Každý z nás chce mať vlastné, rovnako veľké pieskovisko

Mužsko-ženské vzťahy sú témou večnosti. Rovnako aj problematika rodovej identity. V posledných rokoch sa stále viac a viac hovorí, že človek sa jednoducho nemôže zaradiť len do jedného biologického okienka — muž alebo žena. Dokonca sa ukázalo, že človek môže mať niekoľko rodových identít, ktoré sa navzájom prekrývajú. Tvorivý tím prešovského divadla nazrel do týchto zásadných tém dneška prostredníctvom vysoko štylizovaného javiskového tvaru. 

V rámci utorňajšieho hlavného programu sme videli Pieskovisko. Inscenáciu debutovej hry nadaného poľského dramatika mladšej strednej generácie — Michała Walczaka, ktorý nemusí byť pre slovenských tvorcov a divákov úplne neznámy. Pieskovisko sa na Slovensku realizovalo už dva razy. V roku 2003 uviedli Walczakovo Pieskovisko na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a neskôr ho hralo nezávislé združenie Stromy. Napriek časovému odstupu od vzniku predlohy Pieskovisko stále rezonuje aktuálnou tematikou.

Branislav Mazúch sa zaraďuje k invenčným slovenským režisérom, pre ktorého tvorbu je typická práca s rôznorodými štýlmi divadla. Najčastejšie balansuje na pomedzi činohry, objektového či bábkového divadla. Na javisku často experimentuje, vnáša progresívne výtvarné princípy aj do práce kamenných divadiel a hľadá nové tvorivé možnosti v spôsobe hereckého vyjadrenia a zapojenia scénografie. V prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča opätovne potvrdil svoj široký umelecký záber. V Mazúchovom podaní sa Walczakovo Pieskovisko stáva komunikatívnym a sugestívnym, scénicko-výtvarným tvarom, na ktorom sa z chuti smejete, a na konci predstavenia zistíte, že smiech možno nebol na myšlienky odohrané pred vašimi očami tou najsprávnejšou reakciou. Podľa neurovedca Roberta Provina je ľudský smiech až z 80% obranným mechanizmom, v podstate sa jedná o druh dištancu. Z môjho pohľadu sa režisér s publikom pohráva zámerne, je to súčasť konceptu. Akoby divákov navádzal, aby sa zamysleli nad tým, prečo sa smejú.

Pieskovisko je o nepredvídateľnom (virtuálnom) súčasnom svete, o boji osobnom i politickom, o hľadaní sa, o slobode a neslobode, o rodových identitách, o vyslovovaní názoru, o (ne)komunikácii alebo o (ne)rovnosti medzi oboma pohlaviami. Tvorivý kolektív prostredníctvom inscenácie vedie s divákmi dialóg ohľadom niekoľkých dôležitých polemík a robí to bez filtra ružových okuliarov.

Mazúchova scénická idea tkvie v jednoduchej, ale výpovednej náznakovosti, ktorá skvelo interpretuje niektoré zo spomenutých tém (genderová identita, realita vs. fikcia a ďalšie). Hrací priestor Štúdia SND bol ohraničený čisto bielym podkladom, avšak podklad smeroval aj vertikálne, na zadnú stenu hracieho priestoru. Na oboch stranách javiska sa nachádzali rôzne drobné rekvizity (čierna bábka z igelitového vreca, modulujúci mikrofón s vysokou citlivosťou, dievčenská bábika), ktoré neslúžili len ako doplnok, ale boli aktívnou súčasťou celku. So spomínanou bielou bola v kontraste výrazná oranžová farba. Symbolika tejto sekundárnej farby je bohatá. V mnohých prípadoch zosobňuje najmä ľudské negatívne vlastnosti; autoritatívnosť, ignoranciu, neustálu túžbu podmaniť si slabšieho alebo sebeckosť. Výtvarníkovo rozhodnutie vyhnúť sa bytostne naturalistickému scénickému riešeniu, ktoré by, naopak, nedokázalo byť tak výpovedné ako toto štylizované, vyprahnuté až umelo pôsobiace pieskovisko“ modernej doby, vnímam jednoznačne ako prínos.

Dôležitý bol obraz, v ktorom On (Zdenka Kvasková) rozdelil pomyselné pieskovisko na dve nerovnomerné polovice. Sebe, ako mužovi a potenciálnemu vlastníkovi tohto verejného priestranstva, si, samozrejme, prisúdil širšiu časť. Žiaľ, v súčasnom svete ešte stále prevláda mužská dominancia — toxická maskulinita, ktorá potláča ženskú slobodu a očakáva od žien pasivitu. To sa prejavuje aj v postave Ona (Iveta Fejková). Na túto problematiku poukazovali aj kostýmy výtvarníčky Lenky Rozsnyóovej. On je aktívnym činiteľom odetým do nohavíc s trakmi. Naopak, Ona má oblečené body s tylovou nariasenou sukňou, ktorá doslova zväzuje jej ruky – nemôže sa brániť, nemôže konať. Ku koncu inscenácie sa prezlečie do nohavíc presne takých, aké má On . Jej charakter sa vyvíja, Ona ide ďalej. Na rozdiel od chlapčenskej postavy sa nestráca v zacyklenom virtuálnom svete hier, žije v realite, v ktorej On už fungovať nevie. Tento fakt podnecuje k existenčnej otázke, zmizli muži ako takí zo skutočného sveta? 

Obe herečky sú si na javisku rovnocennými partnerkami. Interpretky balansujú na pomedzí humoru, miernej agresie a expresivity (každá inou mierou), čo napomáha celkovej gradácii a dynamike. Popri vysoko štylizovanom herectve a expresívnom jazyku hry, ešte umocneným prekladom do rytmickej rusínčiny, je veľmi náročné zachovať si rovnováhu medzi dôveryhodnosťou a paródiou. Zdenke Kvaskovej i Ivete Fejkovej sa podarilo konzistentne stvárniť postavy a udržať si svoje emócie na uzde.

 

Dominika Horváthová

A
A
A