HUMORNÉ OBRÁZKY Z NAOKO TVRDÉHO ÍRSKEHO VIDIEKA
Martin McDonagh: MRZÁK Z INISHMAANU
Autor: Peter Scherhaufer
Slovenské národné divadlo (činohra) | 04. 11. 2007
Preklad Z. Vajdičková, réžia M. Vajdička a.h., dramaturgia P. Pavlac, D. Majling a. h., scéna P. Andraško, kostýmy J. Hurtigová, hudba P. Mankovecký, hrajú E. Vášáryová, B. Turzonovová, E. Krížiková, Ľ. Kostelný, J. Slezáček, O. Kovaľ, T. Pauhofová / Z. Kanócz a. h., J. Kroner, V. Obšil.
Premiéra: 4. novembra 2007, Činohra SND Bratislava
Najslabší trpia v živote najviac. Ak čítajú knihy, tak ešte väčšmi. Na utieranie rozbitých vajec a čerstvej krvi sú však zabudnutí papieroví klasici najlepší.
Prizvanie režiséra Michala Vajdičku na hosťovanie do SND Bratislava bolo iba otázkou času. Cesta mladého divadelného tvorcu do Bratislavy sa javí byť až podozrivo systematická. Začala v apríli 2005 v Štátnom divadle Košice, kde Vajdička oživil McDonaghovu Krásavicu z Leenane. Nasledujúceho roku už rozložil režisérske „náčinie“ v Prešove. V Divadle Jonáša Záborského odskúšal Gavranovu smutnú komédiu Keď umiera herec. Úlomkami rýchlostnej cesty sa do Slovenského komorného divadla Martin dostal o päť mesiacov neskôr (Urs Widmer, Top Dogs, november 2006). V januári 2007 nasledovala Nitra. Bola to Portia Coughlanová od Írky Mariny Carr, ktorá preukázala Vajdičkovu schopnosť vycítiť očakávania diváka, saturovať ich a zároveň urobiť slušné divadlo. Nemožno sa čudovať, že po ňom lačne siahlo aj SND Bratislava.
Írska dedina na ostrove Inishmaan nie je na prvý pohľad ničím výnimočná. Hurónska alkoholička, vtieravý klebetník, konzervatívne staré dievky, negramotný poskok či literatúru hltajúci mrzáčik tvoria takmer univerzálny sociologický obrázok. Výnimočným ho robí samotný McDonaghov text. Nielen drsnosťou – v nej totiž žijeme, ale aj humorom, neraz čiernym – ten nám často chýba. Okrem dobre odpozorovaných dedinských nátur a mechanizmov fungovania komunity prináša text jednoduché, ale silné témy: hľadanie šťastia, plnenie snov, vzťah k domovu či biblické – prví bývajú poslední, poslední bývajú prví...
Napriek svojim negatívnym vlastnostiam postavy v inscenácii často pôsobia ako sympatické figúrky. Pomáha tomu situačný humor, žartovná iskra v hereckom prejave a občasná štylizácia. Kontúry vtipu pôvodného textu zvýraznila v preklade Zuzana Vajdičková. Scénicky ich navŕšil jej brat. Svižne i s umom. Hra na divácku istotu vyšla stopercentne. Zvolená koncepcia publikum potešila. Situačný humor tlmil krutosť konania a slov. Niekedy až príliš. Pars pro toto: scéna premietania filmu komponovaná ako grandiózna prekáračka siedmych postáv. Irónia a vtipy sa počas nej rinuli z javiska ako spenené vody rozbúreného mora. Utopili zvyšky medzičasom atrofovanej vážnosti a dramatického napätia. Boli priam otravné. Premrštený humor silu myšlienok diela neznásobil, skôr potlačil.
Režijný a dramaturgický príklon k zmierlivejším tónom point možno súvisel s minulou, dovtedy jedinou skúsenosťou SND s Martinom McDonaghom. Jeho drsný Ujo Vankúšik vydržal na repertoári jednu sezónu. Voči Mrzákovi z Inishmaanu bude konzervatívne divadelné publikum neporovnateľne zhovievavejšie. Ktovie, ako s týmto predpokladom diváckeho postoja súviseli desiatky hráškových konzerv na polici u Osbournovcov?
Scénografia z hlavy Pavla Andraška bola štandardne efektná. Tri priestory v troch výškových úrovniach predstavovali mólo, obchodík a dom dedinského donášača, respektíve premietaciu miestnosť. Očakávanie, že pôjde o odkaz na sociálnu stratifikáciu či previazanosť na iné symbolické pradivo alebo hierarchické usporiadanie, sa v priebehu inscenácie nepotvrdilo. Všetky tri hracie úrovne boli potiahnuté leteckou fotografiou írskej prírody: kamene, pastviny, more. Zelené plochy tapetového podkladu a krikľavé hrachové konzervy pôsobili znepokojujúco, nefamiliárne a v neposlednom rade ťahali oči. Nebolo to úplne v súlade s nastavenou optikou nazerania na postavy a príbeh. Iba ak by išlo o paradox. Zvláštny. Teplé jesenné farby, akými boli obdarené napríklad kostýmy Jany Hurtigovej, by každopádne pôsobili oftalmologicky bezbolestnejšie.
Ľuboš Kostelný v úlohe ostrovnej kaliky bol dobráckym rojkom v neprajnom svete. V okamihoch psychického nátlaku umiernene agresívny, v momentoch očakávania túžobne vzhliadajúci, v situáciách záverečného premietania disponujúci prirodzeným nadhľadom. Každý z predstaviteľov vedľajších postáv kolektívneho rurálneho hrdinstva preukázal silný zmysel pre hravú prácu s charakteristickými črtami a odlišovacími znakmi. Juraj Slezáček bol v úlohe vzťahovačného donášača neuveriteľne šarmantný. Emília Vášáryová a Božidara Turzonovová s dojemnou eleganciou zahrali situáciu, v ktorej prezradenie slabosti na cukríky viedlo k pocitu previnenia a následnej výmene úloh – dominantná „sklopila uši“, podriadená sa cítila morálne silnejšia. Režijná práca s trojuholníkom Vášáryová, Turzonovová, Kostelný najviac umožnila vyniknúť téme nenaplnených snov. Zžitie Zuzany Kanócz s rolou koketnej papuľnatej uličnice bolo také úzke, že keby bol v hľadisku čo i len jeden vážny neurotik, určite by sa neudržal a poriadne tú nespratnú neempatickú adolescentku vyfliaskal.
Martin MacDonagh do SND patrí. Rovnako ako Vajdička. Obaja Vajdičkovia. Čo keby ten mladší nabudúce potlačil obavy z reakcie tých, ktorí si do divadla chodia iba odpočinúť? Kumšt mu nechýba. V súvislosti s plánovaním ďalších pracovných aktivít si dovoľujem upozorniť na disponovaný tím Jókaiho divadla v Komárne. September 2008?
