Tlačiť

Zahraničné ohlasy

Marta Ljubková (Kulturní týdenník A2, 21/2007, s. 5)

Z bratislavské přehlídky inscenací čerstvých textů
Třetí ročník festivalu současných slovenských a světových her Nová dráma/New Drama organizuje bratislavský Divadelný ústav, který tak při jednom zvládne dva náročné úkoly: podpořit nové texty a propagovat svoji činnost.
Organizátoři mladého festivalu nových dramat se od začátku snaží do Bratislavy dostat zahraniční hosty. Každá taková akce je v divadelním světě mimo jiné velké tržiště; být vybrán na festival znamená nabídnout své zboží, zazářit a – uspět, čili vycestovat, nejlépe do zahraničí. K hostům se festival chová vstřícně. Nabídl zejména hezký, téměř přehledný katalog a velmi podrobný vhled do činnosti pořádající instituce: některé akce se dokonce konaly přímo v jeho budově. Divadelný ústav v průběhu festivalu uvedl několik vlastních publikací, zorganizoval setkání překladatelů a jako hosta přivezl teoretika Hanse Thiese Lehmanna. Ten zde vedl několika¬den¬ní workshop a debatoval o své knize Postdramatické divadlo, jež vychází ve slovenštině.
Potud bylo všechno v pořádku, byť nutno poznamenat, že sedm dní na tak malý počet představení (celkem dvanáct) je trochu moc – celodenní volno v sobotu, kdy se hrálo až od osmi večer, sice vybízelo k návštěvě Vídně, ale pro to jsme cestu sem koneckonců nevážili. Navíc by se nepochybně našlo i dost místních diváků; soudě dle návštěvnosti na festivalových kusech se Bratislava o publikum bát nemusí.
Amatéři a poučený střední proud
Omezený výběr mohou snadno odůvodnit přísná dramaturgická kritéria. Základní podmínkou je pochopitelně novost textu, ať už domácího či zahraničního, v tom je festival neocenitelnou pomůckou pro dramaturgy i běžné diváky, na soustavné (častěji české než slovenské) nářky, že současná domácí hra neexistuje, zareagovali organizátoři nejlepším způsobem.
Tak dostávají všechny debaty mnohem konkrétnější obrys, může se totiž diskutovat nejen nad texty, ale nad inscenovanými texty. Má to samozřejmě svá rizika: provedení hře prospěje, nebo ji naopak naprosto zničí. Druhou možnost doložila dvě vystoupení prešovského Divadla A. Duchnoviča. Ocenili jsme sice nasazení skupiny hrající v rusínštině, vtipná hříčka Miloše Karáska Život na mieru však v koutě amatérské produkce úpěla skoro stejně jako ambiciózní Domov z plastelíny Karola Horáka.
Festival otvírala hra Viliama Klimáčka Kto sa bojí Beatles v inscenaci Slovenského národného divadla. Klimáček je oblíbený a v české soutěži Nadace Alfréda Radoka často oceňovaný autor. Ve své tvorbě se soustavně zabývá současností, již nahlíží s kritickým sarkasmem. Kto sa bojí Beatles je hra pro konvenčnější scény, jež chtějí kritizovat „v únosných mezích“ (podobný je jeho Hypermarket, který má na repertoáru totéž divadlo a kdysi ho uvedlo i české ND). Klimáček se zabývá také slovenskou realitou (viz druhý uvedený text Dr. Gustáv Husák), je to autor středního proudu, nebojí se však pracovat se všemi „výdobytky“ současné dramatiky. Přes všechny výhrady je jako stvořený právě pro scénu Národního divadla.
Výrazová pažravost
Na druhém pólu stála divadla hledající, která se vyslovila ke konkrétním otázkám: v případě Citové výchovy hadí ženy banskobystrického Loutkového divadla na rozcestí jsme měli co do činění s šíleným kabaretním eintopfem na téma vztahu matka a dcera. To politizující Smutný život Ivana T. na Slovensku adorovaného (loni i letos získali na festivalu ocenění) divadla SkRAT přinesl satiru, která postavila do kontrastu upadající manželství a banální politickou schůzi. Oba texty, jež vznikly pro daná divadla, charakterizuje výrazová pažravost, jako by tvůrcům zcela chyběl dramaturgický nadhled, či spíše pohled.
K nejšťastnějšímu setkání hry a inscenačního týmu došlo paradoxně ve studentské inscenaci (jako inscenace byla také oceněna odbornou porotou) Jurgova Hana od Hany Naglik. Nejsoučasnější hra ze slovenského venkova je napínavá, dostatečně aktuální, ale nepodbízivá. A většina hereckých výkonů a režijní vedení jí jedině pomohly.
Nelze si nepostesknout, že podobnou odvahu u nás zatím nikdo nemá, takový festival tu neexistuje (a mohl by, protože původních her se u nás – byť se to na první pohled nezdá – dělá dostatek, přinejmenším na několikadenní konfrontaci), nehledě na to, že analogickou progresivitu a odvahu zrovna od pražského Divadelního ústavu snad nikdo neočekává. Ať už byl slovenský festival jakýkoliv, jeho smysl je nepopiratelný a měl by nám posloužit jako vzor. Soudobá dramatika je proklatě atraktivní festivalový spojník.

John Freedman: Nová dráma na Slovensku - správa
In: Slavic and East-European Performance – SEEP, jeseň / 2007
Preklad: Martina Herbst (krátené)

Nie je nijakým prekvapením, že sa v poslednej dekáde cez strednú a východnú Európu prehnala idea novej drámy. Začali sa totiž hľadať prívlastky, ktoré by definovali znovuzrodené národy. Na Slovensku ľudia vo všeobecnosti priznávajú, že kultúra ich národa dostala facku, keď sa 1.januára 1993 Slovensko osamostatnilo od Čiech. „ Po osamostatnení ostala väčšina kultúrneho bohatstva na západ od hranice,“ povedala mi na recepcii po otvorení festivalu Nová dráma v máji 2007 v Bratislave jedna žena. Počul som to už z mnohých úst a podobne ako táto žena, aj ostatní to povedali s úsmevom a bez akejkoľvek známky závisti či sklamania. Vlastne, už len samotná existencia Novej drámy dokazuje, že slovenské divadlo aktívne kráča smerom k budúcnosti.
...
Kto sa bojí Beatles? je mierne excentrická hra sondujúca vnútorné konflikty Emila, vojenského historika, ktorého život sa od základu zmení po strate svojej dcéry a príchode nového sveta riadeného pop-kultúrou a mladými ľuďmi, ktorých minulosť príliš nezaujíma.
Mikulíkovo predstavenie má rýchle tempo, podobné aké býva pri televíznych sitkomoch. Textové či fyzické vtipy sa predháňajú, zmeny nálad sú svižné a časté. Inscenácia predstavila svet v pohybe, v ktorom sú staré hodnoty buď nahradené inými alebo sú zabudnuté, respektíve úplne zmizli. Nielenže sa toto predstavenie môže popýšiť solídnou sofistikovanosťou, ale otázky, ktorými sa zaoberá, odhaľuje neobyčajne jasne.
Hra Dr. Gustáv Husák je o poznanie vzrušujúcejšia, či už ako divadlo alebo ako dráma. V tomto životopisnom diele o poslednom prezidentovi socialistického Československa Klimáček utkal text z Husákových memoárov a prejavov, ku ktorým pridal vlastné segmenty a zvraty. To, čo vytvoril je relatívne neutrálny portrét muža, ktorý vyrastal, dospel a pracoval v neobyčajne ťažkom a paradoxnom období. Táto neutralita však bola jasne prifarbená dvoma skutočnosťami – očividnou túžbou dať mužovi, ktorý žil zložitý život, možnosť hovoriť a brániť sa a takisto nemenej väčšou túžbou byť úprimný a nesentimentálne ukázať pochybnú škvrnu, ktorú život a konanie tohto muža zanechali na histórii národa.
Jednoduchým, ale veľmi dômyselným ťahom je, že mladého Husáka stvárňujú dvaja herci naraz (Ján Gallovič a Marián Prevendarčík). Títo herci sa na seba, okrem rovnakých kostýmov, ani nepodobajú a ani sa nepokúšajú napodobniť gestá či spôsoby toho druhého. To, čo z toho vzniká, je akási stereoskopická vízia muža hľadajúceho tvár histórie, ktorý je však nakoniec touto históriou uštvaný. Tento dvojportrét nám evokuje cirkusových klaunov, aj keď ani herci ani režisér Čičvák nikdy neskĺzávajú k výsmechu. Táto inscenácia balansuje na tenkej hranici medzi rešpektovaním portrétovaného jednotlivca a nutkaním odhaliť čo najviac z toho, čo jeho život znamenal pre národ. Možno očakávané, ale nemenej pôsobivé je, že staršieho Husáka, toho z obdobia po Pražskej jari, stvárňuje už iba jeden herec (Emil Horváth). Tým je vyjadrený monolitický charakter doby. Tento Husák je viac reflektujúcim a kontemplatívnym. Neustále sa vracia k svojim myšlienkam a skutkom, podrobuje ich otázkam, obhajuje ich a následne o nich opäť pochybuje. „To bola okupácia,“ vyhlasuje neochvejne o sovietskej invázii v roku 1968, ale trvá na tom, že práve preto tu musí byť niekto, kto zmierni celú situáciu tým, že s ňou naoko súhlasí. Niekto možno nebude súhlasiť s týmto záverom, ale je nepochybné, že muž v tejto inscenácii tak zmýšľa z túžby nasledovať diktát svojho svedomia. Dr. Gustáv Husák bolo pútavé divadlo a myšlienky provokujúca dráma.
...
Karáskova inscenácia Život na mieru v divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove je pomerne rozmarnou fraškou o malej skupinke intelektuálov osirotených v čase, v ktorom žijú.
Hra je kokteilom obrazov odzrkadľujúcim strach zo straty kultúry, pamäte a zmyslu. Ako režisér sa Karásek držal skôr v ústraní a nechal hru rozprávať samu za seba. Je v nej málo akcie, niekedy nie je žiadna, herci väčšinou stoja na obyčajnej plošine, kde prednášajú svoje party.
...
Burgrova inscenácia Smutný život Ivana T. v divadle SkRAT je sčasti fantázia a sčasti stenografický záznam mimoriadnej schôdze rady z roku 2006. Mnohí herci sú uvedení aj ako autori scén, v ktorých sami hrajú. Dej sleduje dve odlišné línie – v tej prvej stojí žena hľadajúca svojho manžela, ktorý odišiel žiť do lesa a druhá predstavuje rozhlasovú komisiu vtiahnutú do diskusie, ktorá je neustále prerušovaná či už telefonovaním, hladom zasadajúcich, ich sexuálnymi túžbami, osobnými súbojmi alebo iba ich totálnym nezáujmom o celú vec. O čo vlastne ide nie je tak úplne jasné. Čo sa však objavuje, je portrét spoločnosti, ktorá výrazne prekročila hranicu absurdity a triviálnosti, takže jediným východiskom pre citlivého človeka je útek. Lenže, paradoxne, ten tiež nie je východiskom, pretože rozpad rodiny a spretŕhanie pút je nemenej devastujúce. Trpko-vtipný úvodný monológ opustenej manželky, ktorý napísala a zahrala Dana Gudabová, je nepochybne vrcholom tejto inscenácie.
...
Daubnerová (v inscenácii Cely) hovorí a pohybuje sa po javisku pozorne, s určitým sebapotláčajúcim prístupom, čím naznačuje, že jej postava by sa najradšej rozpustila v pozadí. Iba občas si dovolí vybuchnúť. Primárnym prvkom scény je stolička visiaca vo vzduchu a niekoľko fliaš povaľujúcich sa na javisku, ktoré herečka znovu a znovu usporadúva do rôznych zoskupení hviezd, kruhov či obdĺžnikov. Toto hlboké, introspektívne dielo zanechá človeka zamyslieť sa nad svojvoľným psychologickým násilím páchaným rodičmi na deťoch a tiež nad tým, ako si neskôr citlivejšie deti mylne vykladajú ich zákazy a obmedzovania v záujme umenia.
...
V tejto inscenácii (Citová výchova hadej ženy) autorka skombinovala svoju skúsenosť bábkoherečky a spisovateľky a vytvorila rozprávkové, resp. snové dielo skúmajúce stereotypy ženského správania. Režisérka Iveta Škripková sa v tejto inscenácii snaží extrémy reprezentované dvoma sestrami skôr vyrovnať. Záver, v ktorom sa sestry aspoň čiastočne zmieria pod vplyvom múdreho a pokojného obrazu svojej matky naznačuje, že základným aspektom ženskej povahy je starostlivosť a hľadanie kompromisu.
...
Táto inscenácia, režírovaná Jánom Šimkom v divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, má atmosféru a tiež niekoľko vrstiev. Použitím živých video vstupov premietnutých na plátno nad javiskom, ako aj tenkých plátien, ktoré môžu byť raz nepriehľadné, inokedy priesvitné, v závislosti od uhla svietenia, sa skracuje vzdialenosť času a priestoru a vytvára sa hneď niekoľko miest pre akcie, ktoré sa môžu interpretovať aj simultánne. Starý Samuel často sedáva na stoličke umiestenej nad podlahou javiska. Nevnucujúca sa, skoro anonymná, živá postava je v kontraste s obrovským, hrozivým detailom jej tváre na plátne. Schôdzka Hippolyta s Nadeždou a Hortenziou boli zahrané skoro hneď po sebe, ale na rozdielnych miestach s rozdielnym svietením, čím sa vyjadril posun v čase a priestore. Obrazy fašizmu a násilia sa z času na čas objavia na plátne a posilňujú atmosféru zlej predtuchy a zatratenia. Dr. Gustáv Husák a Domov z plastelíny boli nepochybne festivalové najúspešnejšie príklady kombinácie overeného textu a inovatívnej réžie.
...
Inscenácia Portia Coughlanová, naštudovaná v divadle Andreja Bagara v Nitre v réžii Michala Vajdičku, bola pozoruhodná hlavne vďaka skvelému výkonu Zuzany Kanócz v hlavnej úlohe. Svojim stvárnením silnej a inteligentnej ženy, ktorá sa pohybuje medzi smrťou pri spomienke na svojho brata – dvojča a banálnymi vecami svojho života, prevýšila inak nerovné herecké výkony.


RSS FaceBook YouTUBE
mapa stránok | Prehlásenie o prístupnosti

© 2010 Divadelný ústav – Všetky práva vyhradené. Divadelný ústav je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR.