Tlačiť

číslø 06/2011

Do konca divadelnej sezóny 2010/2011 ostáva už len niekoľko dní. Iste, mnohí tvorcovia nebudú zaháľať ani počas tzv. „uhorky“ a v týchto dňoch finišujú s prípravami divácky obľúbených podujatí, akými sú Letné shakespearovské slávnosti. Časopis kød však bude rešpektovať všeobecne platné divadelné prázdniny. Júnové číslo je práve z tohto dôvodu rozšírené, aby pokrylo letnú dobu relaxu a oddychu svojich čitateľov čo najpútavejšími  článkami, recenziami a podnetnými reflexiami. Dúfame, že vás zaujmú.

ø rozhovor
Nové rozšírené číslo otvára tradičný rozhovor s jednou z popredných osobností slovenského divadla, oceňovaným činoherným režisérom Romanom Polákom. V rozhovore Jany Beňovej nazvanom Žijeme vo vyprázdnenom čase sa režisér Polák nevyhýba ani odpovediam na viaceré pálivé otázky súvisiace so súčasným stavom divadla u nás, napríklad vzťahu divadlo – divák: „Určite existujú diváci, ktorí chodia len do jedné­ho divadla, napríklad do Astorky alebo SND. Chcú tam vidieť to, na čo sú zvyknutí. Existuje to aj v nitrianskom, martinskom, košickom di­vadle. Títo diváci príjmu z času na čas aj niečo iné, ale väčšinou si vynútia to, čo chcú vidieť, čo ich zaujíma. Ak nejaká inscenácia presiah­ne ich skúsenostnú rovinu, tak mnohokrát ju neprijmú. Tí, čo by ju boli schopní pochopiť a prijať, však do divadla nechodia, nevyhovu­je im väčšinový vkus. V tom je ten paradox. Divadlá sú zvyčajne jasne dramatur­gicky pomenované. No nepracujú s výrazne kontrastnými diváckymi skupinami, preto je problém zvyšovať náročnosť drama­turgie. Náročného diváka si treba roky vycho­vávať, starať sa o neho, komunikovať s ním. Na nenáročne tituly netreba zložitejšiu prácu s divákom. Náročné a menej náročné publi­kum môže existovať vedľa seba, ale divadlo by to malo presne definovať, divák sa v tom musí vedieť orientovať. A hlavne: „Divadlo musí nájsť svoju dobu.“ Potom nájde aj svoj­ho diváka.“

ø recenzie
S. Beckett: Koniec hry. Činohra Slovenského národného divadla, Bratislava
V recenziách sa naši prispievatelia venujú klasickým titulom, dvom moderným svetovým dielam a jednému slovenskému. Tým prvým je hra Samuela Becketta Koniec hry, ktorej inscenáciu so štvoricou hercov Činohry Slovenského národného divadla pripravil režisér Rastislav Ballek. Inscenácii, najmä režijnej a výtvarnej interpretácii sa venuje kritik Marek Godovič: „Jedným z hlavných náznakov Ballekovej interpretácie a posunu Hamma je kos­tým. Hamm v červenom župane nápad­ne pripomínajúcom biskupské rúcho ria­di dianie na javisku. V náznaku relativizu­je náboženský pohľad na svet ako jediný správny. Podobných skrytých odkazov sa v inscenácii vyskytne viac. V priebe­hu hry Hamm nabáda k modlitbe, kto­rá v podaní Clova a Nagga vyznieva ako každodenná hra na svätosť vyžarujúca len pretvárku – nikto žiaden z nich ju naozaj neprecíti. Hamm hľadá vo svojej poslednej šachovej partii ešte nejaký zmysel života, nejakú záchranu, podnet, na základe ktorého by mu dal svojmu životu pointu, interpretoval ho. Jediný posledný ťah, ktorý je možný, je jeho odchod zo scény.“

T. Williams: Sklenený zverinec. Divadlo Andreja Bagara, Nitra
Hru dramatika Tennesseeho Williamsa Sklenený zverinec spája so súčasnosťou viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Existenčná neistota spôsobená finančnou krízou, existenciálne prázdno ako dôsledok nedostatku pozitívnych podnetov, zdevalvované vzťahy v neúplných rodinách, úniky do jednoduchších svetov pôžitkov. Ako známy a stále aktuálny text vyložili tvorcovia Divadla Andreja Bagara v Nitre pod vedením režiséra Svetozára Sprušanského približuje kritička Soňa Smolková: „Režisér Svetozár Sprušanský posúva dej so­ciálne i časovo. Rodina Wingfieldovcov žije na pokraji sociálnych istôt v obytnom prí­vese zaparkovanom na mestskej periférii. Namiesto jedálenského stola sa tu používa rozkladací sušiak na bielizeň, jedáva sa z plas­tových tanierov z rýchleho občerstvenia, náv­števa sa pozýva len s výrazným sebazaprením a krištáľové zvieratká sú v skutočnosti platové atra­py. Tento posun je síce ra­dikálny, v kontexte inscená­cie však pôsobí prirodzene a súrodo.“

J. Chalupka: Kocúrkovo. Divadlo Jonáša Záborského, Prešov
Prešovské Divadlo Jonáša Záborského na svojej scéne v Historickej budove uviedlo ko­médiu Kocúrkovospojenú s Chalupkovou v poradí druhou hrou­ Všetko naopak. Pre režiséra inscenácie Matúša Oľhu a dramaturga Mareka Turošíka sa argumen­tom pre spojenie stala časová nadväznosť oboch hier, resp. postavy Tesnošilovcov a ich detí z hry Kocúrkovo. Podrobnejšie o tomto spojení a výslednom tvare píše publicista Ján Rác: „Tvorcovia trojdejstvovú veselohru Kocúrkovo zredukovali na minimum vynechaním všetkého, čo považovali za nepodstatné. Žiaľ, „podarilo“ sa im vykántriť aj časti a postavy, ktoré sú pod­statné. Celá komédia sa tak zmestila do prvej polovice inscenácie. Druhú polovicu tvorila zhutnená verzia hry Všetko naopak, ktorú inscenátori len prilepili ku Kocúrkovu a ku ktorej pristupovali ako k bezuzdnej fraške, pričom samotný autor definuje jej žánrové označenie ako veselohru. Pri naznačenej „já­nošíkovskej“ súvislosti dvoch Chalupkových hier by však bola výstižným žánrovým vyme­dzením „spoločenská satira“, ktorá explicitne vysvetľuje, prečo sa v rámci „kocúrkovského spoločenského systému“ nemôžu ujať závaž­nejšie myšlienky urýchľujúce pokrok. Toto vymedzenie by malo platiť spoločne pre obe inscenované literárne predlohy.“

Letné rozšírené číslo je doslova nabité správami z festivalov. Rubriku otvára článok o festivale bábkarov krajín V4 Stretnutie – Setkání – Spotkanie – Találkozás, ktorého 13. ročník sa uskutočnil v máji na pôde Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. Na festivale mali diváci možnosť vidieť množstvo kvalitných a nápaditých inscenácií nielen profesionálnych divadelníkov, ale aj študentov, ktorí rozhodne nestáli v tieni skúsenejších kolegov. „Medzi najlepšie v programe patrili prezentá­cie najmladších študentov. Výsledok semes­trálnej práce s názvom Premeny prezentovali študenti prvého ročníka bábkoherectva na Katedre bábkarskej tvorby (KBT) DF VŠMU, ktorý vedie Mária Kecskésová. Ako základný materiál im poslúžili polystyrénové guľôčky rôznych veľkostí. A keďže bábkari sú ľudia s imagináciou, vytvorili pomocou nich všeličo od žiarovky až po slnečnú sústavu. S vtipom, presnosťou a nasadením. Zvyčajné prednosti nadšených prvákov im, dúfajme, vydržia čo najdlhšie,“ uzatvára Lenka Dzadíková, autorka článku.

ø festivaly
Len o rok staršie podujatie ako nitriansky festival bábkarov je Európska divadelná cena. Tento rok sa jej laureátom stal nemecký režisér Peter Stein. Súčas­ťou udeľovania Európskych divadelných cien je aj špeciálna kategória tzv. Cien za nové divadelné reality. Toto ocenenie získal aj významný režisér Viliam Dočolomanský, ktorý pôsobí už niekoľko rokov v Prahe, kde vedie súbor Farma v jěskyni. O týchto výnimočných udalostiach ako aj inscenáciách, ktoré bolo možné počas podujatia vidieť, informujú Dária Fehérová a Miroslav Ballay: „Jedným z ocenených sa pre tento rok stal i is­landský divadelný súbor Vesturport Theatre (Reykjavík). Výnimočne disponovaný súbor vznikol v roku 2001 z iniciatívy čerstvých ab­solventov herectva, čo dychtili po experi­mentálnom generačnom divadle a najmä priestore. Z opustenej elektrárenskej stavby sa etabloval dnes už rozmáhajúci sa diva­delný priestor na divadelné i filmové aktivity tvorcov divadla Vesturport. Islandský súbor prezentoval na festivale dve inscenácie, kto­ré predstavovali ich dôslednú a systematickú a pre nich typickú inscenačnú prax.“

Varšavské divadelné stretnutia je názov festivalu, ktorého 30. a 31. ročník (spojené z dôvodu tragickej udalosti pádu lietadla s poľskými predstaviteľmi v Smolensku) sa uskutočnil začiatkom apríla. Zúčastnila sa na ňom režisérka a dramatička Iveta Škripková. Okrem programu a jeho najzaujímavejších inscenácií autorka spomína aj inšpiratívny model podpory divadla pre deti. „Vďaka Centru umenia pre deti v Pozna­ni, avšak nielen vďaka nemu, ale aj iným združeniam, sa venuje nadpriemerná po­zornosť zrodu nových dramatických textov pre deti. V poznanskom Centre funguje súťaž dramatikov/dramatičiek, každý rok sa vydávajú najlepšie texty a preklady za­hraničných hier. [...] Zaujímavým faktom je, že Mi­nisterstvo kultúry a národného dedičstva v Poľsku vypísalo grant Poľské divadlo deťom na kočovanie vybraných inscenácií po celom Poľsku, do miest, kde nie je divadlo. Aby divadelné predstavenia mali možnosť vidieť aj deti v malých zabudnutých dedin­kách. Tým všetkým sa cení význam a po­slanie poľského divadla voči deťom i vzťah verejnosti k tvorbe pre deti.“

Režisérka Adriana Totiková mala jedinečnú možnosť zažiť neopakovateľnú atmosféru divadelného sveta v New Yorku, do ktorého sa na chvíľu zapojila ako praktička aj ako diváčka. O svoje zážitky sa delí vo svojom Broadwayskom cestopise: „V stredu a sobotu sa na Broadwayi hráva dvakrát. Kto má veľa času, peňazí, alebo potrebu prehlušiť jeden zážitok druhým, môže si dať dvojitú dávku. Bolesť hlavy zaru­čená. A preto som to riskla len raz. Po det­skom predstavení som šla na politickú revue a v noci mala ťaživé sny vojnových obrazov v rozprávkovo farebnom vyobrazení.“

ø teória / história / kritika
Po ľahšej rubrike Festivaly prinášame v časti Teória / História / Kritika prednášku Blaža Lukana, dramaturga, kritika a pedagóga Divadelnej, rozhlasovej, filmovej a televíznej akadémie v Ľubľane, ktorú predniesol počas festivalu Nová dráma / New drama 2011 na pôde bratislavského MDPOH. Pokúša sa v nej odpovedať na otázku: Ako napí­sať, predať, uživiť sa a presláviť sa drámou v Slovinsku v druhom desaťročí 21. storočia?

Divadelný ústav vydal prednedávnom v bohatej knižnej podobe dramatické dielo lekára, spisovateľa a dramatika Ivana Stodolu, ktoré najmä v rokoch 1926 – 1947 významne ovplyvňovalo vývin sloven­ského profesionálneho i ochotníckeho divadla. Počas polstoročia od prvej veľkej hry Náš pán minister z roku 1926 až po poslednú Zázračný močiar z roku 1975 napísal vyše tridsať činohier, z ktorých sa na javiská dostala menej ako polovica, tiež niekoľko krátkych scénok, detských hier či televíznych scenárov. Pri príležitosti krstu záverečnej tretej časti súborného diela prinášame prednášku o životných peripetiách a ich dopade na autorovo dielo, ktorú na slávnostnom podujatí predniesol režisér a dramaturg Ján Sládeček.

ø extra
Druhý rozhovor rozšíreného čísla pripravila muzikologička a teatrologička Markéta Jůzová. Zhovárala sa s Dominiqueom Meyerom, francúzskym kultúrnym manažérom, súčasným riaditeľom Viedenskej štátnej opery. Zasiahla svetová finančná kríza toto svetoznáme divadlo? „Světová finanční krize je již několik let, ale i nadále budou lidé chodit za kulturou, ze­jména do Vídně. Na jedné straně vidíme, že je zjevná krize ekonomická, komerční i komunikační, ale musím konstatovat, že naše divadlo je z 99,80% stále vytížené. V každé etapě dějin se stane, že některé oblasti začnou být nejisté a kolísavé, ale jisté je, že kultura je pro lidi velmi závaž­ná.“

V rubrike Extra prinášame pokračovanie ankety (ne)prezraď svoje tajomstvo alebo slovenskí divadelníci prezrádzajú, čo im priniesla Divadelná Nitra, na ktorú tento mesiac odpovedá režisérka Maja Hriešik a riaditeľka Ústavu divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied Dagmar Podmaková.

V treťom rozhovore tohto čísla, ktorý pripravila dramaturgička Veronika Dianišková, sme po čase opäť zaostrili na oblasť komunitného divadla. Dozviete sa tak niečo o najnovšej umeleckej iniciatíve z prostredia aktívnej pomoci ľuďom bez domova, za ktorou stojí sociálny pedagóg Ján Korec.

ø knihy
V najnovšom čísle nechýba ani recenzia zaujímavej publikácie. Režisérka Maja Hriešik hodnotí knihu Sloboda objavovať tanec autorky Marty Polákovej, významnej slovenskej choreografky, režisérky a pedagogičky, knihu, ktorej vydanie v domácom kontexte môžeme chápať nielen ako potrebné, ale aj prelomové.

ø ad fontes
Špeciálnu rubrika Ad fontes, v ktorej uverejňujeme historické dokumenty pri príležitosti 50. výročia Divadelného ústavu tento mesiac tvorí text divadelného historika a teatrológa Martina Timka, v ktorom pri príležitosti otvorenia výstavy Ako sa uchováva pominuteľnosť v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave pripomína základné vývojové etapy inštitúcie a jej primárne body významu pre ochranu a rozvoj slovenskej divadelnej kultúry.

ø výročia
„Na rozdiel od Borodáča, a navyše inšpirovaný ruskou avantgardou, usiloval sa o odbúravanie komunikačnej bariéry medzi javiskom a hľadiskom. Jeho „divadlo plných tónov“ spočívalo v impozantnom stvárňovaní veľkých tém, vytváraní metaforických obrazov s citom pre kontrapunktické zobra­zovanie, javiskové oscilovanie medzi ráciom a emóciami. Zvlášť vynikalo svojou syntetic­kosťou a citom pre hudobnú dramatickosť – vďaka Šulcovmu vplyvu, kladeniu dôrazu na melodické znenie javiskovej reči.“ Už z tejto krátkej ukážky musí byť každému divadelníkovi jasné, o kom je reč – v júni si pripomíname sté výročie narodenia jednej z najvýznamnejších osobností divadelného života na Slovensku, dlhoročného člena Slovenského národného divadla, herca, režiséra a pedagóga Jozefa Budského. Pútavý prierez jeho životom a dráhou divadelníka prináša divadelná kritička a historička Ľubica Krénová.

ø na margo
V rubrike Na margo tentoraz prinášame podnetné názory herca a režiséra Viktora Vargu. Zaoberá sa možnosťami dramaturgie, pomenovaním ktorých sa pokúša o pomyselné odkliatie súčasných problémov slovenského divadla, najmä divácku krízu, ktorej riešenie hľadá v porovnaní a následne v inšpirácií filmom, ktorý je pre najmladšiu generáciu lákavejší. „Dnešnú generáciu divákov nazývam troj­sekundovou. Generácia, ktorá vyrastala na televízii a filmoch, považuje klasika Ferenca Molnára za zaujímavého ale príliš pomalého. Táto generácia ide do divadla z vlastnej vôle len vtedy, ak „moja frajerka zbožňuje diva­dlo“, „mali sme to povinne zo školy“, „ani som to nesledoval, radšej som pozeral film na mo­bile“ a ďalej by som mohol pokračovať s vy­jadreniami získanými počas prestávok. Ná­mietky ako „mňa otravuje, keď jeden človek rozpráva dvadsať minút v kuse, zaspávam pri tom“, „nič sa tam nedeje“, „je to pomalé“. Po týchto reakciách som najprv začal spochyb­ňovať ich, divákov, nakoniec som obviňoval seba. Zdalo sa, že to nemá zmysel. Ale keďže nikdy veci nenechávam len tak, začal som po­rovnávať.“

ø hry
Do aktuálneho čísla sme sa rozhodli vložiť aj ukážky z dvoch nových pôvodných slovenských divadelných hier, ktorých autori sa podelili o zlatý stupienok v súťaži Dráma 2010. Máte tak možnosť nahliadnuť ešte pred plánovaným knižným vydaním do najnovšej hry Babyboom Zuzany Ferenczovej a textu Petra Janků Kamene života.

ø ja a divadlo
Záverečná rubrika Ja a divadlo prináša vo svojej rozšírenej podobe vyznania až šiestich osobností kultúrneho života, v ktorých prezrádzajú čo-to o svojich inšpiráciách a plánoch. V aktuálnom čísle sú to: Vladislava Fekete, riaditeľka Divadelného ústavu, Iva Klestilová, dramaturgička Národného divadla v Prahe, Zuzana Hudeková, scénická a kostýmová výtvarníčka a trojica pánov Pavel Graus, dramaturg, Peter Janků, scénograf a redaktor a Peter Čižmár, herec Divadla Kontra a Štátneho divadla Košice.

Na záver tohto stručného prehľadu nám neostáva nič iné ako sa poďakovať za vašu priazeň v končiacej sa sezóne. Dúfame, že sa k našim stránkam po príjemne strávenom lete vrátite v septembri. Budeme sa tešiť. Pekné leto!


číslø 06/2011

Kontakt

Divadelný ústav
Jakubovo námeste 12
813 57 Bratislava
tel.: +421 (0)2/204 87 502, 503
fax: +421 (0)2/529 31 571
e-mail: kod@theatre.sk
facebook: www.facebook.com/casopiskod

 

Partner časopisu

Partner časopisu

RSS FaceBook YouTUBE
mapa stránok | Prehlásenie o prístupnosti

© 2010 Divadelný ústav – Všetky práva vyhradené. Divadelný ústav je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR.