Navždy náš opustil režisér a scénograf Valentin Kozmenko-Delinde
S ľútosťou sme prijali správu, že nás 9. septembra navždy opustil režisér a scénograf Valentin Kozmenko Delinde.
Valentin Kozmenko-Delinde (1951 – 2026) bol divadelný režisér a scénograf ukrajinského pôvodu, ktorý výrazne pôsobil v ukrajinskom, ruskom aj slovenskom divadelnom prostredí. Réžiu absolvoval v roku 1976 na Kyjevskom inštitúte divadelného umenia. Profesionálne pôsobil v kyjevskom Národnom akademickom dramatickom divadle Lesi Ukrajinky, v Národnom divadle Ivana Franka a v rokoch 1984 – 1991 aj v Moskovskom umeleckom divadle (MCHAT). Od konca osemdesiatych a najmä od začiatku deväťdesiatych rokov sa výrazne zapájal do slovenského divadelného života, predovšetkým v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, Štátnom divadle Košice, Divadle Andreja Bagara v Nitre, Divadle Jonáša Záborského v Prešove a v košickom divadle JORIK. Jeho pôsobenie na Slovensku pritom nebolo iba epizodické, vytvoril tu osobitnú tvorivú stopu a významne sa podieľal na formovaní experimentálnejšie orientovanej divadelnej poetiky košickej scény JORIK.
(Ženba, Divadlo Alexandra Duchnoviča, premiéra: 27. 11. 1993, foto: Pavol Kováč)
Kozmenkov-Delindeho režijný rukopis vychádzal z prepájania psychologicky presného herectva s výraznou vonkajšou štylizáciou, groteskou, fantazijnosťou, surrealizujúcim obrazom a premyslene komponovaným javiskovým priestorom. Postavy nevnímal iba ako nositeľov dramatického textu, ale ako jedinečné javiskové figúry, ktorých charakter vznikal prostredníctvom fyzického konania, rytmu, kontrastu, situácie a práce s hereckým typom. V jeho inscenáciách sa preto realistická herecká kresba často dostávala do napätia s expresívnou alebo grotesknou štylizáciou. Typickým príkladom bola Gogoľova Ženba, v ktorej pracoval s kontrastom introvertného a extrovertného hereckého typu a psychologizáciu prepájal s groteskou a surrealistickými prvkami. Režijné prostriedky pritom využíval pomerne úsporne, čím vytváral priestor pre hereckú akciu.
(Tartuffe, Bábkové divadlo v Košiciach – Scéna Jorik, premiéra: 25. 02. 1996, foto: Svätopluk Písecký)
S jeho režijnou poetikou úzko súviselo scénografické myslenie, ktoré predstavovalo jednu z najvýraznejších čŕt jeho tvorby. Kozmenko-Delinde často neoddeľoval réžiu od scénografie, ale koncipoval inscenáciu ako jednotný vizuálno-dramatický organizmus. Pri viacerých inscenáciách si scénu navrhoval sám a podľa charakteru projektu sa podieľal aj na kostýmoch, úprave textu či hudobnej koncepcii. Jeho scénografia preto spravidla nebola ilustráciou miesta deja, ale aktívnym významotvorným prvkom, ktorý organizoval pohyb hercov, rytmus inscenácie a spôsob, akým divák vnímal dramatickú situáciu. Charakteristické bolo jeho exponované vizuálne cítenie a tendencia vytvárať javiskový obraz, v ktorom sa popri samotnom príbehu objavovali predstavy, sny, túžby a vízie postáv.
Scénografický rukopis Kozmenka-Delindeho sa vyznačoval úspornosťou, symbolickým využitím predmetu a schopnosťou transformovať konkrétny javiskový prvok na metaforu. Namiesto preplneného realistického prostredia preferoval niekoľko výrazných prvkov, ktoré mohli v priebehu predstavenia meniť svoju funkciu a význam. Veľmi názorne sa tento princíp prejavil v inscenácii Romeo & Júlia na scéne JORIK. Stroho komponovaný priestor vytvárali tri zrkadlá rôznej veľkosti, pohyblivá priehľadná sklenená plocha a dva krištáľové lustre. Zrkadlá tu neplnili iba praktickú funkciu, ale stali sa metaforou zrkadlenia vzťahov medzi postavami, ich vnútorných svetov i samotného divadelného priestoru. Sklenená plocha navyše svojou priehľadnosťou a schopnosťou zahmlievania fyzicky materializovala blízkosť a zároveň nemožnosť skutočného spojenia Romea a Júlie. Aj lustre sa v priebehu predstavenia menili z dekoratívnych predmetov na aktívne scénické objekty a pracovali s významom svetla, dňa a noci.
(Čajka, Bábkové divadlo v Košiciach – Scéna Jorik, premiéra: 16. 05. 1997, foto: archív DU)
Podobné prepojenie režijného a scénografického myslenia bolo možné sledovať už v Ženbe v Divadle Alexandra Duchnoviča. Javiskový obraz tu nevytváral iba realistický rámec Gogoľovho príbehu, ale zároveň vizualizoval vnútorné stavy a predstavy postáv. Priestor sa u Kozmenka-Delindeho stal predĺžením psychológie postáv, miestom, v ktorom sa realita prelínala s fantáziou, groteskou a víziou. Tento princíp zároveň vysvetľoval, prečo v jeho inscenáciách často nebolo možné jednoznačne oddeliť scénografiu od réžie. Scénický priestor bol od začiatku komponovaný spolu s hereckou akciou a významovou štruktúrou inscenácie.
Významnou charakteristikou jeho tvorby bolo preto syntetické uvažovanie o divadelnom tvare. Kozmenko-Delinde často vystupoval ako režisér, scénograf, adaptátor i spoluautor výslednej podoby inscenácie. V Divadle Andreja Bagara v Nitre pri inscenácii Ostrovského ... hráme duráka! spojil úpravu textu, scénografiu a réžiu, pričom za réžiu aj scénografiu bol nominovaný na cenu DOSKY.
K profilovým inscenáciám jeho kariéry patril Hamlet, v ktorom rozdelil postavu Hamleta medzi štyroch hercov, či Mrożkov Portrét v MCHAT-e, kde vytvoril réžiu aj scénografiu. Za réžiu ukrajinskej inscenácie Sny za Kobzarom získal Kyjevskú pektoru. V slovenskom kontexte bola významná už spomínaná Ženba, ale aj ďalšie tituly uvádzané v Divadle Jonáša Záborského v Prešove a v Štátnom divadle Košice. K jeho neskoršej tvorbe patrila Čechovova Čajka v Národnom divadle Ivana Franka, pri ktorej opäť spojil réžiu so scénografiou, kostýmami a hudobným riešením. V slovenskom prostredí vytvoril aj Tajomné variácie, uvádzané v netradičnom bytovom priestore, kde sa samotné miesto inscenovania stalo súčasťou jej intimity a scénickej koncepcie.
(... hráme duráka!, Divadlo Andreja Bagara v Nitre, premiéra: 27. 06. 1998, foto: Filip Vančo)
Celkovo bolo možné režijný a scénografický profil Valentina Kozmenka-Delindeho charakterizovať ako syntézu psychologického herectva, grotesky, surrealizujúcej imaginácie a výrazne vizuálneho spôsobu komponovania inscenácie. Vychádzal z klasickej dramatickej predlohy, no neusiloval sa o jej realistickú ilustráciu. Naopak, hľadal jej obrazové, metaforické a groteskné možnosti a pretváral ich do osobitého javiskového sveta. Scénografia v tomto procese nebola sekundárnou výtvarnou zložkou, ale jedným zo základných princípov jeho režijného myslenia. Priestor u Kozmenka-Delindeho nielen vytváral miesto deja, ale rozprával, metaforizoval, zrkadlil vnútorný svet postáv a aktívne vstupoval do hereckej akcie. Práve v tomto spojení režijnej a scénografickej koncepcie spočívala jedna z najvýraznejších čŕt jeho autorského rukopisu.
Česť jeho pamiatke!