Navždy odišla kostýmová výtvarníčka Helena Bezáková

Divadelný ústav s hlbokým zármutkom prijal správu, že slovenskú divadelnú scénu navždy opustila významná kostýmová výtvarníčka Helena Bezáková. Vyjadrujeme úprimnú sústrasť rodine a všetkým blízkym pani Bezákovej, ako aj jej dlhoročným spolupracovníkom a kolegom. Česť jej pamiatke.

foto: Ladislav Lajcha; zdroj: Múzeum Divadelného ústavu

Helena Bezáková (19. 8. 1936 Oponice – 18. 7. 2025 Bratislava) v rokoch 1952–1956 študovala keramiku na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V rokoch 1956–1958 absolvovala štúdium maľby u prof. Jána Mudrocha na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V ďalšom vzdelávaní pokračovala v období 1958–1962 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde ukončila štúdium scénografie u prof. Ladislava Vychodila a kostýmového výtvarníctva u prof. Ludmily Purkyňovej. Následne v rokoch 1962–1966 pôsobila ako kostýmová a scénická výtvarníčka v Štátnom divadle Košice. Od roku 1966 prijala angažmán ako kostýmová výtvarníčka v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. 

Peter Zvon: Tanec nad plačom, Činohra SND 1969; zdroj: Múzeum Divadelného ústavu

V tvorbe Heleny Bezákovej bola  dominantná farba ako nositeľka výrazu, tvarová jednoduchosť a bohatá štruktúra povrchu. Farba mala vysokú výpovednú hodnotu najmä pri tvorbe kostýmov pre historické hry, opery a romantické balety (Romeo a Júlia, ŠD Košice 1963; Tanec nad plačom, SND 1969; Cid, SND 1972; Kamenný vládca, ŠD Košice 1972; Čarovná flauta, SND 1986; Macbeth, SND 1989). Farebné, materiálové a tvarové variácie robili z jednotlivých kostýmov priam samostatné umelecké artefakty. Vo svojej tvorbe uplatňovala  bohatú škálu tradičných i netradičných textilných techník. Vytvárala zaujímavé plastické štruktúry, ktoré často stavala do kontrastu s hladkými povrchmi (Svätopluk, SND 1970). Helena Bezáková dokázala svojou farebnou víziou, vygradovať dej drámy od úvodnej zápletky, cez celý dramatický oblúk, až po rozuzlenie (Kráľ Lear, SND 1975). Kostým sa stával nositeľom deja, vyjadrením charakterov, nálad a spoločenského postavenia jednotlivých postáv. Jej typické kostýmové výtvory sa vyznačovali noblesnosťou, gracióznosťou a malebnosťou (Tosca, SND 1970; Madame Butterfly, SND 1971; Vec Makropulos, SND 1973). Uplatňovaním princípu tvarovej jednoduchosti a štylizovanej skratky  dosahovala  údernosť a zrozumiteľnosť výtvarnej metafory (Lorenzaccio, SND 1981). V opere spolupracovala najmä s režisérom Branislavom Kriškom a scénografom Ladislavom Vychodilom (Vzkriesenie, SND 1976; Boris Godunov, SND 1977; Dido a Aeneas, SND 1983). V činohre nadviazala tvorivý dialóg s režisérom Pavlom Hasprom a tím dopĺňal scénický výtvarník Vladimír Suchánek (Kráľ Ján, SND 1970; Bratia Karamazovovci, SND 1981; Verejný žalobca, SND 1992).

Mozart Wolfgang Amadeus: Čarovná flauta Opera SND, 1986; kostýmový návrh; zdroj: Múzeum Divadelného ústavu

Helena Bezáková navrhovala kostýmy aj pre ďalšie slovenské i zahraničné scény, napr. v Banskej Bystrici, vo Zvolene, v Nitre, v Košiciach, v Prešove, v Prahe, v Brne, v Ostrave, v Olomouci, v Sofii, v Novom Sade, v Rzeszowe. Ako kostýmová výtvarníčka spolupracovala aj  s televíziou a stála pri zrode takmer tridsiatky televíznych filmov. Bola ohodnotená viacerými cenami a verejnými uznaniami. Jej kostýmové realizácie boli v 70. rokoch ocenené na prestížnych medzinárodných výstavách zlatými medailami – v roku 1971 na medzinárodnej výstave scénografie a divadelnej architektúry Pražské Quadriennale a v roku 1973 na brazílskom Bienále výtvarného umenia v São Paolo. Na Pražskom Quadriennale získala striebornú medailu aj v roku 1987. Zúčastnila sa mnohých kolektívnych výstav  doma i v zahraničí. Patrila k zakladateľskej generácii moderného slovenského kostýmového výtvarníctva.

Katalóg z tvorby Heleny Bezákovej vydalo Národné divadelné centrum (dnes Divadelný ústav) v roku 1990.

Eugen Suchoň: Svätopluk, Opera SND 1985; zdroj: Múzeum Divadelného ústavu

foto Ivica Ozábalová; zdroj: Múzeum Divadelného ústavu