Tlačiť

Janko Borodáč

18. jún 1892 – 18. február 1964

Janko vyrastal v jednej z najchudobnejších častí Prešova v Blihoch na pravom brehu rieky Torysy. Národnosťou bol Rusín a študoval na gréckokatolíckych školách s vyučovacím jazykom maďarským. V Prešove absolvoval aj štúdium na učiteľskom ústave – preparandiu. Na popud profesora Alberta Pražáka sa rozhodol pre divadelnú dráhu a odišiel študovať herectvo na pražské konzervatórium. Sám sa ochotne hlásil do služieb novovzniknutého Slovenského národného divadla. Ako poslucháč pražského konzervatória napísal list Vavrovi Šrobárovi, ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska, kde vyjadril ochotu húževnato pracovať na budovaní slovenského profesionálneho divadla. Po dvojročnom štúdiu na pražskom konzervatóriu nastúpil do Vidieckej činohernej spoločnosti SND, tzv. Maršky, spolu so svojou budúcou manželkou Oľgou Országhovou. Tu sa zrodili jeho prvé predstavy o slovenskom profesionálnom divadle.

Najzásadnejšie bol inšpirovaný stretnutiami s dovtedy ním nepoznanou ruskou dramatikou počas ruského zajatia v Jaransku,  a s ruským divadlom – s Kačalovovou skupinou

MCHAT-u, ktorá hosťovala na jar v roku 1921 v Prahe a v októbri 1921 v Bratislave.

Po rozpustení Maršky odišiel na učiteľskú štáciu do Sabinova spolu s manželkou Oľgou, kde rozprúdili intenzívnu spoluprácu s ochotníkmi.

V roku 1924 riaditeľ SND Oskar Nedbal pozval manželov Borodáčovcov do hereckého súboru, pretože videl v schopnostiach a tvorivom potenciáli Janka Borodáča možnosť intenzívnejšieho rozvoja slovenskej časti činoherného repertoáru. Dominantou jeho činnosti sa stala réžia, ktorá prevýšila herectvo. Janko Borodáč režíroval výlučne inscenácie hrané po slovensky. Programové posilňovanie slovenskej časti činohry bolo priamo zviazané s prvou etapou Borodáčovej profesionálnej činnosti. Začínajúci režisér sa zmocňoval jej princípov „na pochode“ a učil sa na vlastných chybách. Kriticky sa vnímalo jeho začiatočníctvo, ale aj niektoré umelecké nedostatky – opisnosť, nerytmickosť a nedynamickosť, nevýraznosť a celkovo chabá javisková pôsobivosť jeho inscenácií. Viaceré tituly zo svetovej dramatiky, ktoré režíroval, boli nad jeho vtedajšie možnosti. Borodáčova programová kryštalizácia s presvedčivejšími výsledkami sa objavila na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. Inscenácie Tajovského Statkov-zmätkov (1928), Ženského zákona (1929) a šťastné tvorivé stretnutia s dramatikom Ivanom Stodolom – Bačova žena (1929), Jožko Púčik a jeho kariéra (1931), Kráľ Svätopluk (1931) už vyvolávali pozitívny ohlas i rešpekt k jeho režijnej práci.

K rozvoju slovenského profesionálneho divadla pristupoval uvážlivo. Perspektíva jeho rozvoja bola nemysliteľná bez prílivu mladých hereckých individualít, odborne pripravených. Borodáč inicioval štúdium herectva a vznik dramatického odboru na vtedajšej bratislavskej Hudobnej škole pre Slovensko. Prvými a hlavnými pedagógmi hereckého odboru sa na tejto škole stali manželia Borodáčovci.

Riaditeľ divadla Antonín Drašar rozdelil Činohru SND od sezóny 1932/1933 na dva samostatné súbory – na českú činohru (umelecký šéf Viktor Šulc) a na súbor slovenskej činohry, ktorej umeleckým šéfom sa stal Janko Borodáč. Drašarovo odvážne rozhodnutie malo zásadný význam pre rozvoj slovenskej činohry. Urýchlila sa jej profesionalizácia, pozitívne rástla všestranná tvorivosť a podporila aj personálnu konsolidáciu súboru. Janko Borodáč presadzoval predovšetkým hlboké zakotvenie v divadelnom realizme. Jeho presvedčenie umocnila návšteva Sovietskeho zväzu v roku 1934, kde sa osobne stretol s Konstantinom Sergejevičom Stanislavským a vnútorne sa utvrdil vo svojich umeleckých pozíciách realistického divadelného jazyka. Slovenská činohra nemala dramaturga, repertoár bol dielom Janka Borodáča. Ústrednou tendenciou v ňom bola slovenská klasika, súčasná slovenská dramatika – najmä diela Ivana Stodolu a Júliusa Barča-Ivana a hry slovanskej, prevažne ruskej proveniencie. Za záujmom o ruskú drámu stálo Borodáčovo rusofilstvo. Náročné ruské hry od Čechova a Gorkého boli tvrdou skúškou umeleckej pripravenosti. Ukázalo sa, že inscenátori pod Borodáčovým režijným vedením nezvládali nuansovanú psychológiu a jemné pradivo  Čechovovho Višňového sadu (1934), neprenikli ani do robustnej psychológie Gorkého hier Na dne (1932) a Vassy Železnovovej (1937). Tvorivo a umelecky najpresvedčivejšie javiskové diela vzišli z Borodáčových naštudovaní slovenskej klasiky – Palárikovho Dobrodružstva pri obžinkoch (1933, 1936) a Tajovského Ženského zákona (obnovená premiéra 1934). Aj na zájazde v Prahe dosiahli pozitívny kritický ohlas, ktorý najväčšmi hodnotil vnútorne naplnené, výrazovo plastické herecké výkony a vynikajúcu javiskovú reč.

Janko Borodáč mal nepochybne najväčšie zakladateľské zásluhy na rozvoji slovenského činoherného umenia. S nadšením vítal udalosti po vyhlásení autonómie v októbri 1938. Svoje postoje k realite slovenského štátu vyjadroval aj v upravovateľskej divadelnej tvorbe – diela slovenských klasikov Jána Palárika, Jána Chalupku a Jonáša Záborského upravoval a opravoval tak, že neraz z nich neostal ani kameň na kameni. Diela nelogicky aktualizoval na konfrontačne nacionálne výpovede a  dodnes problematickou ostáva najmä jeho úprava Palárikovho Drotára z roku 1942. Atmosférou doby „očarovaný“ Janko pritakával antisemitským náladám a sľuboval byt a stravu postave židovského kupca Jakuba v čase prvých transportov židovského obyvateľstva do koncentračných táborov. Sám sa neskôr vyjadril o tomto období svojho života: „... pálil ma život, do ktorého sme sa dostali.“

Aj v tomto období podporoval súčasnú slovenskú dramatiku – Ivan Stodola Marína Havranová, Július Barč-Ivan Matka, Kazimír Bezek Klietka a Hana Zelinová Mária. Zo svetovej dramatiky bola najreprezentatívnejšou inscenáciou Rostandova hra Cyrano z Bergeracu. Herecky výrazne koncentrovaná bola aj inscenácia nemeckého klasika Friedricha Hebbela Mária Magdaléna. Nejednoznačnejšie výsledky dosiahol Borodáč v prvých slovenských uvedeniach antickej dramatiky – Sofoklových tragédií AntigonaKráľ Oidipus.

Po vojne bolo Jankovi Borodáčovi odporučené, aby odišiel do košického divadla. S manželkou Oľgou sa zanietene pustili do obnovy vojnou zničeného divadla. Hneď v prvej sezóne sa sformovala opera a činohra, o niečo neskôr aj balet.

Borodáčova realistická režijná orientácia sa pružne stotožnila so socialistickorealistickým diktátom a prijala aj jeho ideologický obsah.

Cennejšie umelecké hodnoty rozporuplného obdobia 1949 – 1956 zanechali predovšetkým Borodáčove zrelé košické inscenácie Čechovových Troch sestier (1952) a Gogoľovho Revízora (1952), ktoré zaujali až symfonickou prepracovanosťou hereckých výkonov.

Po košickom období sa vracia do Bratislavy, kde pôsobil ako hosťujúci režisér v SND, a významne zúročil svoje dlhoročné praktické skúsenosti v odbornej príprave budúcich divadelníkov na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol pedagógom aj akademickým funkcionárom – dekanom divadelnej fakulty.

Borodáčova režijná tvorba zrejme vyvrcholila v inscenácii Hviezdoslavovej tragédie Herodes a Herodias (1955), s ktorou sa otváralo Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava. Inscenácia bola bohatá najmä hereckým kolektívom – osobnosťami zakladateľskej i mladšej hereckej generácie vygradovala do polohy, ktorá vystihovala vnútornú monumentalitu dramatickej predlohy.

Borodáčova režijná práca nikdy nevykazovala znaky múzického divadla. Jeho divadlo vyrastalo z autority textu a práce na jeho hereckom oživení. Janko Borodáč položil trvalé základy slovenskej javiskovej reči. Starostlivo budoval herecký súbor, dôležitú úlohu v tom zohrávala aj jeho pedagogická činnosť. Zásadným impulzom pre umelecký rozvoj slovenského profesionálneho divadelníctva bolo aj Borodáčovo poverenie režírovaním talentovaného mladého herca Jána Jamnického.

Martin Timko

Kurátori Katarína Kunová, Martin Timko
Grafické riešenie Viera Burešová
Divadelný ústav Bratislava © 2012

Výstava sa zobrazí po kliknutí na obrázok.


RSS FaceBook YouTUBE
mapa stránok | Prehlásenie o prístupnosti

© 2010 Divadelný ústav – Všetky práva vyhradené. Divadelný ústav je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR.