Vo veku 84 rokov nás navždy opustil herec, režisér a pedagóg Peter Mikulík
S hlbokým smútkom sme prijali správu, že nás v sobotu 13. decembra 2025 vo veku 84 rokov navždy opustil herec, režisér a pedagóg Peter Mikulík.
Peter Mikulík v roku 1963 absolvoval štúdium na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 1962 – 66 bol hercom, od roku 1966 režisérom činohry SND. Vo svete dramatického umenia sa pohyboval už od detstva. Ako člen detskej rozhlasovej dramatickej družiny vytvoril veľa postáv v rozhlasových hrách, v chlapčenskej úlohe sa objavil aj vo filme Drevená dedina (1954), ku ktorým pribudli ešte dve kreácie v činohre SND (Gabo v hre M. Gáspárovej Hamlet nemá pravdu (1962) a Zimin v Gorkého Letných hosťoch (1963) a tiež mladého muža vo filme Vrah zo záhrobia (1966). Už počas štúdií režíroval predstavenia M. Lasicu a J. Satinského v rámci zväzáckych predpoludní (1956 – 61) a v roku 1966 v Dome ČSSP zábavný program Večer pre dvoch. S touto dvojicou pracoval ako režisér ich autorských programov aj v Divadelnom štúdiu (Soirée, 1968) a v Štúdiu S v cykle programov Nikto nie je za dverami (1982), ktoré boli vysielané i v Československej televízii.
(fotografia: Zuzana Jojértová, Dokumentácia DÚ)
V činohre SND, najčastejšie na javisku Malej scény, sa orientoval na uvádzanie modernej dramatiky 20. storočia. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia inscenoval najmä tituly, v tom čase módnej, absurdnej dramatiky (S. Mrožek: Moriak, 1963; V. Havel: Záhradná slávnosť, 1964 a Vyrozumenie, 1966; S. Beckett: Šťastné dni, 1965; H. Pinter: Návrat domov, 1968; R. Vitrac: Viktor alebo vláda detí, 1969; P. Karvaš: Absolútny zákaz, 1969; L. Pirandello: Henrich IV., 1970), kde sa sústredil na hĺbkové sondy do duše moderného človeka zmietaného pocitmi márnosti, zbytočnosti a bezperspektívnosti života.
V ďalšom období bolo meno režiséra Petra Mikulíka spojené najmä s uvádzaním dramatických textov O. Záhradníka (Sólo pre bicie (hodiny), 1972; Zurabája alebo Epitaf pre živého, 1973; Omyl doktora Moresiniho, 1983; Čas brieždenia, 1984; Poloostrovy vianočné, 1987) a M. Kočana (Gadžovia, 1981; Horúci zemiak, 1985) v ktorých hľadal hlbšie súvislosti a súčasnosť problematizoval tak, aby odkryl i menej viditeľné spoločenské javy.
Ďalšiu líniu Mikulíkovej režijnej tvorby tvorili inscenácie titulov svetovej klasiky (Sofokles: Antigona, 1971; G. B. Shaw: Dom zlomených sŕdc, 1971 a Domy pána Sartoria, 1974; H. Ibsen: John Gabriel Borkman, 1977; O. Wilde: Ideálny manžel, 2003; P. Marivaux: Stratégie a rozmary, 2006) i súčasnej modernej svetovej dramatiky (T. Williams: Nedeľa pre bolesť ako stvorená, 1981; E. Bond: Žena, 1985; A. Geľman: Lavička, 1987; B. Friel: Tance na sklonku leta, 1994; E. Albee: Krehká rovnováha, 1998).
Medzi najpamätnejšie inscenácie v činohre SND patrili najmä jeho Zlatí chlapci od N. Simona (1974) a Bockerer od P. Presesa – U. Bechera (1986). Obidve inscenácie boli charakteristické vynikajúcimi hereckými kreáciami popredných členov činohry. V Zlatých chlapcoch excelovali najmä L. Chudík, M. Gregor a I. Mistrík a Bockerer bol hereckým koncertom L. Haverla v titulnej postave.
Jeho réžie boli postavené na dôkladnej analýze dramatického textu so schopnosťou inšpirovať herecký kolektív vytvárať plastické portréty dramatických postáv. Jeho inscenácie neohurovali vonkajšími divadelnými prostriedkami, naopak boli divadelne veľmi striedme, nabité však vnútorným dramatizmom a v službe autorovej dramatickej myšlienky.
(fotografia: Dokumentácia DÚ)
Okrem divadla režíroval veľké množstvo televíznych inscenácií. Z nich pripomeňme najmä televízne seriály Thibaultovci (1982) a Štúrovci (1991).
Pôsobil aj ako pedagóg na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Zaslúžil sa o rozvoj medzinárodného festivalu divadelných vysokých škôl Istropolitana Projekt a stál aj pri vzniku subkatedry divadelného manažmentu na katedre réžie a dramaturgie. V rokoch 2011 – 2014 pôsobil ako dekan Divadelnej fakulty VŠMU.
Za svoju prácu a prínos získal aj viaceré ocenenia. V roku 1983 získal Cenu ZSDU za televíznu tvorbu, v roku 2022 si od prezidentky Zuzany Čaputovej prevzal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry. V roku 2023 mu bola udelená Zlatá medaila VŠMU za výnimočný prínos slovenskému divadelníctvu a mimoriadne zásluhy pri rozvoji Divadelnej fakulty VŠMU.
Ďakujeme Petrovi Mikulíkovi za jeho celoživotné dielo, výnimočný prínos pre slovenské divadlo a za generácie tvorcov, ktoré formoval ako pedagóg.
Česť jeho pamiatke!
