Tlačiť

Súťažné inscenácie

OD MARÍNY
Divadlo Non.garde, Bratislava

Réžia: Z. Šimová, scéna a kostýmy: D. Strauszová, bábka: Z. Malcová, hrajú: V. Plančíková, D. Letenajová, N. Bokníková
Premiéra: 7. september 2009

„Ja sladké túžby, túžby po kráse / spievam peknotou nadšený, / a v tomto duše mojej ohlase svet môj je celý zavrený; / z výsosti Tatier ona mi svieti, / ona mi z ohňov nebeských letí, / ona mi svety pohýna; / ona mi kýva zo sto životov: / No centrom, živlom, nebom, jednotou / krás mojich moja Marína.“ Tieto verše pozná takmer každý Slovák a rovnako dobre vie, že ide o jedno z významných diel štúrovcov – Andreja Sládkoviča. Marína je oslavou krásy a lásky, ženy a vlasti. Práve to inšpirovalo tím tvorkýň divadla non.garde k vzniku inscenácie Od Maríny. Šesť žien je šesť Marín a v inscenácii sa stretávame s ich prístupom a chápaním nadčasovosti príbehu o Maríne, príbehu, ktorý zasadzujú do ich reálnych životov. Dobovú historickú atmosféru navodzujú kostýmami, súčasný svet a život, ktorý žijú, vsúvajú do metaforických básnických textov, ktoré vznikli kolektívnou tvorbou. Režisérka Zuza Šimová obsadila do postáv troch Marín dve neherečky (V. Plančíková, N. Bokníková) a jednu bábkoherečku (D. Letenajová), čo inscenácií pomáha dosiahnuť autentickosť a aktuálnosť. Predstavenie prekvapí aj tým, že obrazy, ktorý zachytáva, nekončí v divadle úklonom herečiek, ale pokračujú ďalej. Ako sa odvíja fiktívny život Maríny môžu diváci sledovať prostredníctvom videoprojekcií a dokrútok putovania po stopách Maríny v podobe bábky. Po inscenáciách Dí Aktuál, Extempore, Vťahy, Druhé kolo je inscenácia Od Maríny výtvarne najčistejšou a čo sa týka symbolicko-metaforickej, obrazovej, hravej poetiky divadla non.garde aj najkoncentrovanejšou.

 

HADAR GALRON: MIKVE
Divadlo Aréna, Bratislava

Preklad: D. Haláková, A. Ruppeldtová réžia: M. Dočekal, dramaturgia: K. Cibulková, scéna: H. Hoffer, kostýmy: K. Hollá, hudba: M. Novinski, hrajú: Z. Kronerová, R. Ryníková, T. Kulíšková, Z. Kanócz, T. Radeva, E. Matejková, R. Poláková, Z. Šemeláková
Premiéra: 8. október 2009

Osem žien sa pravidelne stretáva v mikve, očistnom priestore rituálneho kúpeľa. Pravidelnosť stretnutí, daná mesačným cyklom, postupne buduje ženské vzťahy, odhaľuje veselé príhody, no najmä smutné problémy ich partnerských a rodinných životov a odkrýva tajomstvá ženskej duše. Ortodoxnú komunitu žien v strednom a staršom veku s príznačnou mierou stereotypných predstáv, ktoré ospravedlňujú náboženským cítením a dodržiavaním pravidiel, naruší príchod novej, mladej pomocníčky Širy. Ženy spočiatku tvrdohlavo odmietajú Širin odlišný pohľad na svet, postupne ich však presvedčí sila jej vnútornej slobody, prirodzená empatia a intuícia v medziľudských vzťahoch. Vzbura voči nezdravej konvencii, manipulácii a tyranii spojí komunitu a odhalí ženskú silu. Každý rituál má však svoje zákonitosti a jedným z jeho princípov je cyklické opakovanie – utajovaná tragická smrť mladej ženy ako východisko tohto príbehu sa šokujúco vráti v závere hry... Divadlo Aréna sa programovo venuje uvádzaniu súčasnej drámy, väčšinou v slovenskej alebo dokonca svetovej premiére. Rovnako tiež spolupracuje so zaujímavými režisérskymi osobnosťami zo Slovenska i zahraničia. Michal Dočekal, umelecký riaditeľ Činohry pražského Národného divadla, patrí k špičke súčasnej českej réžie a hru súčasnej izraelskej dramatičky H. Galron inscenoval už aj v Prahe.

 

M.H.L.
Divadlo P. A. T Prievidza a Štúdio 12 Bratislava

Scenár a réžia: S. Daubnerová, dramaturgia a hudba: P. Graus, hrajú: S. Daubnerová,
pohybová spolupráca: E. Píš, videoart: L. Kodoň
Premiéra: 22. december 2009,

Sláva Daubnerová sa vo svojej tvorbe programovo venuje skúmaniu pozoruhodných osobností svetovej kultúrnej a politickej elity. Tentoraz siahla po životných peripetiách herečky a prvej slovenskej divadelnej režisérky Magdy Husákovej-Lokvencovej. V precízne vystavanej monodráme prechádzame akoby celými dejinami Československa. Husáková- Lokvencová, ktorej život je fatálne spojený s politickými dejinami tejto krajiny, zápasí o svoju sebarealizáciu a naplnenie. Jej profesné vrcholy a pády sa v tesnom objatí striedajú s komplikovanými vzťahmi s mužmi jej života – Gustávom Husákom, politikom a neskôr normalizačným prezidentom Československa, a Ctiborom Filčíkom, jedným z najtalentovanejších hercov svojej generácie. Predstavenie je vybudované zaujímavým a striedmym divadelným jazykom, ktorý monodráme dodáva istú monumentálnosť.

 

KOLEKTÍV AUTOROV A AUTORIEK: SARKOFÁGY A BANKOMATY
11 minihier 13 popredných súčasných slovenských autorov a autoriek
Bábkové divadlo na Rázcestí, Banská Bystrica


Autori a autorky: Martin Ciel, Vanda Feriancová, Anna Grusková, Karol D. Horváth, Iveta Horváthová, Viki Janoušková, Jana Juráňová, Laco Kerata, Viliam Klimáček, Silvester Lavrík, Ľuba Lesná Roman Polák, Dušan Vicen
réžia: M. Pecko, scéna: P. Andraško a. h., kostýmy a bábky: E. Farkašová a. h., hudba: R. Mankovecký a. h., výber, hrajú: M. Danadová, J. Haruštiak a. h., M. Mackurová, J. Smutný, A. Sušilová, J. Šamaj, M. Šamajová
Premiéra: 17. november 2009

Sarkofágy a bankomaty je pôvodne projekt Divadelného ústavu v Bratislave, ktorého cieľom bolo napísať spoločnú hru o súčasnom Slovensku v kontexte posledného dvadsaťročia po páde železnej opony, pričom texty mal spájať motív kľúča, a to aj v metaforickom význame. Autori hier vyrastali v čase tzv. normalizácie (1969 – 1989), medzi generáciami tzv. šesťdesiatosmičkárov a Husákových detí. Vzniklo šestnásť krátkych hier od osemnástich autorov (publikované v časopise kod 6/2009).
Inscenácia Mariána Pecka je prvým slovenským pokusom inscenovať sériu žánrovo aj tematicky rozmanitých textov, ktoré sú zároveň výpoveďou jednej generácie (doposiaľ sa texty prezentovali iba na scénických čítaniach).
Marián Pecko si so svojím tímom vyberá jedenásť hier, nutnosť hľadať kľúč k celku ho núti škrtať texty, fragmentarizovať, či použiť ich ako leitmotívy, frázy prepájajúce túto mozaiku, ktoré jej dodávajú svojskú logiku. Nutnosť hľadať kľúč k jednotlivým hrám ho zasa núti využiť širokú škálu divadelných postupov, bohatú obraznosť, hereckú štylizáciu, hyperbolu, využitie bábok (maňušky, manekýna), veľkú imagináciu v komponovaní snových či podvedomých javiskových obrazov, prvky jarmočného divadla, ale aj intímne výpovede so psychologickým herectvom.
Režisér inscenačnou nadstavbou textom výrazne pomáha, posúva ich, vrství, polemizuje s nimi, umocňuje. Preto sa postava bankového úradníka (z hry Tichý pôvab bankomatov) stáva zabávačom, ktorý v kostýme toreadora v akýchsi medzihrách inscenácie láka divákov – klientov na bizarné série bankových kariet, hru Revolúcia je mocnejšia ako smrť režisér inscenuje ako bábkovú hru s maňuškami, muža uzavretého vo svojej minulosti (Ďakujem, že si ma zabil) stvárňuje pomocou manekýna či manželskú roztržku česko-slovenského páru v deň výročia sobáša karikuje nariaseným ľudovým krojom a osobitým zveličením v herectve protagonistky. Niektoré výrazne metaforické hry, ktoré v textovej podobe pôsobia ako ťažko inscenovateľné, obohatil vrstevnatým divadelným obrazom, otvoril ich významy a premenil ich opäť na básne, ktorými vo svojej podstate sú (Ženská kabala). Z iných extrahoval podstatu a nechal ich vyznieť pokorne, do ticha tmavej sály (Spi, Gilgameš). Sarkofágy a bankomaty sú tak veľmi variabilnou a živou inscenáciu.

 

HOLLYROTH anebo Robert Roth spívá Jana Hollého mrzkoti a pomerkováňá
Činohra SND, Bratislava

Scenár a réžia: R. Ballek a. h., dramaturgia: P. Pavlac, scéna a kostýmy: J. Ciller, hudba: M. Ožvold (DJ OSWALD), hrá: R. Roth
Premiéra: 16. september 2009

Rastislav Ballek ako režisér a spoluautor kontinuálne inklinuje k osobnostiam slovenských dejín (Dohnány, Vajanský, Tiso...). S kolegami spolutvorcami sa tentoraz zameral na život, resp. výseky zo života (ale i chorôb a umierania), dejateľa, spisovateľa, prekladateľa, katolíckeho kňaza Jána Hollého.
Ako uvádzajú tvorcovia, priamymi inšpiráciami bola mohutná archaická húština Hollého jazyka – v ňom prítomného prorockého pátosu – epos Svätopluk, ale i dievčenský sentiment – Selanky, politické a historické filozofovanie i fantazírovanie. To všetko je zasadené v kontexte až záľahe neznámych slov (viď tzv. „slepá ulička“ slovenčiny – bernolákovčina), ale i Hollého vlastných novotvarov, čudesných slov i rytmov, v „bľabote“ či exaltovanom prejave evokujúcom miestami až šamanské rytmy a extázu, vychádzajúcom z materiálu, ktorý u nás pozná možno promile obyvateľstva. Druhým zdrojom je Mihálikov básnický cyklus o Jánovi Hollom zo začiatku deväťdesiatych rokov, ktorému dominuje atmosféra osamotenia, zmaru, banality, fyzickej i psychickej bolesti. Podstatné je, že básnik cituje priamo Hollého listy a tie implantuje do veršov, pričom sám pridáva len veľmi málo. Je v tom postoj i metóda, úcta a predovšetkým hlboké pochopenie. Ako tretí zdroj si tvorcovia zvolili Shakespeara, najmä v tradícii súčasnej nemeckej „neoavantgardy“ (dôraz na groteskno, expresivitu, posadnutosť jazykom a prednesom...). Zároveň je zdôraznený archetyp postavy kráľa ako obrazu, s ktorým vedome či podvedome narábame a ktorý sa nachádza v „našskej“ verzii (Svätopluk).
Najdôležitejšia je však interpretácia, teda výsledok, ktorému dominuje expresívne, vrstevnaté herectvo Roberta Rotha, prirodzene podložené dynamickou scénografiou Jozefa Cillera. Nemenej dôležitou zložkou temporytmickej inscenácie je hudba Martina Ožvolda, ktorá vynikajúco podporuje zdanlivo anachronický jazyk. V neposlednom rade je tu dramaturgicko-režijná koncepcia, ktorá z uvedeného vytvára komplexné dielo, kde nie je nevyhnutné oddeľovať prácu jednotlivcov (cit pre mieru, práca so svetlom, premeny hereckého prejavu.)
Jednoznačne, na pôde SND po dlhom čase vznikla divácky príťažlivá, koncentrovaná inscenácia, ktorá je novátorská, moderná a slovenská zároveň.

 

Z. PALENČÍKOVÁ A K. ŽIŠKA: A BUDEME SI ŠEPKAŤ
Slovenské komorné divadlo, Martin

Autori konceptu: K. Žiška, Z. Palenčíková, réžia: K. Žiška, dramaturgia: Z. Palenčíková, scéna: T. Ciller, kostýmy: M. Havran, hudba: J. Vlk, pohybová spolupráca: S. Vlčeková, hrajú: N. Jelušová, J. Oľhová, Ľ. Krkošková, E. Gašparová
Premiéra 27. 3. 2009

„Centrá na Slovensku neboli nikdy v kameňoch, v budovách, či v inštitúciách, ale odjakživa v ľuďoch. V mužoch a rovnako aj v ženách.“ (Kamil Žiška a Zuzana Palenčíková, bulletin k inscenácii)
Martinské Slovenské komorné divadlo sa snaží programovo objavovať zaujímavé osobnosti našej histórie a kultúry. Inscenácia A budeme si šepkať patrí medzi zaujímavé dramaturgické počiny, ktoré prispievajú k (stále chýbajúcej) reflexii našej minulosti, a teda aj identity. Tvorcovia sa zamerali na ženské autorky z konca 19. a prvej polovice 20. storočia: Teréziu Vansovú, Elenu Maróthy Šoltésovú, Hanu Gregorovú a Ľudmilu Podjavorinskú.
Zuzana Palenčíková a Kamil Žiška vytvorili koláž z autobiografických textov a životných príbehov týchto charizmatických žien, ktoré si ako výrazné individuality a zároveň citlivé, tvorivé bytosti zložito hľadali svoj priestor a pochopenie vo vtedajšej konzervatívnej spoločnosti. Ako kľúč k tejto bohatej téme a osnovu prepájajúcu štyri osudy si zvolili jednotlivé štádia života týchto žien, ktorými tvorcovia prechádzajú chronologicky. Ich životné priesečníky otvárajú divákovi bohatý vnútorný svet postáv, ich malé osobné boje a vyrovnávanie sa s realitou, čiastočne i tvorbu a jej kontext, ale aj prvé, opatrné emancipačné názory a ich pokojné, vytrvalé obhajovanie vo verejnom živote.
Kamil Žiška dokázal na javisku prerozprávať koncentrovanú výpoveď v štylizovanej, poetickej inscenácii, nápadito pracuje s výtvarným a pohybovým znakom, ktoré dodávajú predstaveniu ľahkosť a hravosť. Rovnako aj herečky hrajú svoje postavy citlivo, s pochopením, ale zároveň s istým nadhľadom. Spolu s čierno-bielou scénou (Tom Ciller), kde sa z otvorov vynárajú postavy v bielych kostýmoch (Marija Havran) akoby z tmy pamäti, vytvorili inscenátori pôsobivú atmosféru. Akoby sa pri tejto inscenácii stretol ideálny tím ľudí, ktorý dosiahol nezvyčajnú jednotu výpovede.
Príliš obsiahly materiál zhutnený do päťdesiatich minút možno zanechá v divákovi pocit nenasýtenosti, zvedavosti, inscenáciu však môžeme vnímať aj ako pozvánku k ďalšiemu spoznávaniu autoriek, ktoré však už tvorcovia nechávajú na nás samých.

 

VASILIJ SIGAREV: VĹČIK
Štátne divadlo Košice

Preklad: E. Maliti-Fraňová, réžia: J. Zdrada, dramaturgia: M. Gazdík, scéna: M. Kráľ, kostýmy: A. Kósa, hudba: M. Čekovský, hrajú: I. Feníková, D. Košická, K. Horňáková, J. Viciánová, A. Ballová, Ľ. Blaškovičová, A. Krúpová, P. Cibula, J. Úradník, I. Šoltésová
Premiéra: 12. február 2010

Hra súčasného ruského dramatika Vasilija Sigareva je krásna a silná – vo svojej príšernosti, bolestnosti a odpudivosti. Textová predloha je skôr filmovým scenárom, ako divadelnou hrou – nakoniec sám Sigarev podľa nej nakrútil v minulom roku úspešný film. Spája v sebe dokumentárnu a poetickú rovinu, kde je sociálna spodina s krutosťou a brutalitou slov a činov v neustálom kontraste s nevinnou a lyrickou optikou malého dieťaťa. Poetickosť a zjemnenie filmovej strihovosti podporuje režijná koncepcia vytváraním insitných, hravých obrazov symbolických postavičiek a tiež živá hra na akordeóne vynikajúceho skladateľa Mariána Čekovského. Problém a tragédia chorého, nefunkčného rodinného zázemia sa odkrýva prostredníctvom troch generácií žien – svoj údel pasívne znášajúcej starej matky, rebelujúcej a asociálnej matky a introvertnej, emocionálne zanedbanej dcérky, ktorej citlivú osobnosť deformuje krutosť a nekompletnosť prostredia.
Mladá režisérka poľského pôvodu Joana Zdrada inscenáciou Vĺčik debutuje na profesionálnej scéne. Po niekoľkých rokoch od kultového projektu Bližšie od teba Patricka Marbera je v repertoári Štátneho divadla Košice originálna inscenácia súčasnej drámy.

 

MARIANA ĎURČEKOVÁ, JÁN LUTERÁN: PROJEKT.SVADBA
Stanica Žilina-Záriečie

Réžia, koncept: M. Ďurčeková a J. Luterán, účinkujúci, spoluautori: K. Sviteková/M. Durčeková, A. Čitbajová, Z. Žabková, J. Kružliak ml., E. Sombathy, M. Švoňava, V. Michalko
Premiéra: 17. december 2009

Autorský projekt Jána Luterána a Mariany Ďurčekovej sa pokúša pomenovať a divadelne pretlmočiť jeden zo základných zlomov v živote človeka – keď opúšťa svoju rodinu a zakladá si novú. Na javisku však nevidíme ľúbivú romantickú kontempláciu, ale neľútostnú a mimoriadne temperamentnú sociologickú sondu do pocitov človeka, ktorý je postavený pred otázku, či sa má vydať/oženiť. Príbeh troch žien, každej s iným prístupom k vydaju, sledujeme pomocou kaleidoskopicky radených scén, kde sa strieda monológ s tancom alebo paródiou na súčasný svadobný folklór. Zaujímavým osviežením je stále prítomný jemne satirický tón, ktorý na slovenských javiskách často nevidieť. Predstavenie vznikalo ako kolektívna tvorba „navodených“ diskusií a zberom materiálu so svadobnou témou. Z umne naskladaných motívov sa pred nami zrazu na javisku objavuje zvláštna, pestrofarebná a jemne cynická výpoveď, ktorá nemá ďaleko od toho, aby sme ju mohli nazvať generačnou.

 

EGON BONDY: MÁŠA A BETA
Divadlo Jána Palárika, Trnava

Preklad: M. Gazdík, V. Kollár, réžia: V. Kollár, dramaturgia: M. Gazdík, scéna: J. Zavarský, kostýmy: K. Bláhová, hudba: J. Péč, hrajú: K. Tóthová, E. Borsová, M. Križan, G. Hološka, B. Bazsová, V. Jedľovský
Premiéra: 13. február 2010

Intelektuál, básnik a filozof Egon Bondy patril medzi undergroundové bratislavské postavy a málokomu je neznámy jeho dielo či život. Vydal niekoľko básnických zbierok, filozofických štúdií, prozaických textov. Mnohí ho poznajú ako večného fanúšika a priaznivca českej undergroundovej skupiny The Plastic People of the Universe, ktorá zhudobnila niekoľko jeho básní začiatkom sedemdesiatych rokov. Ako marxista sa nestotožnil so situáciou v Čechách po roku 1989 a presťahoval sa do Bratislavy. Mladšia slovenská generácia si ho pamätá aj v súvislosti s Požoň sentimentál.
Trnavské divadlo si Egona Bondyho (vlastným menom Zbyněk Fišer) pripomenulo uvedením jeho nie veľmi známych noviel z roku 1978 Máša a Beta, ktoré boli prvýkrát publikované až po revolúcii (2006). Príbehy mladých žien sú na prvý pohľad odlišné, kontrastné. Máša ako mladá zväzáčka, vstupujúca do strany po Víťaznom februári, plná ideálov, optimizmu a viery v lepšiu budúcnosť, akoby nemala nič spoločné s Betou, ktorá prichádza hľadať do pohraničného pásma svojho snúbenca a ocitá sa v byrokraticky šialenom, socializmom poznačenom, absurdnom meste, skutočnosti. Mášina naivita však nakoniec naráža na sklamanie a rozčarovanie, doba sa stáva tragikomickou, a inak to nie je ani v prípade Bety, ktorej sa nepodarí odísť z čudného, akoby surrealistického mesta. To, čo obe hrdinky spája, je bezvýchodiskovosť a nemožnosť úniku. V tvorbe Viktora Kollára a Martina Gazdíka, ktorí ako tandem v Divadle J. Palárika kontinuálne inscenujú súčasné drámy a autorov, ide o esteticky inú inscenáciu ako doposiaľ. Našli spôsob, ako zachytiť dobovú realitu so snovými odbočkami bez prehnanej a exponovanej štylizácie. Inscenácia zaujme čistotu, presvedčivým herectvom a najmä poctivou, detailnou prácou všetkých tvorcov.


RSS FaceBook YouTUBE
mapa stránok | Prehlásenie o prístupnosti

© 2010 Divadelný ústav – Všetky práva vyhradené. Divadelný ústav je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR.