Ako (v hrobe) obrátiť Molièra

J.B.P. Molière: Tartúf

Autor: Soňa Smolková

Divadlo Lab VŠMU | 21. 11. 2011

Réžia: K. Chlepková, dramaturgia: M. Kičiňová, scéna a kostýmy: J. Ptačín, M. Mokrá, H. Cigánová, produkcia: M. Chudíc, V. Poláková, hrajú: A. Palatínusová, D. Fischer, J. Bárdos, D. Žulčák, J. Lorencovič, A. Nováková, L. Pavlásek, M. Kalafut, D. Kavaschová, L. Dóza.

Premiéra: 21. novembra 2011 v Divadle LAB Bratislava

Tartuffe je dielo patriace k vrcholu francúzskeho klasicizmu. Dielo, ktoré svojmu autorovi Molièrovi počas života prinieslo možno viac škody ako osohu. Dielo stojace na začiatku takzvanej trilógie o pokrytectve. Dielo dodnes platné, živé a žijúce. Dielo, veľakrát inscenované a veľakrát interpretované. S novou, v mnohom radikálnou interpretáciou prichádzajú aj tvorkyne Kristína Chlepková a Miriam Kičiňová, ktoré úpravu tejto klasickej hry uvádzajú v študentskom Divadle Lab.

Dramaturgička Miriam Kičiňová a režisérka Kristína Chlepková sa namiesto úpravy pustili do mimoriadne radikálnej a parodickej prestavby, ktorá komplexne zasahuje celé dielo vrátane jeho názvu, interpretácie, pointy a ktorá celkom otvorene priznáva, že „Molière sa bude v hrobe obracať!“. S rušením Molièrovho pokojného spánku to istotne nebude také zlé. Napokon, počas svojho života si prežil aj komplikovanejšie veci ako to, že ho autorky premenovali na Baklažán-Gratis Pokolená Golier.

Treba uznať, že autorkám rozhodne nechýba odvaha a v mnohom aj, mne osobne sympatická, drzosť obrátiť dielo vo svoj vlastný prospech. Ich interpretácia a následná úprava stojí na solídnych základoch a premyslenej koncepcii, takže ich produkt je v konečnom dôsledku takmer úplne funkčný. Takmer. Chýba v ňom však základná výpovedná hodnota. Chýba čitateľný a logický dôvod, prečo sa tvorkyne rozhodli inscenovať miesto Taftuffa Tartúfa. A predpokladajme, že chceme dostať inú odpoveď ako  to, že si tento posun chceli tvorkyne jednoducho vyskúšať.

Kým Molière celý problém hry buduje okolo manžela a otca Orgona, ktorý fanaticky a fatálne naletí Tartuffovi, pokrytcovi najvyššieho kalibru, do takej miery, že takmer prichádza o vlastnú rodinu a strechu nad hlavou, úprava sa vydáva úplne opačnou cestou. Orgon veľmi dobre vie, prečo svojej rodine neverí a o jej  morálnych pokleskoch sa vlastne ani utvrdzovať nemusí. Koketná manželka je inšpiráciou pre dcéru, ktorú už v útlom veku „zdobí“ blížiace sa materstvo, syn poškuľujúci po peknej macoche, švagor vynášajúci z jeho domu všetko, čo nie je priviazané. Najzdravší rozum má slúžka, ktorá ho však tiež radšej využíva  predovšetkým vo svoj vlastný prospech. Jeden žúr strieda druhý, alkohol je prekladaný drogami, celá domácnosť podlieha túžbe po užívaní si a všetci od Orgona čakajú len financovanie ich zábavy. Tento inverzný model funguje vo vzťahoch a po drobných úpravách aj v dialógoch, veľmi dlho. V momente, keď však dej hry prichádza k svojmu záveru, sa ukazujú úskalia tejto interpretácie. Marianna a Valér môžu utiecť bez toho, aby niekomu chýbali, Damis môže byť z domu vykázaný rovnako ľahko ako Elmíra, ktorá svoj osud spečatí potom, čo v obrátenom dialógu nehanebne zvádza Tartúfa. Všetci paraziti teda buď utečú, alebo sú vykázaní a majetok podľa očakávania prináleží Tartúfovi. Neprichádza žiadne prekvapenie, žiaden zvrat alebo morálna obnova. Prekvapením je len to, že Tartúf napokon odchádza z Orgonovho domu bez nároku na „honorár“ odriekajúc pritom posledné vety Alcesta z hry Mizantrop o hľadaní si lepšieho miesta na život. Záver sa tak zaobíde aj bez využitia deus ex machina prostredníctvom kráľa navracajúceho stav vecí a majetok do pôvodného stavu. Úprava sa teda končí v skepse, ktorá sa dala predpokladať už od začiatku. Žiaľ, treba povedať, že v tomto smere ide o slepú uličku celej úpravy. Ani náhodou tu totiž nejde o novú interpretáciu Molièrovho textu, ale o vznik nového celku s použitím Molièrových slov. Tí, ktorým je Molièrov Tartuffe známy, musia uznať, že tvorkyne úpravy vytvorili fungujúci a zapadajúci model, ktorému po logickej stránke niet, čo vyčítať. Iba ak to, čo vlastne táto úprava povie divákovi, ktorý na inscenáciu prichádza bez vedomostí a skutočného poznania Molièrovho textu. Ale je to naozaj dôležité?

Režisérka Kristína Chlepková zvolila pre celú inscenáciu kľúč výraznej štylizácie. Premrštenie je privedené do dokonalosti nielen vďaka úprave, ale aj štylizovanému herectvu a vizuálnej zložke inscenácie. Centrom diania je pritom jednoduchý, bielym obrusom prikrytý stôl. Na ňom, za ním a pod ním sa odohráva väčšina mizanscén. Už úvodná scéna, keď slúžka Darina baviacim sa hosťom naznačí, že Orgon je preč, a okamžite začne prinášať jednu fľašu alkoholu za druhou, predznačuje veľmi správne nastavenie stola ako základnej definície Orgonovho domu. Je plný jedla, ktoré sa neje, ale nechutne „žerie“, dupe sa po ňom, kradne sa z neho. Stôl je zároveň miestom, kde sa orgiám venujú Marianna s Valérom, čo napokon nezostáva bez následkov. Dá sa tušiť, že podobne stôl využívajú aj Elmíra s Damisom, a keď na to príde, v podstate ktokoľvek. Rozdupané jedlo sa z času na čas uprace, no i tak divák nezabúda na to, že postavy sa znova lačne vrhajú na ten istý pokrm, ktorý tesne predtým váľali po zemi. Každá z postáv sa v inscenácii prejavuje ako expresionistická figúrka pripomínajúca postavy z obrazov Toulouse-Lautreca. Výnimkou pritom nie sú ani samotný Orgon a Pani Pernelová. Dalo by sa dokonca povedať, že ich výtvarná aj herecká štylizácia je v mnohom ešte silnejšia ako štylizácia ostatných postáv. Príchod pani Pernelovej (Dominika Kavaschová), ktorá chodí v komickom predklone, hromží piskľavým hlasom a s výrazným stareckým líčením vyvoláva prvú salvu smiechu o to viac, keď vedľa nej stojí Filipka/Filip (Lukáš Dóza). Nemenej komicky pôsobí samotný Orgon (Daniel Fischer) s výrazne bledou tvárou, stareckým líčením a pohybmi sedemdesiatnika. Zvyšok osadenstva Orgonovho domu pôsobí ako panoptikum krížencov eskort servisu a kabaretu 19. storočia. Šviháci a ženy ľahkých mravov, vysoké opätky, krikľavé kombinácie farieb, negližé ako denný odev, riasené rukávy a vôbec vydarené, kreatívne a vkusné kostýmy Michaely Mokrej výrazne podporili celú vizuálnu stránku inscenácie. Jedinou civilnou postavou tak po kostýmovej, ako aj hereckej stránke zostáva samotný Tartúf v podaní Daniela Žulčáka, ktorý celou inscenáciou prechádza chladne a takmer bez záujmu, v jednoduchom kostýme tmavých nohavíc, bielej košele, vesty a saka. Pre diváka zostáva záhadou, kto je vlastne tento odmeraný mladý muž, prečo je práve on ten, koho Orgon „poslúcha“, hoci v úprave sa skôr zdá, že Tartúf plní Orgonove priania a hlavne, aká je jeho úloha v celej veci komplikovaných vzťahov, keď je vlastne v pozícii pozorovateľa. Navyše, po Orgonovom odhalení pravej tváre vlastnej rodiny Tartúf odchádza z domu bez najmenšej odmeny odriekajúc pritom záverečný monológ Alcesta z “vedľajšej“ Miolièrovej hry Mizantrop.

Herecké výkony inscenácie sa pohybovali v priepastných rozdieloch. Kým trojica Daniel Fischer – Orgon, Judit Bárdos – Elmíra a Alexandra Palatínusová – Darina boli hnacím motorom celej inscenácie, zvyšok hereckého obsadenia veľmi výrazne zaostával. Alexandra Palatínusová je vďaka svojej neprehliadnuteľnej fyziognómii a temperamentu naozaj výbornou voľbou pre stelesnenie slúžky, ktoré u Molièra predstavujú vrchol slovnej aj aktívnej komiky. Palatínusová exceluje vďaka svojej schopnosti zaplniť priestor. Nemyslíme tým, samozrejme, len jej fyzické dispozície, ale predovšetkým živelný spôsob hrania, intuitívny cit pre komično, ale aj výraznú artikuláciu. Práve posledné menované je v herečkinom prípade dvojsečnou zbraňou, ktorá sa v inscenácii niekoľkokrát prejavila. Palatínusovej herecké spektrum síce obsahuje aj jemnejšie polohy, čo napokon v priebehu inscenácie dokázala, napríklad pri dohováraní Mariene a Valérovi, častejšie sa však prejavuje krikom. Niekoľkokrát dokonca krikom natoľko intenzívnym, až sa jej podarilo utlačiť všetkých hereckých partnerov na javisku. Rovnaký, ba možno ešte výraznejší komický talent už neraz prejavil Daniel Fischer. Pri obsadzovaní postavy Orgona sa teda režisérka nemohla pomýliť. Fischerovo herectvo do istej miery vedome používa istú statickosť a úspornosť. Komediálnosť ťaží z minimalistického prejavu mimikou, netradičnou dikciou a schopnosťou dávať textom nezvyčajné významy prostredníctvom nachádzania odlišných podtextov, než divák očakáva. To platí aj pri jeho stvárňovaní Orgona. Fischerov Orgon je nepríjemný, ufrflaný starý dedo, s ktorým divák nijako nemôže sympatizovať ani potom, ako vidí správanie jeho rodiny. Výrazná fyzická nemohúcnosť nevyvoláva ľútosť, skôr istý pocit škodoradosti. Nejde pritom o to, že by divák nevedel odlíšiť zlé od horšieho, ale o to, že Fischer skrátka vybudoval uveriteľnú karikatúru nepríjemného a otravného starého patróna, ktorý je k smiechu. Jeho manželka Elmíra v podaní Judit Bárdos je stelesnením vypočítavosti a úlisnosti skrytými za neprehliadnuteľnými ženskými pôvabmi. Vyzývavý kostým, koketné chovanie ku každému mužovi v jej prítomnosti, jednoznačný príklon k nízkym cieľom. To všetko hrá Bárdos s ľahkosťou a v istom zmysle aj eleganciou, ktorá predsa len k ženám tohto typu patrí. Za jej správaním cítiť pragmatickosť a schopnosť poradiť si v každej situácii. Keď z nej Orgon v závere inscenácie strháva šaty, neodchádza z jeho domu „s holým zadkom“, ale v luxusnej spodnej bielizni. A to je predsa tiež niečo.

Žiaľ, podobné superlatívy sa nedajú použiť pri opise všetkých hereckých výkonov inscenácie. Zhovievavo sa do istej miery dá dívať napríklad na výkony Anny Novákovej ako Orgonovej dcéry Marianny, ktorá aj napriek výraznému tehotenského bruchu pôsobí stále ako rozmaznané decko a Tartúfovi Danielovi Žulčákovi ako Tartúfovi. Obaja predstavitelia dlhodobo narábajú s civilným herectvom, ktoré vedia nezriedka využiť vo svoj prospech. V inscenácii natoľko štylizovanej však takmer úplne zanikajú. Vyslovene problematicky však vyznieva trojica  Lukáš Pavlásek – Damis, Jakub Lorencovič –  Kleant a Michal Kalafut – Valér. Ich absolútna nevýraznosť bola z času na čas preložená „osviežujúcou“ strnulosťou a pravdepodobne len máloktorý divák bol už pri klaňačke schopný povedať, ktorý z hercov zodpovedal ktorej postave.

Tartúf je v mnohom zaujímavou a diskusiu otvárajúcou inscenáciou. Iste, úprava, ktorú autorka recenzie považuje za sympatickú drzosť a hravosť, môže byť pre niekoho aj činom rovnajúcim sa aj rúhaniu. Áno, Tartúf je inscenácia, ktorá jednoznačne viac ťaží z formy ako z obsahu. Kto si však dnes ešte myslí, že obsah je dôležitejší ako forma?

Soňa Smolková