Tlačiť

Karol L. Zachar

12. január 1918 – 17. december 2003

Vyrastal v rodine zanietených divadelných ochotníkov a už od detstva aktívne hrával v Babinej, Sáse, počas gymnaziálnych štúdií v Banskej Bystrici a tiež ako vysokoškolský študent v Prahe, kde študoval kresliarstvo na Českom vysokom učení technickom (1936 – 1938). Pre zložitú spoločenskú situáciu sa vrátil do Bratislavy a študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Zacharovo hlboké a oduševnené nadšenie pre divadlo ho prirodzene priviedlo k štúdiu herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (absolvoval ho v roku 1942). Už v prvom ročníku nastúpil do Činohry Slovenského národného divadla. Hrával zväčša malé postavy, ba až figúrky, ktoré dokázal pretvoriť na jedinečné typy.

Zacharov cit pre javisko, mieru a hravosť vycítil náš avantgardný režisér Ján Jamnický, ktorý si ho niekoľkokrát vybral ako asistenta réžie – zveril mu na starosť réžiu remeselníckych výstupov v inscenácii Sen noci svätojánskej (1942). Prvou Zacharovou samostatnou réžiou bola Schillerova Messinská nevesta (1944). Po vojne sa Karol L. Zachar na dlhé roky stal príležitostne režírujúcim hercom. Jeho umelecký názor a režijný štýl sa presvedčivo ukazoval už v prvých inscenáciách. Prinášal hlboké posolstvá o sviatočnosti, jedinečnosti a kráse ľudského života. Svojbytne zušľachťoval, zjemňoval konflikty a hľadal lepší svet. Jeho inscenácie mali svoju imaginatívnu silu a významovú sugestivitu, tie odovzdával predovšetkým prostredníctvom herca. Herecká kreativita, hravosť, odpútanosť, vitalita boli fundamentom Zacharových divadelných sviatkov. Inšpirácie čerpal vo folklóre – vo zvykoch či ľudovej piesni, v zanietenej etnografickej vášni, ale aj v slovenskej prírode. Režisér bol významným znalcom slovenskej hmotnej i duchovnej kultúry. Do svojich inscenácií si navrhoval kostýmy, niekedy aj scénu a vyrábal i rekvizity.

V roku 1965 sa oficiálne stal režisérom Činohry Slovenského národného divadla, no dovtedy už pripravil nejeden divadelný sviatok, ktorý sa dožil aj obnovenej premiéry: Statky-zmätky (1950, 1955), Veselé panie z Windsoru (1954, 1958, 1963), Inkognito (1959, 1964).

Od polovice šesťdesiatych rokov, ktoré sa aj v slovenskom kultúrnom prostredí vnímali uvoľnenejšie a otvorenejšie, vnímala predovšetkým mladá nastupujúca divadelná generácia Zacharove divadelné oslavy života a divadla ako nenáležitú a zdeformovanú štýlovú manieru. Tvorca si napriek týmto výhradám naďalej zachovával vernosť svojmu umeleckému presvedčeniu a viaceré jeho inscenácie dosiahli ohlas aj v zahraničí na zájazdoch Činohry SND. Inscenáciu Nestroyovho Strachu z pekla, s ktorou hosťovali vo Viedni, prijalo publikum i kritika s veľkolepým ohlasom a kritickým uznaním.

Fenomenálnou sa stala inscenácia Na skle maľované, ktorá dosiahla v slovenských divadelných kontextoch nebývalý počet repríz, inscenáciu hrali vyše šesťstokrát.

Karol L. Zachar bol nielen herec, režisér, kresliar, karikaturista, kostýmový a scénický výtvarník, ale aj fenomenálny pedagóg, ktorý vychoval nejednu hereckú generáciu. Jedinečnosť tohto umelca charakterizoval Emil Lehuta: „Zachar nie je jeden umelec, on je celá inštitúcia.“

Martin Timko

Kurátor Martin Timko
Grafické riešenie Viera Burešová
Divadelný ústav Bratislava © 2014

Výstava sa zobrazí po kliknutí na obrázok.


RSS FaceBook YouTUBE
mapa stránok | Prehlásenie o prístupnosti

© 2010 Divadelný ústav – Všetky práva vyhradené. Divadelný ústav je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR.