LÚČIME SA S DANOU SILBIGER-SLIUKOVOU (1953 – 2025)

Dana Silbiger-Sliuková
(* 11. december 1953, Bratislava – † 12. november 2025, Bristol, Veľká Británia)

S hlbokým smútkom sme prijali správu, že nás 12. novembra 2025 vo veku 71 rokov navždy opustila teatrologička, divadelná kritička, prekladateľka Dana Silbiger-Sliuková, tiež bývalá zamestnankyňa Divadelného ústavu.

Zdroj: rodinný archív

Dana Silbiger-Sliuková vyrastala v Bratislave, kde v rokoch 1969 až 1973 študovala na Gymnáziu na Vazovovej ulici. Štúdium divadelnej vedy a dramaturgie absolvovala v roku 1978 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V neskoršie obhájenej rigoróznej práci v odbore divadelná veda sa venovala porovnávaniu českých a slovenských prekladov Shakespearových drám (1987). Už rok pred ukončením samotných vysokoškolských štúdií sa zamestnala v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave, neskoršom Divadelnom ústave, v ktorom bola počas rokov 1990 – 1994 aj zástupkyňou riaditeľa J. Blaha. Po roku 1989 až do roku 1994 zastupovala Divadelný ústav v medzinárodnej organizácii divadelných múzeí, archívov a dokumentačných centier SIBMAS. Vďaka jej aktivite v tomto období prebiehala intenzívna spolupráca s divadelnými múzeami vo Viedni, Amsterdame, Štokholme, Kodani a Lisabone. Z Divadelného ústavu musela odísť v roku 1994 po nástupe vlády V. Mečiara k moci.

Ako divadelná kritička sledovala činohernú produkciu prakticky všetkých slovenských divadiel, čím presadzovala svoj názor, že i mimobratislavské divadlá si zaslúžia rovnakú pozornosť ako tie z hlavného mesta. Špeciálne sa zameriavala na tvorbu pre deti a mládež. Istý čas sledovala aj produkciu bábkových divadiel na Slovensku. S Československou televíziou spolupracovala ako scenáristka na príprave publicistickej relácie OKO, ktorá sa zaoberala problematikou dramatických umení.

Zdroj: Dokumentácia DÚ, Dana Silbinger-Sliuková na festivale Divadlo deťom (1991)

Bola riaditeľkou posledných ročníkov medzinárodnej divadelnej prehliadky predstavení pre deti Divadlo deťom, ktorá sa spočiatku konala od roku 1982 každý druhý rok v Trnave, neskôr v Bratislave až do roku 2004, keď toto kultúrne podujatie zaniklo. Okrem zahraničných inscenácií jadro festivalu vždy tvorilo to najlepšie zo slovenskej divadelnej tvorby pre deti za uplynulé obdobie. V rokoch 1994 až 1998 sa organizátorsky angažovala aj v rámci festivalu Divadelná Nitra, kde jej okrem iného patrila pozícia manažérky pre zahraničie. Neskôr pôsobila v jeho poradnom zbore.

O scénografke a dizajnérke z oblasti bábkového divadla E. Farkašovej vydala publikáciu Cesty – Paths – Wege (1993, reedícia 1997) a rovnako pripravila aj katalóg jej tvorby a výstavu pre Divadelný ústav v Ľubľane v Slovinsku.

Svoje recenzie divadelných inscenácií uverejňovala od roku 1976. Spočiatku pravidelne písala predovšetkým pre Film a divadlo, približne v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia začala spolupracovať s Novým slovom. Po revolúcii v roku 1989 písala napríklad pre časopis Dialóg. Okrem množstva kritických hodnotení jednotlivých činoherných inscenácií prinášala aj hodnotiace a prehľadové články o uplynulých sezónach či reportáže z domácich i zahraničných divadelných festivalov. Jej texty vynikali atraktívnou štylistikou, nebála sa otvorene pomenovať pozitíva aj negatíva. Kládla si presné rečnícke otázky s nádejou, že budú prijaté ako konštruktívna kritika. Uvažovala nad perspektívami režisérov, hercov, prípadne aj ostatných tvorcov. Reflektovala príbeh divadla a jeho smerovanie, pričom sama naznačovala potenciálne žiaduci smer ďalšieho vývinu. Odborné štúdie publikovala aj v revue Slovenské divadlo.

O jej práci na poli divadelnej kritiky nájdete profil na našom webe: 

https://kritici.theatre.sk/kritici-a-publicisti/silbiger-sliukova-dana/

Od roku 1998 žila striedavo vo Veľkej Británii a na Slovensku, prekladala dramatické texty z anglického jazyka (Ch. Hampton: Popol a vášeň, 2006; D. Kelly: Siroty, 2012; T. Stoppard: Arkádia, 2015 a i.) a pravidelne oboznamovala kultúrnu verejnosť s britskou divadelnou produkciou, novou drámou a divadelnými festivalmi v českom časopise Svět a divadlo. Viac ako dvadsať rokov publicisticky pokrývala dianie na Edinburskom medzinárodnom festivale (Edinburgh International Festival) a takisto aj na najväčšom svetovom umeleckom podujatí – Edinburskom festivale Fringe (Edinburgh Festival Fringe).

Zdroj: Dokumentácia DÚ, Dana Silbinger-Sliuková na festivale Divadlo deťom (1991)

Okrem toho publikovala v rôznych denníkoch a iných periodikách (Práca, Večerník, Literárny týždenník, Kultúrny život, Sme a i.). Ako autorka divadelných recenzií bola prítomná vo všetkých relevantných divadelných časopisoch na Slovensku (Javisko, Teatro, Divadlo v medzičase, kød – konkrétne o divadle a i.), aj na internetových platformách (monitoringdivadiel.sk).

Svoje zásady kritického prístupu k divadelným inscenáciám sformulovala a publikovala v texte príznačne nazvanom Recenzia ako zrkadlo inscenácie (1987). Divadelnú inscenáciu chápala ako umelecký artefakt sui generis, ktorý sa od ostatných výsledkov umeleckej tvorby odlišoval svojou neopakovateľnosťou a (ne)trvácnosťou. Autorka textu zdôrazňovala úlohu písať recenziu ako historický dokument, ako výstižné svedectvo o tej-ktorej inscenácii nielen pre tých, čo opisované divadelné predstavenie nemohli vidieť priamo v dobe jeho javiskovej realizácie, ale aj pre ďalšie generácie. Z archívnych materiálov sa musí dať aj spätne zložiť obraz o inscenácii, ale i herecké profily, sledovať vývin režisérskej osobnosti či umelecký rast scénografa. Kritizovala ohľady recenzentov na personálne obsadenie realizačných tímov a osobné vzťahy s tvorcami. Naopak, volala po čo najobjektívnejšej kritike a po hľadaní spoločnej platformy či hodnotového systému, ktorý by kritici mali prijať, aby sa čo najviac oslabili subjektívne faktory. Hovorila o fixných hodnotách inscenácie ako o jej ideálnom obraze, o čo najúplnejšej výpovedi, ktorá je získaná z viacnásobného videnia toho-ktorého titulu v divadle. Kritik by mal mať na zreteli to, že inscenácia je a stále ostáva organickou jednotou, ktorú on rozkladá a analyzuje. Videnie tejto jednoty však musí ostať zachované. 

V roku 2024 získala ocenenie Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti teatrológie.

Česť jej pamiatke!