Tlačiť

číslø 3/2009

ø rozhovor
V slovenskom divadelnom diskurze je viac egocentrizmu, ambície a povrchnosti ako hľadania, neistoty a názoru. Stretávam sa s preceňovaním, ktoré súvisí s rôznymi aspektmi, od priateľských po politické. V istej chvíli sa tu nakoniec každý stane nepohodlný, nezaujímavý. Príbeh Blaha Uhlára a projektu Stoka je symptómom poškodenia slovenského divadelného prostredia. Kriticky vzaté, neviem o nikom, kto by slovenský divadelný diskurz v historickom zmysle posunul viac ako on,“ hodnotí slovenské divadelné prostredie režisér Edo Kudláč v marcovom čísle časopisu kod. Rozhovor s ním predstavuje jeho tvorbu, vnímanie divadla a javov s ním spojených.

ø recenzie
Najnovšia inscenácia divadla SkRAT Mŕtve duše do istej miery prekračuje jedno zo základných východísk poetiky, s ktorým súbor dokázal pracovať veľmi obratne a sofistikovane, a tým je slovo. Mŕtve duše sú doslova o mŕtvych, vyhasnutých dušiach, ktoré už akoby ani nemali čo povedať. „Napriek tomu, že oko reflektora v Mŕtvych dušiach rýchlo strieda miesta a situácie, ktoré osvetľuje divákovi, v priebehu predstavenia bez problémov postihneme niekoľko krátkych príbehov, ktoré sa, aj keď „s prestávkami“, odvíjajú napokon celkom usporiadane: tragický príbeh zaľúbenej ženy sklamanej neverou partnera, pohľad do života oddanej manželky a gazdinky, ktorá si zarába ako domina, muž, ktorý má nesplnené baletné ambície. Vonkajšková obraznosť a estétstvo teda skrýva dejové jadro, ktoré je realistické, ba miestami až naturalistické...,“ píše vo svojej recenzii Martina Ulmanová.

Hru súčasného rakúskeho autora Händla Klausa Temne lákavý svet po prvý raz uviedol v trnavskom Divadle J. Palárika režisér Viktor Kollár, ktorý si prizval svojho stáleho spolupracovníka – dramaturga Martina Gazdíka. Pre hercov a možno aj pre neskúsené publikum trochu náročnejšia inscenácia bola však určite pre celý inscenačný tím bezpochyby výzvou. Oleg Dlouhý vo svojom článku Plody koncepčnej dramaturgie pozitívne hodnotí ich úsilie, ktoré sa netýka len tejto jedinej inscenácie. „Najnovšia trnavská inscenácia teda potvrdila, že aj v repertoárovom divadle sa oplatí experimentovať, hľadať, prekonávať zaužívané stereotypy. Premiérové publikum námahu všetkých odmenilo spontánnym potleskom. Dokázalo, že rastie ruka v ruke so svojím divadlom. Do Trnavy sa oplatí ísť aj cezpoľným.“

Bábkové divadlo v Žiline uviedlo vo svojej najnovšej premiére operu Sergeja Prokofieva Láska k trom pomarančom podľa predlohy Carla Gozziho v štýle komédie dell´arte.
Recenzentka Ida Hledíková v článku s názvom Krása ukrytá v pomarančoch
považuje projekt za náročný, no mimoriadne vydarený: „Režisér Milan Sládek v duchu hudobného spracovania príbehu a v rámci možností vyjadrovacieho aparátu masky dynamicky zobrazil príbeh a zbytočne nezachádzal do vzťahových detailov, najmä v druhej časti inscenácie. Pridŕžal sa hlavnej dejovej línie a základných vzťahov medzi postavami. Dej inscenácie „odsýpal“ napriek interpretácii v cudzom jazyku rýchlo a stále bolo na čo pozerať. Inscenácia je nielen dynamická, ale aj vizuálne bohatá. Najmä jej druhá časť je veľmi pôsobivá a emotívna, k čomu režisér dospel aj rozšírením výrazových prostriedkov o bábky a dokonalosťou animácie v štýle japonského joruri (bunraku).“

ø extra
V príspevku Veľmi nebezpečné vzťahy – medzi politikou a divadlom píše Zuzana Uličianska o Európskom divadelnom fóre, ktoré sa konalo vo francúzskom Nice od 11. do 14. decembra 2008. Hlavnou témou boli otázky akú moc má divadlo a akú moc nad ním majú politici. „Vrátia sa dnes politici pod vplyvom krízy k vnímaniu divadla z 19. storočia, kde zábava nebola povinná? Upriamujú politici na divadlo stále svoje bdelé oko? Vedia sa, naopak, tvorcovia pozorne pozerať na politikov? Neprevláda už len vzájomné znechutenie ako v manželstve, z ktorého sa vytratila láska? Divadlo vlastne samo požiadalo o rozvod, intelektuálne elity sa od spoločenských povinností vo všeobecnosti odkláňajú, azda aj z obavy z estetizácie politiky, ktorá nadobudla obludné rozmery u nacistov. Nielen v extrémnych diktatúrach, aj v ‚bežných demokraciách? sa však politika stáva viac a viac divadlom. Naopak, divadlo akoby ním zabúdalo byť,“ charakterizuje autorka okruh tém, ktoré stretnutie prinieslo a dodáva, že nechýbal ani generačný boj a vízie smerovania divadla v čase ekonomickej krízy.

ø teória / história / kritika
V rubrike T/H/K uvádzame štúdiu Řecká tragédie v teorii a praxi.
Aristotelova teorie tragédie v perspektivě Aristofanovy divadelní praxe od izraelskej teoretičky Nurit Yaari v preklade Aleny Sarkissian. „Přišel možná čas přehodnotit naši analýzu tragédie a chápat ji nejen jako literární strukturu, ale i v jejím historickém a inscenačním kontextu. Takový dvojí pohled – kritika i divadelníka, teoretika i praktika, nám umožní oživit kontakt s tragédií a upevnit teorii v podloží divadelní tvorby,“ tvrdí Nurit Yaari a detailne približuje a vysvetľuje Aristotelovu teóriu tragédie v dobovom kontexte, ktorý určil autorovo zameranie prevažne na literárnu podobu drámy. Svoju prácu dopĺňa o kapitolu venovanú komediografovi Aristofanovi, lebo „popisem a parodií tragédie v aristofanovské komedii je paradoxně soudobá divadelní praxe nejlépe odhalena“.

ø knihy
„Na rozmanitom, ale neveľmi prehľadnom, niekedy aj menej dostupnom knižnom trhu publikácií o divadle sa v poslednom čase zjavili dve knihy, ktoré by nemali ujsť pozornosti našich divadelníkov, ba ani širšej kultúrnej obce. Obidve knihy napísali autorky spojené s oblasťou tanca a obidve sú vlastne autobiografickými spomienkami na mnohé súvislosti nielen osobného, ale aj širšie zachytávaného spoločenského, kultúrneho a divadelného života,“ konštatuje Ján Jaborník v dvojrecenzii Spomienky dvoch tanečníc.

Helena Jurasovová v knihe nazvanej Janko Blaho v spomienkach píše o rodine umelcov, ale aj národovcov a politikov, o tanci, speve, folklóre, o pohybovej a tanečnej pedagogike, ktorej sa po vyštudovaní tohto odboru na VŠMU celoživotne venovala, aj o hlbokých koreňoch, ktoré ju po otcovi spájajú so Záhorím a Skalicou. V knihe Eleny Paclovej Udělej, naučíš se to pak mnohé hovorí samotný názov knihy, ktorý autorka rozvádza ako svoje vtipné životné pravidlo: „Najprv to urob, naučíš sa to potom!“ V čase intenzívneho rozvoja slovenského profesionálneho divadla čosi podobné platilo nielen pre balet.

ø hra
Hra Temne lákavý svet rakúskeho autora Klausa Händla má tri dejstvá. „Ide v nich o lúčenie, hľadanie útočiska a odchádzanie a vždy o neprítomnosť (v dôsledku smrti alebo diaľky), v ktorej to všetko väzí; či už v prípade odcestovaného (a preto len opisovaného), možno nebohého švajčiarskeho snúbenca a obľúbeného nájomníka (Obraz 1), v prípade neznámeho otca, resp. záhadnej minulosti (Obraz 2) alebo v prípade zapieranej dcéry (Obraz 3): Dochádza k „navštíveniam“. Odohrávajú sa formou spájania po pároch: A-C, A-B, B-C... V každom z obrazov krúžia tie isté motívy, obkľučujú postavy. Vo vzájomnom styku sa tu vyjednáva, (sa) prehráva, takpovediac, láska a smrť,“ uvádza autor v predhovore k hre. Súčasnú drámu pre Divadlo Jána Palárika v Trnave z nemčiny preložila Jana Cviková. Mala premiéru 31. januára 2009.


číslø 3/2009

Kontakt

Divadelný ústav
Jakubovo námeste 12
813 57 Bratislava
tel.: +421 (0)2/204 87 502, 503
fax: +421 (0)2/529 31 571
e-mail: kod@theatre.sk
facebook: www.facebook.com/casopiskod

 

Partner časopisu

Partner časopisu

RSS FaceBook YouTUBE
mapa stránok | Prehlásenie o prístupnosti

© 2010 Divadelný ústav – Všetky práva vyhradené. Divadelný ústav je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR.