kľúč od domu. Boli z toho nejaké výstupy vo Worde, ale zrazu logika toho, že BHS sú spolu s Bábkovým divadlom, stratila opodstatnenie. Takže v priebehu pätnástich rokov TH prešli vlastne tromi revíziami, tromi „preupratovaniami“ a „preskladaniami“. Museli sa opätovne klasifikovať, hierarchizovať, usporiadať všetky témy a podtémy do nejakého logického systému, ktorý by mal nejaké základné parametre a dalo sa s ním ďalej pracovať. A potom sa začali vytvárať, tak ako prichádzala doba, nové fondy, nové zbierky. Problém je v tom, že potrebujeme mať v prvom rade kvalitný knižničný systém. A tie sú na Slovensku prevažne komerčné. Národný knižničný systém už nemá technickú podporu. Aj Slovenská národná knižnica si už pomáha iným systémom. A je tu trochu vákuum, nevie sa, odkiaľ sa do toho pustiť, lebo všetko niečo stojí a okrem finančných prostriedkov treba aj ľudí. A tým, že je to takáto piplavá práca, nie každého to baví.

VB: Veľa ľudí o to nemá záujem.

ZN: Jedna vec je vkladanie údajov ako takých, čo je v podstate mechanická práca. A druhá vec je robenie výstupov a spracovávanie bibliografií. To už je trochu náročnejšie, veľa treba dohľadávať, lebo povedzme staré články v obálkach nie sú vždy popísané presne, so všetkým, čo k tomu patrí. Treba spätne pátrať po všetkom, čo bibliografický záznam musí alebo mal by obsahovať. A na to treba aj talent, aj „sitzfleisch“. Vidno, či má človek k tomu vzťah. Niekto môže byť vynikajúci knihovník, ale nemusí byť dobrý bibliograf. Nejde to úplne ruka v ruke. Je rozdiel medzi tým, či je to bibliograf, ktorý vnáša údaje do systému a pracuje so živým materiálom, alebo taký, ktorý robí nadstavbu, vytvára rôzne rešerše a podobne.

VS: A preto akútne potrebujeme bibliografa – to tam môžete napísať.

ZN: A nie len preto. Bibliografie sa robili vždy a vždy za nejaké obdobia. Z toho sa potom dá zistiť napríklad aké články o divadle sa napísali za slovenského štátu alebo sa dá dohľadať operná bibliografia. Bibliografiu robila pravidelne Slovenská národná knižnica, vychádzali vždy ročné súpisy podľa oblastí. Čiže keď bolo treba niečo zistiť, išlo sa do knižnice, oni to mali zviazané po rokoch, bolo treba nalistovať časť kultúra, ak to bolo ešte ďalej vnútorne členené, tak aj divadlo, a tam bol zoznam všetkých článkov, ktoré sa zaoberali divadlom v danom období. Väčšinu článkov sa teda Slovenskej národnej knižnici podarilo podchytiť. Ale čím je všetkého viac, tým treba aj viac ľudí. Teraz počas pandémie sa hovorilo, že to je dátové peklo. A keď človek nemá tie dáta aj v bibliografii, tiež je to peklo. Lebo jedna vec je vedieť si niečo nájsť, ale keď napríklad potrebujete vedieť, čo všetko sa napísalo o konkrétnom človeku alebo inscenácii, tak sa nemusíte prehrýzať hneď cez všetky články, práve naopak. Potrebujete mať sumár všetkého, čo vyšlo a z toho si vyberiete, čo je relevantné a čo má nejaký význam a zmysel.

Zase to je o programovaní a aj o technike. Samozrejme, veľa vecí sa dá urobiť svojpomocne, ale iné zas nie. Ak chceme mať dobrú databázu, musíme mať dobrú techniku, na ktorej tá databáza pobeží. Nemôžeme predsa robiť modernú databázu na, obrazne povedané, starom železe. To sa nedá, to ide ruka v ruke jedno s druhým.

 

Dokumentácia divadla

ZN: Ja som síce nastúpila do dokumentácie, ale v podstate môžem povedať, že som si prešla skoro všetkým. Prvou úlohou, ktorú som dostala, bola jedna obrovská akvizícia. Bývalý redaktor časopisu Filmu a divadlo doniesol nesmierne množstvo fotografií. A posledných päťtisíc z nich, také všelijaké zvyšky, si počkalo na mňa. Takže som triedila a popisovala týchto päťtisíc fotiek. Bola to dobrá škola.

VB: To bolo vtedy, keď končil Miro Procházka?[2]

ZN: Keď úplne končil Film a divadlo. Doniesol to Ladislav Volko. Niečo išlo aj do Filmového ústavu, niečo zostalo tu. No a ja som mala tú výhodu, že ja som predtým Divadelný ústav veľmi dobre poznala, lebo som sem nielen ako študentka, ale aj po škole veľa chodila. Dokonca som mala aj také privilégium, že mi aj fotky požičiavali, keď bolo treba odniesť do redakcie. Takže som behala ako poslíček, odniesla som, tam si to spracovali, nafotili, prefotili, urobili, čo bolo treba.

VS: Počmárali.

ZN: Vieš čo, ani nie, nečmárali. Lebo vedeli, že mi to musia vrátiť, že to je len zapožičané a že si po to prídem. A ja som to zas odvliekla naspäť sem. Takže štruktúru Divadelného ústavu som z týchto návštev vcelku poznala. Ľahšie a rýchlejšie sa mi orientovalo. Týmto som začínala. Potom som pokračovala aj cez bibliografiu, vnášala som údaje ešte do starého systému. Chvíľu som dokonca zastrešovala inscenačné texty a potom mi nejako prišili tematické heslá a pri tých som zostala relatívne dlho. Tematické heslá, to je tiež zvláštna, špecifická kapitola sama o sebe. Inscenačné a osobné obálky sa používajú najviac a najviac sa o nich vie. A tematické heslá boli akýsi doplnkový materiál. Veľká časť z neho sa postupne vyčlenila a neskôr sa vytvoril archív. Keď som v roku 2003 nastúpila, archív už existoval, vznikol v roku 2000/2001. Vtedy bola prvá veľká inventarizácia, čo bolo spojené s tým, že prišla kontrola z Národného archívu a vznikla latentná hrozba, že niektoré dokumenty by mohli odísť. Takže sa rýchlo spracovávali materiály, aspoň na základnej úrovni, aby sme mali všetko archivársky podchytené, a urýchlene sa vybavoval štatút verejného špecializovaného archívu, čo sa podarilo. Potom nastúpil ďalší krok, že sa to muselo aj skutočne archivársky spracovať.

VS: Najviac sa o to zaslúžil Janko Jaborník. On to celé „vydupal“. Vybavoval, chodil do všelijakých archívov, pýtal sa, ako by sme získali potrebný štatút, aby nám to nezobrali.

ZN: A potom zostal tento zvyšok a doteraz sú tam veci, ktoré treba poprepájať. Lebo časť fondu máme v archíve, to sa týka uzavretých tém. Napríklad Dedinské divadlo, pri ktorom už nevzniká každodenná potreba prikladať materiály, lebo sa o ňom píše raz za dvadsať rokov. Alebo sa kde-tu mihne o ňom zmienka.

VB: Keď je nejaké výročie.

VS: Ale už nič nové sa nevynorí.

ZN: Čiže jedna časť je priamo v archíve a druhá časť je v tematických heslách, čo nemá logiku. Logické je spojiť to, vytvoriť jeden komplexný veľký archívny fond so všetkým, čo k nemu patrí. Iné môže byť napríklad Divadlo na korze, ktoré je tiež už vlastne zaniknuté, ale ľudia sa k nemu pravidelne vracajú v spomienkach. Čiže materiál, ktorý treba spracovať, založiť do obálky divadla, je stále živý.

Tematické heslá sú veľmi rozsiahle, výrazne dopĺňajú inscenačné a osobné obálky. Už aj preto, že sa tam napríklad zbierajú informácie aj o zájazdoch a hosťovaniach. Sú tam pospájané interné hodnotenia, čo je tiež veľmi dôležitý materiál, aj keď sme sa snažili, aby sa čo najviac dostalo aj do inscenačných obálok, ale stále sú tam ešte zaujímavé veci navyše. A potom, vždy keď sa upratali zásuvky po ľuďoch, ktorí odišli, nazbieralo sa veľa materiálu, ktorý nebolo kam zaradiť.

VS: Alebo sme našli požičaný materiál, ktorý akože pred odchodom zabudli vrátiť.

ZN: Takže vlastne aj toto trochu prispelo k tomu, že tematické heslá sú veľmi rôznorodé.

 

Poklady Divadelného ústavu

VB: Meličkovej papuče.

VS: A Bagarov kabát.

VB: Poklady sú tí, čo to tu prežili. Akí teatrológovia cez DÚ prešli.

ZN: Najväčší poklad je v podstate celý Divadelný ústav ako taký. Samozrejme, teatrálie sú roztrúsené všade, nie sme jediná inštitúcia, ktorá vo svojich zbierkach, či už sú to knižnice, múzeá, galérie, má teatrálie. Ale nikde nie sú tak koncentrované a cielene zbierané ako práve tu.

VS: Napríklad kníh máme oficiálne viac ako štyridsaťdeväťtisíc. Ale v skutočnosti je ich viac, lebo popri normálnom fonde ešte budujeme železnú zásobu, rezervný fond. Takže to už dávno prekračuje päťdesiattisíc. Vo všetkých úpravách, vo všetkých prekladoch. Na jednom mieste.

ZN: To je aj dedičstvo minulosti, precíznosť v zbieraní, zháňaní, dopĺňaní zbierkových predmetov, či už sa to týka knižnice alebo čohokoľvek iného. Keď sa robili retro ročenky, porovnávalo sa, ktoré články v obálkach sú a ktoré nie sú. A tie, čo neboli, sa dopĺňali, aby tu boli. Ale je to zatiaľ za obdobie povedzme desiatich rokov. Čiže to je zase projekt ďalší do budúcnosti, ktorý ešte stojí pred Divadelným ústavom, lebo určite to nie je všetko.

VS: Teraz počas korony sa tiež veľa doplnilo.

ZN: No áno, a vďaka za to, že sa to robí, lebo sa to robí cielene.

VS: Pekne po rokoch.

ZN: Nedá sa vždy každý jeden denník prejsť. Ale čo môžeme urobiť a čo sa dá, čo je v našich silách, to sú odborné časopisy. Mať naozaj kompletne spracované, nielen vyexcerpované, ale aj v bibliografii spracované články. To sa týka odborných časopisov. Niečo sa podarilo urobiť, aspoň ten prvý krok, že sa vyexcerpovali veci, no a teraz by sme potrebovali, aby sa to dotiahlo. Robilo sa české divadlo, teraz sa robí slovenské.

VS: Všelijakým Stalinom som sa musela prehrýzť.

ZN: Už sme v šesťdesiatych rokoch a bolo by to treba teraz začať bibliograficky spracovávať. Čiže sa dohodnúť, či to budeme skenovať alebo kopírovať a pustiť sa do toho. Ako vravím, komplexnosť zbieraného materiálu a šírka záberu robí z Divadelného výnimočnú pamäťovú inštitúciu. A dôležité je aj funkčné prepojenie, že napríklad scénografiká, ktoré tu sú, sú úzko prepojené priamo s dokumentáciou. Veľmi často, keď nám sem príde nejaký materiál, ktorý nie je identifikovaný, jedine vďaka dokumentácii a dokumentačným materiálom vieme povedať, o čo ide. Teraz nedávno nám doniesli materiál s tým, že toto je dielo daného scénografa, tak sme to pekne vytriedili a zistili sme, že polovička bola jeho dielo, ale druhá polovica nie. A nebyť tých veľkých dokumentačných zbierok...

VS: ...tak sa na to nepríde.

ZN: My by sme to nemali s čím porovnávať a nemali by sme to ako zistiť.

VB: A teraz to budú vedieť aj scénografi, budú mať tabuľky, v ktorých majú pri každej zbierke obrázok.

ZN: To ukladá zákon o múzeách a galériách.

VB: Ale vieš, aká je to robota?

ZN: Ja viem. Tie revízie sú fyzicky, časovo, personálne náročné. Ale mať evidenciu je povinnosť zo zákona.

 

Kto je dnes pamäťou inštitúcie

VB: Zuzka.

ZN: Nestrašte.

VS: Je to teraz trochu problém, minule sme to zažili, keď sme tu behali s nepopísanou fotografiou. Ja som zúžila možnosti na dvoch hercov a bol to jeden z nich.

VB: Ja si ešte tiež niečo pamätám, ale fakt je, že človek vždy vedel, že má ísť buď za Jankom Jaborníkom, keď tu bol Janko, alebo keď tu bol Oleg Dlouhý, tak za Olegom. Obaja mali prehľad o celom slovenskom divadle. Aj Oleg bol cestovateľ, chodil po celom Slovensku.

ZN: Janko mal viac historický prehľad a Oleg aktuálny. Čiže sa skvelo dopĺňali, v tomto to bolo výborné.

VB: A ešte keď dali hlavy dokopy Janko s Jarom Blahom, tak boli zachytené aj všetky žánre.

ZN: Janko a Jaro sa obidvaja zaujímali nielen jeden o činohru a druhý o operu, ale mali komplexnejší a univerzálnejší prehľad. A Janko Sládeček, to bola chodiaca encyklopédia. Vhodili ste kávu a vypadla informácia.

VB: Zuzku to čaká, aby sa to všetko naučila.

ZN: Práve to je trochu problém – pamäťové inštitúcie majú svoju štruktúru, na ktorú sme my neboli celkom pripravení a zvyknutí. Historicky tu boli len teatrológovia, ktorí robili predovšetkým odbornú prácu. A tá dokumentačná a evidenčná agenda... nehovorím, že zaostávala, robila sa, veď máme staré evidenčné knihy, z ktorých dodnes vychádzame, ale nebolo to na prvom mieste. Na prvom mieste bolo získať materiál, popísať ho, priniesť, založiť.

VB: Myslelo sa, že potom sa to raz zaprírastkuje.

ZN: Ale na každú pamäťovú inštitúciu sa vzťahuje nejaký zákon a ten zákon jej určuje práva a povinnosti. Čo všetko musí spĺňať, ako to má robiť, ako to má viesť. A ten určuje pracovné pozície a každá pracovná pozícia má zase nejaké svoje ďalšie špecifikum. Takže je to teraz v tomto smere o čosi zložitejšie. Ale máme Centrum výskumu divadla. Takže vlastne...

VB: ...nech sa starajú.

ZN: Nie, nech pomáhajú. Tak by som to povedala. Je veľmi dobré, že na ODDID máme odborníčku na bábkové divadlo, takže je s tým konzultovať. CVD má zas Moniku Čertezni, teda tanečné divadlo máme tiež pokryté. Ale čo nám dlhodobo robí problém, je hudobné divadlo.

VB: Opera.

ZN: Odborníci nerastú na stromoch, nestrasiete ich len tak z konára. A zase je to všetko spojené, vedecko-výskumná kapacita človeka práve s tou dokumentačnou, nie každému to sedí a sadne. Väčšina odborníkov má svoje pôsobisko niekde inde. Napríklad odborník na operu pán Červenka je dramaturgom v Národnom divadle. Ďalší sú v akadémii vied a tak ďalej.

VB: Je iné bádať v archívoch pre vlastný záujem a potreby vlastného výskumu, a iné tu pracovať. Mišku Mojžišovú, ktorá je v SAV, tiež zaťažovalo sedieť v archíve, keď sama začala byť aktívna, písala, cestovala, a ešte mala aj robiť v dokumentácii.

ZN: Človek k tomu musí mať vzťah. Chodia nám sem praktikanti, študenti, niekto môže byť veľmi šikovný, ale jednoducho vidíte, že či k tomu má vzťah alebo nie. Lebo akonáhle založíte zle jednu obálku alebo jednu fotku, tak sa stáva stratenou. To by sa ukázalo vo chvíli, keď by ste museli prechádzať dvanásťtisíc inscenačných obálok, aby ste našli tú konkrétnu, ktorá bola zle založená, alebo osemtisíc osobných obálok, lebo niečo nie je tam, kde to má byť. Veď preto tie revízie trvajú tak dlho, ako trvajú. Keď chcete každú jednu obálku vybrať a čo i len pozrieť, aký typ materiálu sa v nej nachádza, či sú v nej fotky, či sú v nej články, zaberie to čas.

VB: A ešte si predstavte zosúladiť s tým databázu. Niekedy máte popísané články v informačnom systéme, čítate nejaký dlhý riadok a nájdete tam, že „čierny bábkarský oblek“. A pritom na začiatku bolo, že Veselé paničky Windsorské, zlatý oblek.

ZN: Keď to zadávali do systému, tak sa niečo zle prepísalo. Neprepísal sa celý riadok, iba prvá polovica a druhá polovica zostala z predchádzajúceho záznamu. A už je to.

VB: A hneď máte dva kostýmy.

ZN: V jednom.

VB: Začiatok je zlatý a potom je čierny.

 

Generačná výmena, sitzfleisch a susedia

ZN: To je presne tá minca, ktorá má dve strany. Keď má byť človek tvorivou osobnosťou, tak ho jednoducho ten dokumentátorský režim ubíja. Potrebuje nadhľad. Nie tu byť päť dní v týždni a desať hodín zakladať výstrižky.

VS: Potrebuje písať doma a mať voľno. A dôveru.

ZN: Ak si máme splniť dokumentátorskú povinnosť, všetko zachytiť, naplniť databázy, atď., musíme rozvíjať paralelne aj Centrum výskumu divadla tak, aby sme sem dotiahli osobnosti, ktoré budú mať zázemie. Ja nehovorím, že my v dokumentácii nemáme byť vzdelaní a múdri, samozrejme. Musíme. Veď sa musíme orientovať.

VB: Ale malo by to byť tak, že keď vyberieš človeka na balet, tak urobí napríklad výstavu z toho, čo tu máme, a ešte donesie materiál z Národného divadla, pôjde, kam treba, aby to bolo zmysluplné.

ZN: V posledných rokoch sa hlavne veľmi rýchlo výrazne obmenili ľudia.

VB: Ja som odišla na operáciu, za tri mesiace som sa vrátila a polovicu osadenstva som nepoznala.

ZN: Človek v dokumentácii začína byť zaujímavý tak po 5 – 10 rokoch. Lebo vtedy už konečne začína trošku poznať nielen štruktúru archívu, ale aj po obsahovej stránke sa v tom začína orientovať.

VS: Lebo materiálu je kvantum.

ZN: Takže keď sa potom takto obmieňajú ľudia v archíve, chýba tam to zoznámenie sa. Preto hovorím, že pre mňa bolo dôležité, že som nevhupla rovno ale že som prechádzala rôznymi pozíciami, rôznymi činnosťami.

VS: To pomohlo.

ZN: Pritom ja som naozaj neprišla do pre mňa novej inštitúcie. Ale aj tak to bolo dobre, že som získala skúsenosti „z každého rožku trošku“ a oboznámila sa aj s činnosťami, ktoré som predtým nikdy nerobila. To bolo veľké plus.

VB: Ja som tu bola, keď tu začal pracovať Karol Mišovic a začala som s ním robiť výstavy. Povedala som, že to bude druhý Janko Jaborník. On mal prístup k lístkovniciam, vedel, čo je v obálkach a všetko.

VS: Lebo Janko ho zaúčal.

ZN: On sem začal chodiť ešte ako gymnazista. To je to, čo hovorím, že človek v dokumentácii začína byť zaujímavý po desiatich rokoch, ak prácu nemá robiť len mechanicky.

VB: Tu sú teraz veľmi mladí ľudia, ktorí potrebujú tých pár rokov, aby sa plnohodnotne zapojili do procesov.

VS: Veľmi veľa musia študovať.

VB: A musia mať v prvom rade záujem.

VS: Tie osobnosti, ktoré sme tu mali, čítali neskutočné kvantá kníh. Minútu si nevydýchli. Stále mali pocit, že sa musia učiť. Lenže kto z mladých sa dá na túto rehoľu.

VB: Mladá generácia dnes všetko robí cez počítač, aj číta. Moja švagriná do mňa hustí, prečo nečítam elektronické knihy. Ja ich tam mám natiahnuté, ale prečítala som dve. Mňa to nebaví. Ja si rada kupujem knihy. Proste si to musím odlistovať. Švagrinej hovorím, daj mi pokoj, čítam len normálne knihy.

ZN: Mne niektoré knihy nerobia problém, keď ich mám čítať v čítačke, ale niektoré sú také, že sa na ne neviem v tej elektronike sústrediť. Vyslovene si ich potrebujem zobrať do ruky. Ale čo sa týka tých generácií, mám pocit, že sa objavujú vo vlnách. Sú silnejšie ročníky, niektoré tak, že sa uchytí celý ročník. Na našu škodu, nie vždy v Divadelnom ústave. A potom príde vákuum.   

VB: Napríklad Dagmara Podmaková, Miloš Mistrík, Maťašík, Miloš Ruppeldt, to bol silný ročník.

VS: Oni sa doslova pretekali, kto, čo napíše, kto, čo prečíta.

ZN: Aj Oleg bol ich spolužiak.

VB: A Danka Sliuková bola, myslím, o rok vyššie alebo nižšie. Alebo predtým rovesníci, Čavojský, Lajcha, Suchánek, Lehuta. Tí, keď sa stretli, tak to bolo ako v encyklopédii. To sú tie vlny, možno každých desať rokov sa to zopakuje.

VS: Tí ľudia na sebe stále robili. Mali veľkú sebadisciplínu.

ZN: Možno keď sa ľudia rozhodujú o tom, čo pôjdu študovať a čím by chceli byť, tak by mali poznať platové tabuľky platové.

VS: Ale chvalabohu, že toto ich nezaujíma, pretože tých bláznov, zanietencov, by bolo menej. Alebo by neboli vôbec. Dobre, že to v tých devätnástich rokoch ešte neriešia.

ZN: A to je na tom Divadelný ústav ešte veľmi dobre v rámci kultúrnych inštitúcií.

VB: Zuzka si možno pamätá, koľko som strávila času v lístkovnici, keď som pripravovala výstavy s kolegami teatrológmi. Ladislav Lajcha mi doniesol obálky a nakázal – z toho mi vyberte fotky. A ja som plakala a vyberala. A on si potom z toho ešte vybral to, čo sa mu hodilo.

ZN: Keď budeme mať všetko zdigitalizované, tak to bude trošku jednoduchšie, lebo budeš len odpisovať evidenčné čísla.

VB: Divadelný ústav Praha to tak má už teraz. Keď niečo hľadáš, môžeš si pozrieť náhľady a už im len napíšeš, čo potrebuješ. Aj niektoré české divadlá už majú takú možnosť.

VS: Ale porovnaj si počet ľudí, ktorí to spracovávali tam v porovnaní s nami tu. Pani Hantáková, ich vedúca knižnice raz prišla k nám a potom volala kolegyne, nech sa idú pozrieť na toho blázna, ktorý tu robí. Vtedy som bola jedna. Že: „Ona tady dělá samotná.“ A kolegyne sa prišli na mňa pozrieť.

 

ZN: A to ešte treba povedať jednu vec, že my máme zbierky a zbierkové predmety od roku 1920.

VB: Oni majú od roku 1945.

ZN: Do roku 1945 to má u seba Národní muzeum. A od toho roku je to parketa Divadelného ústavu.

VS: A napríklad scénografické oddelenia majú už roky samostatné.

VB: A výstavy koncipujú podľa toho, na čo majú odborníkov, napríklad tam majú Helenu Albertovú, ktorá sa venuje len Josefovi Svobodovi. To pripravuje, vysiela do zahraničia.

ZN: Keď tu boli nedávno z Národného múzea z Prahy, previedli sme ich výstavou a potom sme sa rozprávali, že majú okrem zbierok, ktoré spravujú, aj nejaké svoje témy. Tie skúmajú a venujú sa im. Ale musia mať úplne inak zadelenú štruktúru pracovných povinností, aby to takto mohlo fungovať.

VS: Ale na druhej strane netreba zabúdať, že mnohé veci nemajú. V dokumentácii všeličo nezachytávajú. Hovoria: „My to nevedeme.“ Keď som tam posielala celé krabice materiálov, prešťastná, že čo som nazbierala o českom divadle, tak mi poďakovali. Že jé, oni s tým majú robotu a že to nemusím posielať. Ja som bola v šoku. V knižnici tiež. Stačí im jeden kus. My máme z viac požičiavaných titulov aj po sedem – z dejín divadla napríklad. Im nevadí, že bez váhania pošlú preč čitateľa, keď niečo nemajú.

VB: Môže ísť do Národnej knižnice.

ZN: Keby mala Vierka niekoho poslať preč, tak radšej bude utekať kúpiť knihu.

VB: Nerobia ani malé výstavy ako my, ktoré idú do divadiel. Len veľké. Ale nie veľké v tom zmysle, že tam majú 3D objekty a mobiliár, ale také, ktoré sú atraktívne aj pre zahraničie, špičkové výstavy.

VS: Ale my vydávame lepšie knihy, to priznávajú aj Česi.

VB: Ale to ich „etheatre“[3] majú dobré.

ZN: Podarilo sa im napojiť na Nórske fondy, takže sa napríklad oveľa skôr ako my pustili do digitalizácie fotografií.

VB: Majú aj svojho fotografa, Viktora Krombauera, ktorý získal niekoľko cien. Výborný fotograf. Robia to pekne. Napríklad aj vnučka Františka Tröstera tam teraz pracuje. Ja už tam veľa ľudí nepoznám, často sa to mení. A obslužný personál, to sú ľudia zvonku. Voľakedy polovička boli zamestnanci. Teraz už všetkých najímajú. Majú nejaký rozpočet a podľa toho oslovia ľudí. Asi sa s nimi nemôžeme porovnávať, majú to skrátka inak nastavené.

 

Výstavy

VB: Za Andreja Maťašíka sa robilo okolo dvadsaťštyri výstav za rok, potom sa to zvyšovalo až na tridsať, ktoré prešli cez moje ruky. Menších aj veľkých. Veľká sa robila tak jedna ročne, lebo to bolo náročné finančne aj na skladovanie. Napríklad teraz sa už mesiace zaoberáme tým, že kam zložíme exponáty, keď sa skončí výstava na hrade, lebo nie je priestor. Je to jedno celé poschodie a my nemáme nič. Všetko je plné. Je šťastie, že niečo z toho pôjde do Košíc.

VS: Nech to z tých Košíc nevracajú.

VB: Počúvaj ma, veď exponát z PQ, to mravenisko, je zložené u Krajčoviča v sklade. Už to zoberú tie Bátovce?

ZN: Áno, lebo už majú overené, že to môže ísť do exteriéru.

 

VB: Teraz už je to oklieštené, ale v minulosti sme robili aj v zahraničí veľa výstav, často v spolupráci so slovenskými inštitútmi. S Prahou, Budapešťou, s Viedňou, s Berlínom, občas sme išli do Varšavy, výstava bola aj v Baku, občas niečo išlo do Moskvy, do Talianska. Aj v Paríži sme mali výstavu. A keď prišla súčasná riaditeľka, Vladislava Fekete, tak sme vystavovali aj v Novom sade na festivale Sterijno pozorje, pravidelne sme sa ho zúčastňovali s fotografiami a scénografi tam vyhrávali ceny. Zlato tam dostal Ján Zavarský a striebro Aleš Votava, už posmrtne.

Boli sme aj v Bosne a Hercegovine v Banja Luke, odtiaľ sme prišli domov ako údenáče. Išli sme tam v novembri a oni všetko spaľovali. Všetko, čo ležalo na zemi, skúrili. V meste bol stále smrad. A keď sa v izbe zapla klíma, tak to bolo všetko vnútri. Otvorila som okno, že vyvetrám, to bolo ešte horšie. Aj kufor som po návrate musela vyprať. Také to bolo smradľavé.

ZN: Prosím ťa, ako sa perie kufor?

VB: Treba ho vydrhnúť zvonku, zvnútra detto, vyvesiť pekne von. Bol taký textilný, do tej textílie sa to zažralo. Bolo to hrozné, ale v dobrom sme na to spomínali. Aj tam sme robili bábkové divadlo, výstavu na festivale. Teraz je toho menej, v minulosti sa viac udržiavali vzťahy aj v rámci tých mimovládnych organizácií, ľudia sa viac poznali, viac sa chodilo. Boli sme napríklad vo Florencii. Nejaká pani z ministerstva zahraničných vecí nás poslala do Florencie na výstavu, ktorú vybavoval ešte Jaro Blaho, v prvom tamojšom opernom divadle. Mali sme ju ísť nainštalovať, mali sme na to päť dní aj s cestou, jeden deň ideš tam, druhý deň naspäť, tri dni boli na inštaláciu. A ona mi povedala, že budeme bývať vo Fiesole. Ja hovorím: „A ďalej?“ „No, nič ďalej, tam sa ubytujete.“ Je to asi 10 – 15 kilometrov za Florenciou, v kopcoch jeden hotel, ulička, keď sme tam prišli, tak som si myslela, že budeme spať v nejakom ovčíne, také malé to bolo. Išla som s Martinom Bendíkom a Jurkom Vachálkom, zablúdili sme, z diaľnice sme zbehli, tak sme sa dostali k moru. Pýtam sa: „A teraz ako sa dostaneme naspäť na diaľnicu?“ Dve hodiny sme hľadali penzión. Napokon sme našli nádherný renesančný penzión, páni zo Slovenského inštitútu tam chodili na večere, keď mali hostí. Naozaj to bolo luxusné. Ráno sme sa zobudili, bolo to v marci, otvorili sme drevené okenice a tam kvitli olivy alebo mandle. To bolo nádherné.

ZN: Jedno z toho keď zmokne, smrdí.

VB: Čo smrdí?

ZN: Teraz neviem, či oliva alebo mandľa. Keď prší a zmoknú listy, tak to smrdí.

VB: Ale bolo to nádherné a mali sme na to veľmi dobrú spomienku. A tá baba sa na nás vykašľala a vôbec neprišla. Iba povedala „Zložte to tam“ a že sa to potom nainštaluje. Takže v deň, keď bola vernisáž, sme ráno prišli do divadla, postavili sme to a večer bol taký minikoncert, kde pani doktorka Blahová zaspievala. No a my sme tam potom boli, lebo nás pozvali, ale nikto sa s nami nerozprával a všelijako nás obchádzali. A keď sa všetko rozišlo, povedali nám, aby sme prišli na večeru do toho penziónu. Ale my sme sa radšej prešli po večernej Florencii. A keď sme prišli o desiatej do penziónu, oni končili s večerou a na nás celá tá večera o štyroch chodoch čakala. Jedli sme asi do dvanástej, pilo sa červené víno a ráno sme museli skoro vstávať, lebo cesta bola preďaleká. Bendíkovi bolo veľmi zle, ja som jedla diétnejšie, ale jemu, ktorý to zo slušnosti všetko zjedol aj zapil, hoci on inak nepije, bolo ťažko. Takže ja mám aj takéto zážitky. Nie vždy to bolo ružové. Ale často sme tak chodievali s Jurkom Vachálkom a bolo to výborné, lebo on so svojím orientačným zmyslom bol prípad sám osebe. Keď som s ním mala ísť na prvú cestu, tak som mu povedala, aby si kúpil autoatlas, a on chcel, aby som ho šla vybrať s ním. Na druhý deň mi ho doniesol, aby som mu vyznačila v mape, kadiaľ pôjdeme. Hovorím: „Vy neviete čítať z mapy?“ Už si nepamätám, kam sme išli, ale musela som mu to všetko ukazovať. Takže som robila generála. Potom ma raz viezol domov muž Silvie Hroncovej. Začala som ho navigovať v aute a on mi hovorí: „Ja nie som Jurko Vachálek.“ 

VS: On stále nadával, že odíde a stále tu bol.

VB: Veľmi dlho tu bol, za Maťašíka a za Silvie. A ja som sa musela všetky tie cesty sa naučiť.

VB: A v Prahe už aj vedel, že keď uvidí zelenú strechu, pred tou zelenou strechou odbočí do Žitnej a dostane sa na nábrežie. Keď som s ním išla do Prahy, vždy som mu vravela: „Jurko, vyzerajte zelenú strechu, to je múzeum. Tam odbočíte.“  Nevedel to vyčítať z mapy, ale naučil sa orientačné body.

 

Čo z minulosti by sa malo vrátiť

VS: Hodnotenia. Písanie recenzií.

VB: Hodnotenia.

VS: Robili sa interné hodnotenia, to už od sedemdesiatych rokov. Ale veľmi veľa sa písalo aj do denníkov, do Filmu a divadla.

ZN: Je to zaujímavý paradox. Divadlá frflali, keď Divadelný ústav robil hodnotenia a mal túto agendu, teraz im to zrazu chýba. Úplne sa to otočilo.

VB: Ale Zuzka, to je vždy tak. Na niečo sa nadáva a potom, keď to chýba, zase sa nadáva, že sa to nerobí. Za Andreja Maťašíka sa to zrušilo. Keď sa spravila nová štruktúra miest, v polovici deväťdesiatych rokov.

ZN: Ale v ústavných periodikách, NDC informuje a neskôr v časopise Teatro, sa ešte hodnotenia uverejňovali.

VS: To by Andrej úplne neškrtol.

VB: Ale potom za Silvie sa už hodnotenia nerobili vôbec.  

ZN: Dnes by na to musel mať Divadelný ústav možno dvakrát toľko zamestnancov.

VS: Ľudí a osobností, ktoré to vedia.

ZN: Lebo nárast a divadiel a projektov v porovnaní s minulosťou je enormný. Do roku 1989 bolo v ročenkách možno šesťdesiat divadiel, teraz je koľko – stošesťdesiat? Stoosemdesiat? Podľa toho, čo všetko sa počíta. Lebo keď dnes urobia viacerí umelci spoločne projekt, my to musíme zapísať ako divadlo, keďže ho robia pod svojimi civilnými menami a je to ich spoločné dielo. Keď to chceme mať v súpise premiér a chceme, aby sa to ľuďom v súpisoch zobrazovalo, tak nemáme inú možnosť, ako to takýmto spôsobom to do databázy zapísať. Tým pádom je toho veľa.

VB: A to ešte nevieme, či sa nám podarí zachytiť všetko.

ZN: Samozrejme, veľký prínos informačných systémov je v tom, že sa údaje veľmi ľahko dostanú k bádateľom. To je na nezaplatenie. Je obrovské plus, že stránka je kedykoľvek dostupná a aspoň v tej podobe, ktorú umožňuje zákon, sa informácie dajú distribuovať. Na niekoľko kliknutí si viete zistiť inscenačné alebo osobné údaje, viete, čo všetko sa s konkrétnym človekom spája. Viete si overiť, čo k dielu alebo osobnosti máme ďalej v dokumentácii, či sa oplatí prísť atď. Z užívateľského – bádateľského hľadiska je aj digitalizácia skvelá vec. Napríklad sa tešíme z toho, že budeme mať čoskoro zdigitalizované dokumenty do roku 1956. Keď sa vrátia z digitalizácie, tak sa všetko zabalí, ošetrí, uloží a už sa to bude študovať len elektronicky. Materiál bude odpočívať.

VS: A bude sa dať lepšie ochrániť.

ZN: Pre nás to je veľké plus v tom zmysle, že už nebudeme podchvíľou musieť pátrať, kde je nejaká obálka a prečo nie je na svojom mieste.

VB: A báť sa, že sa rozsype.

VS: Áno, už sa všeličo rozsypáva. Napríklad výstrižky, ktoré sa do obálok vkladali zložené.

VB: Tie sa vekom normálne rozsušia.

ZN: Takže teraz to už nebude denne vystavené namáhaniu, čo je veľký prínos.

 

Vízie a budúcnosť

ZN: Mňa sa nepýtajte, ja som v tejto chvíli strašne pesimistická.

VS: Chcelo by to veľa ľudí, veľa peňazí. A potom si budeme aj projekty vymýšľať, aj stíhať.

ZN: Potrebný je koncepčný prístup.

VB: Malo by to mať hlavu a pätu.

ZN: Mám na mysli celkovo kultúrnu politiku. Treba nastaviť parametre a rámce – nech si štát povie, že ktoré kultúrne inštitúcie potrebuje. A ak ich potrebuje, tak nech ich podporuje. Existujú stratégie rozvoja, digitalizácie, elektronizácie, informatizácie spoločnosti. Tak nech sa aplikujú aj na oblasť pamäťových inštitúcií a nech každá inštitúcia dostane v rozpočte primeranú čiastku na tieto činnosti. Nech si nemusíme to, čo potrebujeme, dávať do priorít, aby sme vôbec niečo dostali, ale nech je to bežnou súčasťou rozpočtu. Veď keď je nejaká štátna stratégia, tak by nemala byť len na papieri, ale mala by sa premietnuť aj do nákladov inštitúcie.

ZN: Digitalizácia je rozbehnutá, niečo už máme a chceme pokračovať, to je základ. Ale ide predovšetkým o dôveryhodnosť dát a informácií. Ak chceme byť zmysluplná inštitúcia, tak naše dáta musia byť dôveryhodné. To by mala byť alfa a omega, aby informácie, ktoré zbierame a posúvame ďalej, boli plnohodnotné, aby sa o ne dalo oprieť. Nejde len o informácie, ktoré prichádzajú z divadiel, k tomu patrí napríklad aj spomínaná bibliografia. Mali by sme sa snažiť, aby sme ju mali čo najlepšie spracovanú. V tomto bode máme určité rezervy, a to by sme mohli do budúcna rozvinúť. Lebo koniec-koncov, aj pražský Divadelný ústav má celé bibliografické oddelenie. Vo Filmovom ústave je takisto viacero bibliografov.

A rozhodne – veď je to aj v pláne rozvoja Divadelného ústavu na ďalšie obdobie –, treba podporiť aspoň komorné reštaurátorské pracovisko. Aby sme neboli vo všetkom závislí len od externého prostredia, ale aby sme si vedeli drobné veci urobiť aj sami. Ale, samozrejme, základom je pokračovať v tom, čo robíme neustále – zber informácií, zber dát, ich rozširovanie, overovanie. Lebo informácií na webe je strašne veľa, človek tam nájde všetko možné a mať zdroj, o ktorom viem, že poskytuje dôveryhodnú informáciu, o ktorú sa môžem oprieť, je dnes veľké plus a veľká výhra. Malo by byť našou métou, že chceme byť zaradení medzi tých, ktorí poskytujú presné údaje.

VS: V knižnici by stačilo mať viac ľudí, lebo by sa vďaka tomu oveľa viac spracovávalo. Bol by čas na zháňanie, na výmenu. Veľmi veľa vecí získavame výmenou, hlavne s Čechmi. S inštitúciami, s divadlami a podobne. Ale zaberá to veľa času, čiže by bolo ideálne mať, ak už nie viac pracovníkov na celý alebo pol úväzok, tak aspoň brigádnikov. Ale to všetko je teraz zrušené.

ZN: A samozrejme, je potrebné mať kvalitný alebo aspoň vyhovujúci knižničný informačný systém, ktorý spĺňa presne tie normy, ktoré potrebujeme, aby sme mohli komunikovať nielen na celoslovenskej, ale aj na medzinárodnej úrovni s knižnicami a vymieňať si informácie a dáta.

VS: A mať to všetko kam ukladať. Elektronicky aj fyzicky. A to zase záleží od peňazí, pretože aj keby sme chceli niečo niekde uložiť, tak musíme mať z čoho zaplatiť prenájom.

VB: To isté platí aj pre výstavy. Najlepšie sú tie plošné panelové, lebo sa zavesia a zvesia, môžu sa dať do divadla. Ale tie veľké výstavy sa do divadla nemôžu dať. To sú veci, ktoré môžu ísť len do múzea alebo do galérie. Spolupráce nie sú problém, ide len o to, že my to nemáme kde skladovať ako celok. V tomto je problematická aj dokumentácia, trojrozmerné exponáty, makety, ktoré kolegovia nemôžu kúpiť, lebo ich nemajú kam dať.

ZN: Na druhej strane si neviem predstaviť, že by sme to prestali zbierať.

VS: To je väčšie riziko.

ZN: A vôbec nie je pravda, že sa makety dnes už nerobia.

VB: Robia sa, nie toľko ako v minulosti, ale robia sa.

VB: Na výstave je to najzaujímavejší kus, keď tam je maketa alebo kostým, každý vidí, ako inscenácia vyzerala. Nikto sa nebude pozerať na obrázky v televízii alebo v počítači. Ani ťukať si tam nikto nebude. Preťuká dvakrát-trikrát, prestane ho to baviť a ide ďalej.

VS: Maketa, kostým a projekcia inscenácie. Tieto tri veci sme si vždy pozreli ako prvé. Až potom, keď zostal čas, tak sme pozerali aj pod sklom a niečo sme si prečítali.

ZN: Popravde, teraz sme mali tak veľa veľkých projektov, že keď ich konečne statočne dobojujeme, tak potom sa dúfam už aj my trošičku nadýchneme a budeme schopní začať vymýšľať niečo nové.

VS: Zuzka, potom sa budú spracovávať tie veci, ktoré teraz musia počkať. Takže aké nadýchnutie?

ZN: Priestory sú najväčší a „najhavarijnejší“ problém, ktorý máme.

VB: V skladových priestoroch v Kasárňach na Mickiewiczovej ulici už sa nedá nič uložiť. My tam teraz robíme revíziu kostýmov a vyčlenili nám v podstate len chodbu.

ZN: Áno, lebo tam je veľká časť registratúry, spracovaná, uprataná, potom sú tam aj veci pripravené na skartovanie, to by bolo treba dotiahnuť do konca. Táňa z kníhkupectva Prospero tam má svoje knihy. Vierka tam má časť knižnice, to je zase niečo iné. A my tam ešte máme kostýmy a vysťahované prepísané VHS.

VB: A všetka technika, elektrotechnika, ktorá sa už nepoužíva, lebo to sa nemôže vyhodiť len tak. To je v jednej miestnosti.

ZN: To treba odviezť do zberného dvora.

VS: Ale to sa nemôže len tak, lebo na to sa musí osloviť špecializovaná firma a oni to potom odvezú. A ak sa nepostupuje správne, môže z toho byť veľká pokuta. Ale prečo sa to už nedá urobiť?

ZN: Niektoré veci sa nemôžu odstrániť kvôli zmluvným a zákonným lehotám. Keď urobíme nejakú veľkú výstavnú architektúru a výstava skončí, nemôžeme to vyhodiť, lebo to je zákonom dané.

VB: Môže sa to použiť na ďalšiu výstavu, ale nesmie sa to vyhodiť. Štyri roky to tam leží, zapadá prachom, prehadzuje sa to hore-dole, pokazí sa to. O štyri roky sa to vyhodí, lebo to nikto nechce. Nik to už nechce použiť, každý má svoje projekty, stolári sú rozmaznaní, chcú robiť len z nových vecí.

VS: Vieri, pamätáš, ako si ty to isté použila, len otočila na druhú stranu, podlepila?

VB: Lebo mi nik nedal žiadne peniaze.

ZN: Čo sa stále nepodarilo a chýba nám, sú aj vlastné expozičné priestory. 

VS: O tom sa už rozpráva asi tridsať rokov.

ZN: Aj viac. A idea divadelného múzea je možno ešte staršia.

VB: To malo byť v Prešove, keď sa rekonštruovala historická budova Divadla Jonáša Záborského, taký bol plán. Popri divadle mali fungovať výstavné priestory, videotéka, mali tam byť študijné priestory, ešte Jano Zavarský na tom pracoval ako scénograf.

VS: Ja si myslím, že by to malo byť v SND, kde by to videlo najviac ľudí. To by malo najväčšiu logiku. Lenže oni nemajú ani vlastné výstavné priestory. Keď dostavovali novú budovu, my sme si všetci mysleli, že jej súčasťou určite bude múzeum, to by bolo najlepšie.

ZN: Do SND sa zmestí iba panelová výstava, 3D objekty by sa vystavovať nedali, navyše pre divákov by to bolo otvorené len vtedy, keď sa hrá predstavenie, takže by to nespĺňalo účel, iba ako dočasné riešenie. Je to veľmi zložité, rokovalo sa aj s Národným divadlom, ale keďže sú všetky tieto naše inštitúcie závislé od dotácií štátu, ktoré sú nedostačujúce, tak sú nútené aj do zárobkovej činnosti. Čiže ak aj má Národné divadlo nejaký čo i len trochu vhodný priestor, tak ho prenajme, aby vykázalo zisk. My by sme ten komerčný prenájom nikdy nezaplatili, lebo by nám na to ministerstvo nedalo peniaze. A bolo by to aj absurdné – ministerstvo kultúry by nám dalo peniaze, aby sme my mohli zaplatiť Slovenskému národnému divadlu a Slovenské národné divadlo by si to vykázalo ako zisk. Ideálne je, keď sa dokáže inštitúcia dohodnúť napríklad s mestom a dostať priestory za symbolickú cenu alebo mať vlastné priestory. To by bolo úplne najlepšie.

VB:  Dnes všetky kultúrne inštitúcie zápasia s peniazmi a chcú na niečom zarobiť. Ja ich chápem.

ZN: Hľadali sa možnosti, ale chce to aj politickú vôľu, aby sa niečo zrealizovalo.

VS: Pritom by stačilo, aby ministerstvo povedalo, že je hlúposť, aby jedna ministerská organizácia platila druhej. 

VB: Veď hrozilo, že aj za podujatia, ktoré sme mali vo dvorane Ministerstva kultúry, budeme platiť. Povedali nám, že oni to robia za odplatu. Hovorím, ale my sme predsa vaši podriadení.

ZN: Nie sme cudzí. Ale to je bežné, lebo my aj sídlo máme v budove Ministerstva kultúry a vlastne mu platíme nájomné za všetko, čo tu je.

VB: A nie nízku sumu.

ZN: Čiže Ministerstvo kultúry nám dá nejaké peniaze, aby si veľkú časť z toho zobralo zase naspäť.

VS: Nemá to logiku.

ZN: A potom idú meniť okná a vymenia len tie, ktoré sú typické a tie, ktoré sú atypické nevymenia, lebo by to bolo drahé. Sú to všelijaké drobnosti, ale človeka sa to tak nejako bytostne dotýka. A ešte sa budeme veľmi smiať, keď ministerstvo príde s tým, že ide budovu predávať.

VB: No veď sú to lukratívne priestory.

ZN: To chceli urobiť mnohí ministri. Behali sem jeden za druhým ako na hodiny klavíra. A chceli predávať.

VB: Ako kšeft by to bolo výborné.

VS: A pritom voľakedy sme mohli mať vlastnú budovu.

VB: Ktorú?

VS: Nemlahovi ako riaditeľovi dávali pozemok, aby sme si postavili. Ale on sa k tomu postavil tak, že stavať dom ani za svet.

VB: A keď Silvia nastúpila za riaditeľku, veľmi chcela, aby sme boli správcami tejto budovy. Ale potom jej ekonómka vysvetlila, že čo to všetko obnáša. Od pokazenej žiarovky a nesplachovateľného záchoda by všetko musela riešiť ona ako riaditeľka. Tak sa toho veľmi rýchlo vzdala, lebo to je budova, do ktorej treba stále investovať peniaze.

VS: Je veľmi stará.

ZN: Vlastník sa musí rozhodnúť, že čo s tým. My môžeme riešiť dielčie veci, vymaľujeme, kúpime si možno nejaký nový nábytok.

VS: Alebo čistíme po vytopení. Raz spodok, raz vrch. Podľa toho, kade to tečie.

ZN: Ale akonáhle treba riešiť, že tečie radiátor alebo vymeniť okná, tak to už treba riešiť so správcom budovy, s ministerstvom kultúry, lebo to už je ich zodpovednosť.

VB: Zažili sme už všeličo.

 

 

[1] ASSITEJ – Medzinárodná asociácia divadla pre deti a mládež, ITI – Medzinárodný divadelný inštitút, OISTAT – Medzinárodná organizácia scénografov, divadelných architektov a technikov, UNIMA – Medzinárodná bábkarská asociácia.

[2] Miro Procházka odišiel z pozície šéfredaktora časopisu Film a divadlo v roku 1990, časopis úplne zanikol v roku 1992, pozn. red.

[3] Virtuální studovna IDU - vis.idu.cz (pozn. red.)