Nová dráma bez New Drama

Do sezón 2019/2020 a 2020/2021 tvrdo zasiahla pandémia, rok 2020 hoci bol (alebo skôr mal byť) Rokom divadla, sa nestihol na javiskách naplno rozvinúť. Živú oslavu divadla vystriedala počiatočná neistota a neskôr rôzne adaptácie divadelníkov na novú situáciu a tiež rušenie festivalov, medzi nimi aj festivalu Nová dráma/New Drama. Paradoxne, aj vďaka tomu bola tohtoročná edícia vyskladaná z kvalitou vyrovnaných a dramaturgicky aj inscenačne podnetných diel.

Dramaturgická rada fungovala v dvoch kombináciách (v prvom období Elena Knopová, Barbora Forkovičová, Peter Galdík, Marek Godovič, v druhom Elena Knopová, Marek Godovič a Zuzana Poliščák-Šnircová) a vyberala z viac ako stovky inscenácií. Z toho, čo jej členovia videli a aj z toto, čo sa k nim dostalo len vďaka záznamom či prostredníctvom on-line streamu, vybrali do programu desiatku diel. Inscenácie ako Dnes večer nehráme, Temperamenty, Swing Heil!, Kramerová vs. Kramer (21. storočia) či Winterreise/Zimná cesta však naznačili, že rezonovala otázka slobody myslenia a tiež správanie sa jednotlivca oproti očakávaniam väčšiny. Ďalej platilo, že tvorcovia vychádzali z reflexie spoločenskej situácie na Slovensku, vlastného povolania aj osobných životov autorov či performerov, z hľadania paralel medzi minulosťou a súčasnosťou.

Swing a folklór

Koprodukčná inscenácia Divadla Pôtoň Bátovce a Horáckeho divadla Jihlava Swing Heil! sa konceptuálne rodila už v dobe pred pandémiou, napriek tomu ostala aktuálna. Tvorcovia Michal Ditte a Iveta Jurčová v činoherne-pohybovo-objektovej inscenácii venujú pozornosť neznámym osudom z obdobia druhej svetovej vojny. Nie však prvoplánovo. Príbeh umelkyne Niny Jirsíkovej, ktorá sa v koncentračnom tábore snažila prežiť tancom a Anny Goldsteinovej, ktorá bola popravená, lebo mala rada hudbu (a doma organizovala swingové večierky) sú naznačené iba v kontúrach. Sledujeme krátke prehovory, pohybové pasáže a najmä vizuálne metafory. Jirsíková a Goldsteinová nie sú vykreslené ako rebelky, ale ako obyčajné ženy. Svojou láskou k tancu či swingu nebojovali proti režimu, no svojou vášňou žili. Minulosť je však iba jednou z rovín inscenácie. Tvorcovia koncipovali scénický priestor ako priesečník časov, v ktorom sa fragmenty spomienok na potláčanie slobôd prelínajú s ich dnešnou podobou. Filip Jekkel v inscenácii stelesňuje dnešnú podobu nacizmu. Vyplýva to z kostýmu, jeho mačistického správania a aj tým, že si na ruku maľuje hákový kríž. Ale jeho „nácek“ nie je ako z plagátu. Málokedy je násilný, ostatných konfrontuje skôr tým, že si vyžaduje poslušnosť a disciplínu. Swing Heil! ako syntéza činohry, fyzického divadla a výtvarnej performancie s prvkami divadla poézie vyústi do záveru, ktorý je originálny, aj keď až tak neprekvapí. Objekty, ktoré slúžia ako javiskové symboly, sa odhalia v inom svetle. Na javisku vzniká malá expozícia či inštalácia, prostredníctvom ktorej sa divák môže dozvedieť mnohé chýbajúce súvislosti z naznačených príbehov. Na Slovensku sa za tvorivú slobodu nezatvára, no ako naznačuje inscenácia (a nakoniec aj vlna odporu voči povolaniu umelca počas pandémie), sú takí politici a takí občania, ktorí ju nedokážu vystáť a za umenie sú ochotní považovať iba folklór.

Slovo folklór rezonovalo vo viacerých inscenáciách. Najsilnejšie v javiskovej adaptácii knihy Kataríny Kucbelovej Čepiec. Peter Palík v Divadle Jozefa Gregora Tajovského pohľadom mestského dievčaťa podal správu o tom, ako sa žije (a šije) pánu Bohu za chrbtom. Na javisku sledujeme príbeh Kataríny (Tereza Kmotorková), ktorá odchádza na Šumiac, aby sa tu naučila šiť tradičné čepce a pritom opisuje svoje dojmy z konfrontácie s novým prostredím. Čepiec problematizuje mnohé z toho, čo zväčša vnímame ako naše korene. Aj preto sa tu okrem milých tradícií objavia aj súčasné témy dedín (napríklad problematika spolužitia väčšiny s menšinami) a to, ako tieto témy (de)formujú názory. Tvorcovia rovnako poukazujú na spôsoby, ako je folklór (a jeho motívy) dnes mylne interpretovaný a často zneužívaný pravicovými extrémistami. Rovnako búrajú mýtus toho, čo vlastne slovo folklór znamená. Javiskové prerozprávanie ocenenej knihy síce otvorilo niekoľko pálčivých tém, ktoré pravdepodobne lepšie rezonujú priamo v regióne, odkiaľ divadlo pochádza, no inscenátori mohli do adaptácie pridať viac vlastného pohľadu. Ľúbivé obrazy, hudba v štýle etno či world music a výrazná a pútavá projekcia síce ponúkajú modernú podobu folklóru, no vo veľmi všednej podobe. Inscenátori mohli byť v otázke javiskového stvárnenia odvážnejší a folklór ešte viac „defolklorizovať“.

Vo všetkých doposiaľ spomenutých inscenáciách, a platí to aj pre inscenáciu D1 (pracovný názov) z SKD Martin (inscenácia získala cenu Grand Prix od poroty festivalu), sa objavil aj ďalší trend. Ústup od práce s hereckou individualitou a príklon ku kolektívnemu výkonu sa skloňuje stále častejšie, no na základe výberu to vyzerá tak, že vzniká aj stále viac inscenácií, v ktorých je herectvo rovnocenné s prácou ostatných divadelných profesií. Protagonista nedominuje, ale je súčasťou rôznych prvkov, ktoré tlmočia centrálnu ideu autora, režiséra, scénografa či choreografa. D1 (pracovný názov) je doslova exemplárnym príkladom tohto trendu. Nie je celkom jasné, koho konkrétne herci v inscenácii stvárňujú, ale je zjavné, že jazykom dramatika Lukáša Brutovského v poetike réžie Lukáša Brutovského, scénografie Romana Poliaka a v choreografii Silvie Belákovej ochotne glosujú dejiny prvej a najznámejšej diaľnice. Od sna o veľkej ceste cez Otca Boxera – niekdajšieho predsedu vlády a jeho otváracích ceremónií (za účasti Claudie Schiffer) až po večne nedokončený tunel Višňové. Inscenácia neprináša nové zistenia, je to najmä vtipná, politicky nekorektná rekapitulácia dejín premyslená aj po scénickej stránke. Všetko je v procese, herci sú robotníci a na javisku tvrdo pracujú – odlievajú písmená, z ktorých postupne vytvárajú záverečné posolstvo. Večne nedostavaná cesta z Bratislavy do Košíc sa v texte založenom na čitateľných metaforách a v inscenácii, v ktorej sa monológy striedajú s výtvarnou akciou a folklórne ladenými tanečnými výjavmi (akoby vystrihnutými z národnej opery, hoci nie v krojoch, ale v helmách a pracovných odevoch), javí ako nekonečný, aj keď stále prerušovaný príbeh jednej stavby. Tento večný mýtus, v rovnakej miere tragický ako komický a v prvom rade absurdný, je však zároveň komentárom politického vývoja na Slovensku.  

Perspektívy dieťaťa

Tragikomédia Michala Walczaka Pieskovisko bola jediným textom zahraničného dramatika na festivale. Príbeh je jednoduchý. Kdesi na predmestí si malý chlapec – On – zriadil svoje detské kráľovstvo, v ktorom sa hrá na Batmana. V momente, keď prichádza Ona a zasiahne mu do hry svojou prítomnosťou, sa nezačína detská prekáračka, no skutočná ľudská dráma. Boj o teritórium, ničenie hračiek, hojenie raniek na nohe, hádky o veľkosť priestoru a pravidlá na piesku. Ani v prípade tejto inscenácie nejde o klasickú inscenačnú prácu, Braňo Mazúch neponúka jednoznačný výklad textu. Režisér a v rovnakej chvíli aj scénograf Pieskoviska, vytvoril na javisku štylizovanú realitu – komixovú, post-apokalyptickú, akoby pochádzajúcu z iného sveta. Piesok, na ktorom sa odohráva konflikt, je stvárnený ako biely priestor ohraničený a rozdelený oranžovými páskami, herečky sú maskované, a tak ich postavy pôsobia deformovane, akoby boli chybou v grafike – jednoducho, sú bizarné. Mazúch do role chlapca obsadil Zdenku Kváskovú, ktorá výborne varíruje medzi detskou štylizáciou (bez infantilnosti) a expresívnymi prejavmi. Ona, Iveta Fejková, je s ňou v kontraste, hrá úspornejšie a omnoho viac pracuje s detailom. Núti ju k tomu nielen jej pasívnejšia postava, ale aj kostýmové riešenie Lenky Rozsnyóovej. Fejková nemôže používať ruky, no tento „defekt“ vyvažuje precíznou prácou s nohami a chodidlami. Hoci na javisku sledujeme duel, vzhľadom na to, že pravidlá hry udáva a atmosféru inscenácie (zachytávaním rôznych zvukov a ich „loopovaním“) určuje postava On, ponúka sa výklad, že sledujeme, ako vníma svet osamelé dieťa. Inscenácia na modelovom príklade detí v znepokojujúcej poetike poukazuje na to, ako sa rodia budúci tyrani – zo snahy o nadradenosť, z nečakaných prejavov slabosti či pudov, ktoré vedú k agresii, no aj zo sklamaní.

Perspektíva dieťaťa bola dôležitá aj v inscenácii Kramerová vs. Kramer (21. storočia) z Prešovského národného divadla. Adaptácia románu Averyho Cormana nadväzujúca aj na jeho oscarové filmové spracovanie z roku 1979 je vitálnym javiskovým dialógom režisérky na hlavnú tému oboch kultových diel. Tomáš Mischura a Zdenka Kvásková v úvode opakovane rozohrávajú jednu z kľúčových scén filmu na niekoľko spôsobov. Situácia, v ktorej žena oznamuje svojmu manželovi, že ho opúšťa a necháva ho žiť samého aj s ich spoločným synom počas toho, ako on vitálne rieši svoje pracovné záležitosti, sa odohráva na pozadí pôvodných filmových scén. Stav, ktorý nastane po rozpade vzťahu, hoci ponúka najmä perspektívu opusteného muža a zobrazuje nové situácie, s ktorými sa musí vyrovnať (nutnosť starať sa o syna, vyrovnávanie sa s kariérnymi problémami, hľadanie novej „matky“), nie je vôbec jednostranná ani čierno-biela. Režisérka si vlastne vôbec nekladie otázku, kto má za skazu vzťahu väčšiu zodpovednosť, či to, kto z dvojice trpí viac. Rázusová prostredníctvom známej predlohy otvára vzťahové otázky a tému rodičovských úloh, ktoré momentálne silne rezonujú na Slovensku. A popri tom sa sústredí aj na čosi ďalšie, rovnako dôležité. Okrem dvojice hercov je na javisku prítomná kamera. Zábery premietané na biely prospekt sú odkazom na pôvodné médium, a zároveň väčšinu času zastupujú ich syna. Práve na malého Kramera, toho, kto nemá na situáciu žiadny vplyv, má rozchod jeho rodičov najsilnejší dosah. Ďalšiu interpretačnú rovinu potom ponúkajú všadeprítomné káble a tiež zvukový dizajn, ktorý reaguje na pohyby hercov. Život nie je rovná línia, všetko je zamotané, prepletené a každé rozhodnutie má konkrétne následky, zanecháva nejakú stopu. Táto vzťahová dráma z PND so súčasným odkazom trpí najmä tým, čo v rovnakom momente zaručuje jej dynamiku a nápaditosť, a to je preťaženie rôznymi znakmi, scénickými metaforami a tiež práca s rôznymi médiami. Nie je tu čas na spracovanie všetkých impulzov, pretože sa toho deje až priveľa.

Peter Mazalán, tvorca intermediálnej inscenácie podľa Franza Schuberta a Elfriede Jelinek Winterreise/Zimná cesta, ktorá získala ocenenie študentskej poroty, rovnako vychádzal z detskej optiky. O neurodiverzite sa hovorí stále viac, no v divadle ostáva v úzadí. O to zaujímavejšie je, že Mazalán problematiku spracoval v diele, ktoré spája Schubertov recitál s fragmentami z Jelinekovej Zimnej cesty a autentickými vyjadreniami účinkujúcich. Vďaka tomu vytvoril svojskú hru perspektív. Winterreise začína ako koncert, ktorý narúšajú vstupy mladej, trochu zmätenej dievčiny (Annamária Janeková). Dievča zasahuje do pokojného priebehu predstavenia a neprestáva až do chvíle, keď vystrieda na javisku Mazalána. Pod klavírom nachádza skrýšu a striedavo, raz po nemecky, raz po slovensky, odrieka repliky Jelinekovej textu. Vonkajší pohľad na správanie autistu strieda odhalenie jeho vnútorného sveta, ktorému nemôžeme rozumieť, no môžeme ho akceptovať. V inscenácii neskôr rezonuje aj rodičovská perspektíva, pohľad matky, ktorú stvárňuje Jana Oľhová. Mazalán vytvoril jednoduchý, no pôsobivý tvar, v ktorom sa výtvarná rovina – úsporná scéna s klavírnym krídlom, svetelný dizajn a para  – spája s civilným herectvom, úspornosťou pohybu i gest herečiek. Inscenácia veľmi citlivo pôsobí na emócie, a zároveň na intelekt.

 Bez New Drama to nie je ono

Po minuloročnej prestávke boli organizátori opatrní. Na festivale chýbali zahraniční hostia (tí mohli sledovať aspoň on-line verziu festivalu s odlišnou dramaturgiou). Výnimkou bol len jeden z porotcov, bieloruský dramatik Andrej Kurejčík , ktorému Slovensko poskytuje politický azyl. Prvá časť jeho master class bola autentickou správou o politickej situácii v Bielorusku a doslova pripravila pôdu pre uvažovanie o inscenáciách, ktoré otvárali tému umelca v spoločnosti. Sem patrí aj Dnes večer nehráme z Činohry SND, ktoré dva roky od premiéry nestráca výpovednú hodnotu (aj keď je zrejmé, že vznikala v kontexte výročia Nežnej revolúcie). Na festivale mala miesto nielen preto, že potvrdzuje zrelosť Činohry SND využívať princípy autorského divadla, ale aj preto, že počas tvrdého lockdownu, podobne ako keď sa búral minulý režim, umelci zohrali dôležitú úlohu. A boli za to v rovnakej miere velebení ako hanení. Najspornejším bodom teda bolo rozhodnutie zaradiť na festival adaptáciu diela Stefana Zweiga Netrpezlivosť srdca zo Štátneho divadla Košice. Hoci ide o súčasné čítanie staršieho románu v podobe dobre urobenej činohry, v kontexte ostatných zvolených titulov pôsobil ako „divadelná babička“.

Inscenácie podľa nových textov či adaptácie, ktoré výrazným spôsobom interpretujú predlohu, sú na slovenských javiskách samozrejmosťou aj v divadlách, ktoré sa ešte pred pár rokmi „novej dráme“ vyhýbali. Do popredia sa však pomaly dostávajú aj dramaturgické experimenty. Zvedavosť do budúcnosti vyvoláva to, ako sa divadlá vyrovnajú s reflexiou pandémie, no aj s témou, ktorá rezonuje stále silnejšie – s klimatickou krízou. A samozrejme aj to, ako sa s týmito okolnosťami vyrovná budúcoročná edícia festivalu. Nová dráma/New Drama bez zahraničných návštevníkov, akokoľvek kvalitne zorganizovaná, stratila čosi dôležité z celkovej atmosféry. Bez programu Focus chýbalo tradičné záverečné lákadlo – zahraničný hosť. Ale dá sa na to pozrieť aj inak. Z obmedzení a v núdzovom režime sa často rodia nové nápady a vzniká priestor premýšľať nad rôznymi zmenami, aj keď by ich festival za normálnych okolností ani nepotreboval.

 

Milo Juráni

A
A
A