Tlačiť

Eva Poláková

25. máj 1935 – 26. jún 1973

Eva Poláková patrila k prvým absolventkám štúdia herectva na Vysokej škole múzických umení vôbec. Štúdium ukončila v roku 1957 a jej pedagógmi boli kľúčové osobnosti slovenského dramatického umenia – Ján Borodáč, Oľga Borodáčová Országhová, Gustáv Valach či Július Pántik.

Prológom v profesionálnej sfére môžeme nazvať jej dvojročné pôsobenie v Štátnom divadle v Košiciach (1957 – 1959), kde sa učila skutočnému javiskovému kumštu. A nedostávala príležitosti len v začiatočníckych figúrkach. Tie sa pravidelne striedali s postavami titulnými – Martou-Izabelou v Casonovej hre Stromy zomierajú postojačky (1958), Melittou vo Váhovej dráme Bohovia Amsterdamu (1959), a najmä Lydou v Kohoutovej hre Taká láska (1958). A hoci s neveľkým skúsenosťami, už zakrátko prekračovala latku regionálnej kvality. Bolo iba otázkou času, kedy si ju všimne aj niektorá z bratislavských scén. Ako členku najreprezentatívnejšieho divadelného súboru – Slovenského národného divadla – ju vidíme už 1. januára 1960.

Napriek veľkej konkurencii sa v SND vedela rýchlo presadiť. Jej sýte herecké tóny prispôsobivé protirečivým režijným poetikám, cit pre dynamiku prejavu a vlohy pre zrozumiteľné pretlmočenie obsahu replík z nej spravili prednú herečku súboru vo svojej generácii. Jej herectvo disponovalo nadhľadom, zvučným vnútorným dramatizmom, citom pre vystihnutie duševných besov, ale aj komediálnym odstupom. Postavy bezhlavo zaľúbených naiviek jej boli cudzie. Aj Saša v legendárnej inscenácii Čechovovho Ivanova (1961) v réžii Jozefa Budského nebola preto iba povrchným obrazom naivného dievčaťa. Naopak, herečka ju interpretovala ako inteligentnú a spontánnu ženu, ktorá sa z úprimnosti duše usiluje pomôcť svojmu vyvolenému. Podobne ako ju obchádzali postavy lyrického razenia, málokedy jej do repertoáru pribúdali figúry klasickej dramatickej tvorby. Poláková sa totiž stala predstaviteľkou postáv 20. storočia v celej jeho šírke. Jej herectvo sa zaskvelo v drámach Maxima Gorkého, Bertolta Brechta, Alejandra Casonu i Friedricha Dürrenmatta.

Poláková mala šťastie na režisérov. Dostatok plnohodnotných postáv jej poskytovali Jozef Budský, Tibor Rakovský, Pavol Haspra a, samozrejme, životný partner Jozef Palka. Nebola však protekčnou herečkou. Divadelná spolupráca manželov najzreteľnejšie vystúpila na povrch, keď režisér na jednu sezónu prijal angažmán v Štátnom divadle v Ostrave. Poláková prerušila rozbehnutú kariéru na Slovensku a v rámci neplatenej dovolenky odišla za manželom. V ostravskom divadle okrem iného dostala príležitosť stvárniť aj ústrednú ženskú postavu v autobiografickej hre Arthura Millera Po páde (1964) v réžii Radima Kovala. V postave Maggie, osudom a charakterom blízkej autorovej bývalej manželke Marilyn Monroe, opäť uplatnila cit pre dešifrovanie tých najspodnejších psychických nuáns postavy.

Osobnosť Evy Polákovej si počas celej jej kariéry všímali aj rozhlasoví, televízni, a najmä filmoví režiséri. Za strhujúci výkon v postave Marty v českom filme Smrt si říká Engelchen (1963) získala cenu na festivale v americkom Los Alamos. Počas krátkeho života stihla toho skutočne veľa. Herecké umenie Evy Polákovej je hodné si pripomínať nielen pri príležitosti nedožitého jubilea. Podobných herečiek, ktoré svoje povolanie povýšili na poslanie, sa totiž dodnes rodí primálo.

Karol Mišovic

Kurátor Karol Mišovic
Grafické riešenie Viera Burešová
Divadelný ústav Bratislava © 2015

Výstava sa zobrazí po kliknutí na obrázok.


RSS FaceBook YouTUBE
mapa stránok | Prehlásenie o prístupnosti

© 2010 Divadelný ústav – Všetky práva vyhradené. Divadelný ústav je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR.