číslø 05/2011

Mesiac máj už tradične roztáča kolotoč divadelných festivalov. Tých sa v tomto mesiaci uskutoční hneď niekoľko, spomedzi najvýznamnejších spomeňme festival Nová dráma/New drama 2011, festival nového cirkusu Cirkul’art a festivalu profesionálnych bábkových divadiel a divadelných škôl Stretnutie, Spotkanie, Találkozás, Setkáni. O týchto ako aj ďalších festivaloch vás budeme informovať v nasledujúcich vydaniach.

V aktuálnom čísle naďalej pokračujeme v uverejňovaní dvoch špeciálnych rubrík, ktoré bezprostredne súvisia s udalosťami v tomto kalendárnom roku – Ad fontes, v ktorej uverejňujeme dokumenty z archívu Divadelného ústavu pri príležitosti 50. výročia založenia inštitúcie a anketu, v ktorej renomovaní divadelníci vyjadrujú svoj vzťah k najvýznamnejšiemu divadelnému festivalu na Slovensku – Divadelná Nitra, ktorého 20. ročník sa uskutoční túto jeseň.

ø rozhovor
Bratislavský underground koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov tvorilo viacero nesmierne zaujímavých umeleckých osobností. Bola to doba pre slovenské umenie nesmierne priaznivá, in­špiratívna, nabitá umeleckými experimentmi, s nepokojným, progresívnym hľadaním. Práve pri tomto hľadaní mnohým dôjde po istom čase dych – ostatnú stáť na jednom bode, alebo sa vzdajú svojich ideálov a uspokoja sa aj s meanstreamovým prúdom. Jozef Vlk patrí k tým, ktorí idú svo­jou cestou s otvorenou mysľou, nenechajú sa strhnúť väčšinou, a najmä sa neboja nových výziev a nových krokov. S týmto popredným nezávislým tvorcom, predovšetkým režisérom a hudobníkom, sa zhovárala Dáša Čiripová. Okrem iného ju zaujímalo, čo Jozefa Vlka ako tvorcu priťahuje na pohybe. „Na pohybe ma už niekoľko rokov fascinuje možnosť vyjadrovania sa neverbálnym spô­sobom. Pohyb hovorí istým spôsobom re­čou, ktorá je divadlu veľmi blízka či vlastne je jeho súčasťou, pretože používa podobné prostriedky. Zaujíma ma, keď sa „tancuje“ o niečom podstatnom, s obsahom a výpo­veďou nasmerovanou bližšie k človeku. Keď je pohyb artikulovaný na rôznych úrovniach a keď je to celé za použitia akýchkoľvek prostriedkov pre diváka evokatívnejšie, ale aj čitateľnejšie a zrozumiteľnejšie. Neviem konkrétne povedať, či je to spôsobené tem­porytmom alebo niečím rituálnym, ktoré by teda v procese tvorby malo byť absolútnou samozrejmosťou. Text tu nie je tým najdôležitejším ako v klasickej činohre a je zvlášt­nym spôsobom ponúkaný pohybom medzi riadkami akoby v rozčítanej knihe. Repliky možno nepočuť, ale sú artikulované a po­skladané v divákovi. Ako keď čítate knihu, vi­díte písmená a vnímate ich zvuk, atmosféru. Príbeh závratne plynie ďalej a kričí niekedy oveľa hlasnejšie, ako je schopný zo seba vy­dať herec pri sebelepšej akustike v divadle. Pohyb je podľa mňa oveľa svojvoľnejší ako reč. Slová príliš upresňujú a obrazy, ktoré pohyb vytvára, si môžeme ľahšie zapamätať. Súčasný „tanec“ je úžasnou formou výpove­de o mikro- či makrorealite – o svete, ktorý nás obklopuje, a ľudskej existencii prostred­níctvom fyzikality a integrovanej divadelnej mágie. Je katalyzátorom niekoľkých umelec­kých médií. A najmä tvrdej práce s telom, ideou a podmienkami na prácu. Ale predsa je na tanci niečo, čo sa mi nepáči. V taneč­ných predstaveniach sa vyskytujú momenty, keď obzvlášť disponovaný tanečník naprí­klad švihne nohou až k uchu, aby ukázal svo­je schopnosti. Pozrite, čo viem a vy to nevie­te. Ale prečo ju tam mal, už nikto ďalej ne­prečíta. Nemám rád tento druh bezduchého exhibicionizmu.“

ø recenzie
O. Šulaj: Gazdova krv. Divadlo Astorka-Korzo '90, Bratislava
Prvá recenzia sa venuje dramatizácii próz Rudolfa Slobodu, ktorú pre Divadlo Astorka-Korzo ’90 pripravil Ondrej Šulaj. Inscenáciu Gazdova krv v réžii Juraja Nvotu hodnotí popredná slovenská kritička a teatrologička Zuzana Bakošová Hlavenková. Pozitívne oceňuje predovšetkým hereckú kreáciu Miroslava Nogu v úlohe Gazdu: „Nvotova inscenácia začína aj končí poležiač­ky. Gazda leží v plechovej vani. Raz aby sa zbavil nečistoty bežného života (ouvertúra) a nakoniec aby nám predviedol imitovanú samovraždu a skutočný odchod: „Preč. Do ni­čoty. Navždy.“ Týmito slovami uzatvára Gazda predstavenie v inscenácii Gazdova krv v po­daní mimoriadne presvedčivého Miroslava Nogu. Ten stvárnil svoju postavu ako veľmi triezveho, vecného, a predsa rojčiaceho spi­sovateľa, čo vlastnú filozofiu hnetie ako ná­vod na použitie. Nogova herecká interpretá­cia plná irónie, sebairónie a viacvrstvového pseudofilozofovania nám predstaví hlavnú postavu Gazdu ako muža, čo neustále pochy­buje o vlastnom mieste pod slnkom. „Keď sa zahľadím do svojej duše, to nahliadnutie vy­voláva vo mne satanský optimizmus...,“ pre­hlási Gazda. Miroslav Noga ho interpretuje nielen presne a presvedčivo, práve vo chví­ľach osudových výrokov, ale chápe jeho vnú­torný svet, jeho intímnu filozofiu a približuje tak Slobodu aj jeho postavu Gazdu ako člo­veka, ktorý sa zmieta vo vlastných osídlach, donútený riešiť svoj všedný život, a predsa neustále žijúci kdesi na pomedzí sna a sku­točnosti, tvorby a reality.“

V. H. Vladimírov: Zem. Divadlo Aréna, Bratislava
Dramatické dielo Vladimíra Hurbana Vladimírova si s časovým oneskorením nachádza svoju cestu na slovenské profesionálne javiská. Na scéne bratislavského divadla Aréna sa v marci objavila po prvá raz jeho hra Zem, ktorú naštudovala slovenská režisérka pôsobiaca najmä v Paríži, Mária Zachenská. Jej koncepciu analyzuje teatrologička Zdenka Pašuthová, pričom pomenúva základný problém nesporne ambicióznej a netradičnej inscenácie: „Koncepcia Márie Záchenskej je založená na naratívnom herectve a výtvarných obrazoch, ktoré sa striedajú v rýchlom až filmovom sle­de. Niekedy tvorí dokonca akési mini obrazy, záblesky deja vsunuté medzi dlhšie výstupy (napr. náznak dedinskej bitky), ktoré sú, žiaľ, pre diváka takmer nezachytiteľné. Všetko tra­dičné a realistické v dráme VHV sa však tejto koncepcii vzpiera. Tradičné a realistické v slo­venskom herectve tiež. Práve tu tkvie základný problém inscenácie – tradičnosť verzus mo­dernosť, realizmus verzus štylizácia.“

M. Zakuťanská: Havaj. Divadlo Alexandra Duchnoviča, Prešov
Trojicu recenzií uzatvára príspevok publicistu Tomáša Hájeka. Ten sa venuje najnovšej inscenácii Divadla Alexandra Duchnoviča v PrešoveHavaj, ktorej text napísala mladá a nádejná autorka Michaela Zakuťanská. Recenzenta v prvom rade zaujal samotný text, v ktorom odčítal ako ústredný problém globalizáciu a túto tému nachádza aj v štrukturálnej rovine textu:  „Jakoby příznačným příběhem globalizace byl kruh, který začíná ve velkých nadějích a velké výšce, který ale padá dolů v rychlé spirále a potom už není nic. Michaela Zakuťanská se ve své drama­tické předloze přidržuje kánonu globalizač­ního příběhu. Janka-Janík uvězněná na vsi Havaji mezi otcem-pivařem, venkovským frajerem Vasiľem, babkou v anonymitě sta­roby, potkává korektního a flexibilního mla­dého muže dneška Huga Ho (je to umělecký pseudonym), podléhá jeho kouzlu a odchází s ním do Bratislavy s vidinou Ameriky, kterou kdysi dobyl rodák Andy Warhol. Po nepříliš dlouhé době se vrací na Havaj těhotná, zře­telně chudší o iluze o Hugovi Ho, Bratislavě, o světě za dědinou.“

ø festivaly
V rubrike Festivaly prinášame správu Mira Zwiefelhofera z druhého ročníka festivalu Divadlom zbližujeme Európu, ktorý sa uskutočnil koncom marca na pôde bratislavského divadla Malá scéna STU. Autor sa venuje festivalu vo svojom článku nielen vo forme analýz jednotlivých predstavení, ale aj z pohľadu významu festivalu, ktorého ambíciou je rušiť bariéry a prinášať porozumenie. „Žiadne z predstavení nebolo tlmočené do maďarského, resp. slo­venského jazyka. Nuž a odsedieť si činoherné predstavenie, ktorého základným komuni­kačným prostriedkom je text, bez toho, aby divák daný jazyk poznal, je tá najlepšia cesta, ako človeka odstrašiť nielen od spoznávania cudzej kultúry, ale od divadla vôbec. Áno, dá sa argumentovať tým, že univerzálny diva­delný jazyk sa nachádza v každej inscenácii sveta, ibaže tzv. bežný divák (ktorým sa všet­ky divadlá oháňajú, keď potrebujú ospravedlniť svoje problematické in­scenácie) určite nepríde do divadla hľadať diva­delný jazyk.
Festival Divadlom zbli­žujeme Európu mohol teda asi len ťažko zbú­rať bariéry medzi Ma­ďarmi a Slovákmi. Má však potenciál byť plat­formou pre pravidelné hosťovania maďarských a mimobratislavských divadiel v našom hlav­nom meste, rovnako ako byť príležitosťou na stretnutie teoretikov a praktikov z oboch krajín.“

ø t / h / k
Desiate pokračovanie diskusného večera Tiny Čornej a jej hostí, ktorého prepis vám prinášame v aktuálnom čísle, rámcovala téma slovenskej opery. Rozhovor o problematike tejto umeleckej formy iniciovala dramaturgička Štátnej opery Banská Bystrica Lenka Horinková. Skrytá provokácia v názve večera mala za úlohu vyvolať konštruktív­nu diskusiu, ktorá by umožnila pomenovať hlavné problémy slovenskej opernej scény, pokúsiť sa hľadať východiská ku zmene nezdravého stavu smerom k spomenutej svetovosti a nastoliť ďalšie otázky, na ktoré bude potrebné hľadať odpoveď počas niektorých ďalších pravidelných diskusných večerov v bratislavskom Štúdiu 12. Hosťami Tiny Čornej boli okrem Lenky Horinkovej aj Peter Dvorský, operný spevák a riaditeľ Opery Slovenského národného divadla a Michaela Mojžišová, operná kritička a teoretička.

Druhým článkom v rubrike Teória / História / Kritika je príspevok teatrologičky Zuzany Bakošovej Hlavenkovej o fenoméne slovenskej nezávislej divadelnej scény – Divadle STOKA, ktorého 20. výročie založenia si pripomíname v tomto roku. Nesie názov STOKA song alebo Po stopách Kolapsu a Nox viacDyp inaf a ešte Impassom a Hetsatom do temných vôd alternatívneho divadla Sami meri vari, a teda Z diaľky po dvadsiatich rokoch. Autorka v ňom okrem vyzdvihnutia významu tohto divadla a jeho dopadu na umelecké smerovanie celej generácie tvorcov neopomína ani popis jednotlivých etáp vývoja divadla a venuje sa aj neveľmi známym manifestom tvorcov STOKY.

ø extra
Prvým článkom v rubrike Extra je už tradične krátky rozhovor. Po prvý raz sa na stránkach časopisu venujeme novému cirkusu, konkrétne jeho prvému festivalu u nás. Cirkul´art, prvý festival nového cirkusu na Slovensku, má veľké am­bície: podnietiť rozvoj moderného cirkusového umenia na našom území. Od 19. do 22. mája 2011 sa po prvý raz bratislavská Medická záhrada premení na centrum moderných vizuálnych a pohybových prekvapení. Pri príležitosti konania dôležitého medzníka v dejinách moderného cirkusu u nás sme položili niekoľko otázok Pavlovi Kelle­yovi, riaditeľovi festivalu. Jedna z nich sa týkala práve vymedzenia pojmu nového cirkusu: „Nový cirkus patrí k najmladším žánrom javis­kového umenia. Vznikol niekedy v 70-tych rokoch vo Francúzsku ako potreba nezávislé­ho divadla hľadať nové formy vychádzajúce zo zabudnutých rituálov, činoherných tradícií, cirkusových schopností a pouličného umenia. Pre nový cirkus je charakteristická naratívna forma rozprávania príbehu prostredníctvom tradičných cirkusantských zručností, ktorými vyjadruje metafory, príbehy, témy, divadelné obrazy či dejovú líniu. Až sekundárnym cieľom je prezentácia úrovne virtuozity prevedenia, nebezpečnosti a ekvilibristiky jednotlivých cirkusových umení. Nouveau cirque sa stal moderným fenoménom reflektujúcim súčas­né výrazové prostriedky. Zjednodušene sa dá povedať, že spája divadlo s cirkusom.“

V rubrike Extra prinášame pokračovanie ankety (ne)prezraď svoje tajomstvo alebo slovenskí divadelníci prezrádzajú, čo im priniesla Divadelná Nitra, na ktorú tento mesiac odpovedá teatrologička a kritička Dagmar Inštitorisová a Vladislava Fekete, riaditeľka Divadelného ústavu.

ø ad fontes
Špeciálna rubrika Ad fontes, v ktorej uverejňujeme historické dokumenty pri príležitosti 50. výročia Divadelného ústavu tento mesiac obsahuje text Nelly Štúrovej, ktorý spracoval a doplnil divadelný historik Martin Timko.

ø ja a divadlo
Záverečná rubrika Ja a divadlo prináša vyznania osobností kultúrneho života, v ktorých prezrádzajú čo-to o svojich inšpiráciách a plánoch. V aktuálnom čísle sú to: Fedor Blaščák, filozof a dramaturg  a Dáša Dúbravová, marketingová manažérka kultúrneho centra DUNAJ a šéfredaktorka portálu citylife.sk.

Prajeme príjemné, inšpiratívne čítanie a upozorňujeme, že nasledujúce vydanie nášho pravidelného mesačníka vyjde vo forme rozšíreného letného čísla.